Denník N

Do baru vtrhol bandita

Skutočne rozumný a skutočne slobodný si Krajniaka prečíta, a potom, čo chvíľu vytrešťuje oči, sa azda aj pousmeje, a povie svoje jednoznačné nie.

Možno je pozvanie šelmy, ktorá sa chce zahryznúť do toho, čo Vám je drahé, pod jednu strechu s Vami, výrazom veľkosti a širokého ducha; schopnosti absorbovať v sebe i tie najtvrdšie kontradikcie. Možno je to otvorenie arény vo vašom vlastnom príbytku, ringu, v ktorom azda časom budú proti sebe rovnocenne zápasiť i viacerí oponenti a protihráči. Ale možno je to iba hlúposť, dávať u Vás doma do ruky zbraň niekomu, kto sa s vami nemusí.

Azda používam príliš útočné metafory. Ako psychiater by som to mal sám u seba zachytávať a analyzovať už kvázi z povinnosti. Ale nie som to predsa ja, kto hovorí o súboji civilizácií. Je to Milan Krajniak, ktorý v Denníku N dostal príležitosť bojovať za svoju vec. Pomerne nedávno pritom prekvapil Richard Sulík, ktorý sa odrazu dojemne podujal na to, aby nám vyrozprával príbeh Mohameda, vôbec nie náhodne a bez istých (geo)politických súvislostí. Je to síce politik, ale úrovňou, obsahom a najmä bazálnym charakterom príspevku patril jeho text do blogu, nie medzi komentáre. Udivujúce pritom bolo, že jeho článok nebol zamknutý. Keď Sulíkovi zakontroval jeho stranícky kolega Martin Poliačik, bola to aspoň zábava.

No komentátor Krajniak, to je niečo úplne iné. Povznesme sa nad nejasne blbý pocit niečoho krátko pred búrkou, v ktorom v ďalšom kole očakávame v liberálnom denníku azda aj komentár od Mariána Kotlebu. Vo vytýčenej línii by to neprekvapovalo, i keď to nie je pre verného čitateľa eNka vôbec zrozumiteľný krok, najmä po tom, čo tento denník zverejnil fantastickú správu o tom, že spája svoje sily s .týždňom a odôvodňuje to poklesom spolupráce prozápadných síl.

Jasné, že v rámci slobody, ktorú tento denník prezentuje ako vývesný štít, môže byť pred každý silný hlas predsunutý mikrofón. Ako denník, ktorý je však zároveň vývesným štítom, si má – takisto v rámci tejto pertraktovanej slobody – vyberať, komu priestor dá, a komu nie. A tak mu teraz do salónu vošiel bandita, ktorý bol pozvaný. A jeho kumpáni budú nesmierne radi, že sa tak stalo. Alebo sa budú nahlas a z chuti tejto divnej spoločnosti smiať: „Pozrite, aká banda demokratov! Práve v tom je ich najväčšia slabosť, že toho, kto chce zničiť takú demokraciu, akú si vysnívali, práve toho si pustia do svojho stredu!“

Možno je v tom predsa len, ako o tom polemizujem už v úvode, práve sila eNka. Neviem.

Prečo však rovno komentár? Prečo mu nedať priestor v otvorenej diskusii alebo v konfrontačnom rozhovore?

Skúsim to trochu prepojiť s vlastným príbehom. Už som si vypočul mnoho negatívnych názorov na moje občasné vystúpenia v Slobodnom vysielači, kde debatujem o psychiatrii s mojim prednostom Ludvikom Nábělkom a kamarátom Borisom Korónim. Priznávam, že sú to osobné väzby a vnútorne pociťovaná apetencia k rozhovorom o psychiatrii, ktoré ma pri tom celom držia, i keď mi priatelia hovoria, že tým toto antirádio vlastne legitimizujem. Vždy im na to hovorím, že ja nemám moc nikoho legitimizovať, obzvlášť nie, ak prichádzam ako pozvaný hosť, ktorý nevynechá príležitosť vyjadriť sa ku kedy-tedy položeným zásadným politickým a spoločenským otázkam inak, než v tom rádiu čakajú. Kľúčová je teraz otázka, a to vôbec nie hyperkritická, či koncept legitimizácie použiť aj na Krajniakov výstrelok v eNku. V pozitívnom prípade by ma to oslobodzovalo od ťarchy, ktorú niekedy po relácii v Slobodnom vysielači pociťujem a dovoľovalo by mi to nejeden škodoradostný úškrn. Ale ja nie som malé dieťa, aby som sa hrajkal s pocitmi viny, ktoré mám prilepené zvonka, ani mediálna cintľavka, v ktorej by som mal slovo legitimizácia nejako vážnejšie používať. Pre mňa to je otázka osobných väzieb a slušnosti, to je celé.

Možno naozaj prichádza čas, aby sme za neskrývali za svojimi múrmi, ale aby debatoval každý s každým. Nepodať ruku, hoci aj nepriateľovi, sa mi zdá zbabelé a neduchaplné. Spánok s hlavou v piesku už vyšiel z módy, a na kotlebizme vidíme, že vôbec nefungoval. Kotleba tu je bez ohľadu na to, či o ňom eNko písalo, alebo nie. Práve v šikovnej diskusii možno poukázať na jeho chyby, prešľapy a tienisté stránky. Kotleba je totiž človek, nie démon. Krajniak by azda aj chcel byť akýmsi ideovým nadsamcom, križiakom s mečom v ruke, ale ostáva byť stále len politikom, ktorý sa mýli a ktorého disclosure formou antiliberálneho výkriku je len zväzkom súkromných názorov, ktoré sú prihriate jeho prihorúcim prianím niesť vlajku s krížom v prvom rade.

Čo teda povedať na to, že Krajniak hneď v úvode napíše, že „v Európe rastie počet ľudí, ktorí chcú povaliť liberálnu demokraciu…sám som jedným z nich“? Čo povedať na to, že francúzskej revolúcii je schopný prišiť iba gilotínu a nič viac? Čo povedať na jeho vyjadrenia, v ktorej akoby agresívne vojnové konflikty boli iba dielom osvietenstva a liberálnej demokracie a predtým snáď ani neexistovali, takže historické správy o križiakoch, ktorí vyvražďujú mestá s krvou po kolenách, sú zrejme len propagandistickým pamfletom? Čo povedať na jeho idealizáciu kresťanskej identity, ktorá však nikdy nebola iba krotkým baránkom, ale ktorá má za sebou nebývalé genocídy pôvodných obyvateľstiev a ktoré možno pravdivo označiť za najskutočnejší imperializmus Západu? Čo povedať na jeho mraučanie za rozbitou skupinovou identitou, vzlyky, v ktorých namiesto hľadania nových spojív plače po niečom, čo je už dávnou minulosťou? Alebo si azda naozaj niekto myslí, že nás zreformuje stredovek?

No čo, čo by sme mali povedať: len si to treba vypočuť a diagnostikovať, diagnostikovať, diagnostikovať. Z kolektívnych identít sme sa konečne stiahli a môžeme si slobodne pestovať to, čo každý nosíme za hrudnou kosťou, a tí, čo to nevedia, alebo nevedia prežiť (druhý prípad je pritom väčšou úbohosťou ako prvý) kričia zas po kolektíve.

Skutočne rozumný a skutočne slobodný človek si Krajniaka prečíta, a potom, čo chvíľu vytrešťuje oči, sa azda aj pousmeje, a povie svoje jednoznačné nie.

Teraz najčítanejšie