Staré knihy – spoločná cesta

U nás vonku straší, maximálne, oceľová meď. Nebyť toho divokého vetra, dnes je jeseň polovicu dňa príjemná. Ak v sebe nosíme slnečné tváre alebo aspoň úsmev pre niečo také, tak aj po zvyšok dňa v daždi. Ale to bude asi výnimka a asi sa nemýlim.

V ostatných dňoch sa ľudské pokolenie vyjadruje zase (nie) výnimočne k niečomu, čo sa proste nedá uchopiť inak ako s odstupom času – či už prorokom niekedy pred inkriminovaným problémom alebo odborníkmi niekedy potom. Fakt, že tu a teraz môžu aktuálnosť hodnotiť azda iba géniovia, je o pokore, a tá je, aj podľa religionistov, signálkou aj jedného prozápadného náboženstva. A tých toto pokolenie predsa nikdy kolektívne nehľadalo, nehľadá a hľadať nebude.

Ľudia zadržiavajú dych práve vtedy, keď sa nadýchnuť, ako to hovorili rodičia deťom mojej generácie, „z náučných dôvodov“ majú, aby pocítili, že môžu čítať originály Machiavelliho či Kissingera, ale bude im to nanič, ak si nebudú ctiť priateľov od základov projektov, ktoré – chcú či nechcú? – budovať. Pretože títo vedľa, z povahy príslušného spoločenského zriadenia, sú iba ľuďmi s kontom ako tí úplne ostatní a nepodstatní, ktorí si svoju knižnicu dopĺňajú tiež z vlastného. Pominuteľní… Ale naozaj nahraditeľní?

Na margo poslednej veľkej témy, ktorú tiež nemožno vyhodnotiť ihneď, lebo výsledok na T a nie H, ešte treba odporučiť, že tak, ako izolacionizmus a intervencionizmus sú pojmy píšuce vlastný osud s pojmom diplomacia, tobôž v nejakých politických farbách, ani múdrosť webu netreba preceňovať spôsobom, ako to robíme najčastejšie omylne s autoritami. A to v obidvoch rozdielnych smeroch či ponukách slovesa preceňovať.