Denník N

Trumpety apokalypsy a pečate prázdnych obálok.

Mnohokrát pri zjavení sa výrazu „paradox“ zbystriem, lebo „paradox“ (alebo „kontradikcia“, „nelogično“) je častokrát iba nedostatkom dát, nezainteresovanosti, misinterpretáciou informácií, tak ako v prípade panických prekvapení z výhry Trumpa.

Množstvo z mojich (intelektuálnych) priateľov (na sieti…) prežilo eschatologický šok po výsledku volieb prezidenta USA v stredu ráno 9. novembra 2016. Rozmer toho šoku, nie víťazstvo Trumpa, ma vskutku prekvapil. Začalo sa pošetilo hovoriť o svete „pred Trumpom“ a „po Trumpovi“. Ale v pondelok večer 7. novembra 2016 svet nebol nijak iný. A aj keby prehral, tak jeho voliči (zjednodušme polovica populácie USA) by predsa žili / pôsobili ďalej. Rozdiel by však bol aj v tom, že keby vyhrala Clintonová, tak by si podstatná väčšina (mojich priateľov, na ktorých myslím) vyfúkla, a spokojne by pokračovala bez akejkoľvek zmeny myslenia-správania ďalej.

 

Výsledok volieb nebol iba súčtom jeho prívržencov, ale aj tých, ktorí odmietli voliť Clintonovú, lebo vhľad a skúsenosti „progresívnejších“ / „vzdelanejších“ s jej okruhmi im to nedovolili. Teda neboli to iba hlasy, ale aj mlčanie prázdnych obálok. Prázdne obálky (relatívne optimisticky) môžu navrávať potrebu / možnosť „tretej strany“. Ďaľšími špecifikami amerického volebného systému sa tu nezaoberám, lebo tak isto by som hovoril o bystrosti Trumpa ako o tuposti Clintonovej.

 

Trumpova výhra je ďaľšou správou (u nás po Kotlebovi a následne Sulíkovi, v Británii po Brexite…) o svete, v ktorom žijeme. Je to svet, ktorý stále viac a viac priznáva absenciu istôt, ktoré však pudovo potrebujeme, čo i len na báze verbálneho prísľubu. Áno, ono sa to neudialo v stredu ráno, ale postupne malígne rástlo (zdanlivo bez povšimnutia) desiatky rokov. Ako-keby sme to bez takýchto potvrdení nevedeli, alebo odmietali uvedomovať si. Tento konfliktný výsledok je nerozlíšiteľným vzťahom medzi vyvolaním (jednou stranou) a umožnením (druhou stranou).

 

Demokratická mechanika umožňuje legitímny nástup absolútnej hlupoty, ignorácie, zištnosti, aká je len možná. Hlupota, ignorácia, vychcanosť sú znakmi väčšiny „ľudstva“. Primárny inštinkt zaobstarávania potravy nie je si ju uloviť, nájsť alebo vypestovať, ale ukradnúť slabším. „Ľudstvo“ má predátorský základ.

 

Partokrati (často vychádzajúci z pozadí a ambícií para-kriminálnych) sa neuchádzajú o hlas voličov z hľadisiek určitých vízií, ale iba psychedelicky rotujú reprezentatívne mémy, ktoré sa javia ako mediálne / komerčne efektívne = omamné metafory. Úspech, ktorý určuje poetická súťaž a tú zabezpečujú masové médiá je jediným vodítkom. Média, za účelom zvyšovania sledovanosti / ratingu reklamného priestoru, zexpresívňujú nielen správy o udalostiach, ale udalosti samé. Za financovaním médií stoja tí istí podnikatelia ako za financovaním partokratov = začarované kruhy dopytu a ponuky, pôžičky, dlhové syndrómy, marketing, iba marketing. Preto je na mieste hovoriť o bystrosti víťaza Trumpa a tuposti porazenej Clintonovej, ktorá si nebola schopná (alebo arogantne ochotná) OSVOJIŤ nástroje úspechu. Alebo teda ďalej, dúfajme, že sa „progresívnejšie“ partokratické segmenty z tejto lingvisticko-rétorickej apokalypsy (katastrofy formy) poučia a neskôr nepostavia tak úbohého proti-kandidáta/ku (možno takým vitálny starček Sanders bol) — myslím na reprezentatívny význam tých prázdnych obálok.

 

Médiá monumentalizujú všetky aspekty relativizácie: ak mám prístup k informáciám, možem prepadnúť bludu, že som informovaný, a tým pádom kompetentný rozhodovať. „Ľud“ prežíva osudy seriálových hrdinov intenzívnejšie ako príbehy fyzicky bližších. „Ľud“ má tendenciu voľby (a iné spoločenské fenomény) chápať ako televíznu šou (vice-versa). A tak médiá evokujú enormný nárast konšpiratívneho myslenia (neo-náboženskej imaginácie = „Techgnózu“, slovami Erika Davisa, 1994), ktoré prirodzene vyživuje najnižšie zákutia tradičného strachu (memento mori a vanitas) >> hnevu, agresivity. Nezabúdajme, že strach má mnoho slastných modifikácií. Z kyber-barokových „preľudov“ čerpajú súčasne úspešní partokrati. Súčasne úspešní (a možno historicky en bloc) partokrati sledujú najlacnejšie indikátory (signifikanty a signifikátory) demokratickej voľby (lebo vedia, že ekonomické potiaže nedokážu alebo ani nechcú viditeľne riešiť, iba obohacovať seba), ktorou je dominantne sympatia („viditeľnosť“, „vyčnievavosť“, ktorou metaforizovanie oplýva, je rozhodujúca, estetický súd), lebo „ľudia“ sa nerozhodujú na základoch rozumu („ľudia“ nemajú čas, energiu, zdroje nato byť zodpovednejšie informovaní, a už vôbec nie vzdelanejší, to by bolo kruto nespravodlivé im to vyčítať), ale túžob (už podľa „Leviathana“ Thomasa Hobbesa, 1651). Tak im ten dopyt partokrati nasycujú. A ak nedokážu (dá sa povedať religiózne) saturovať ani blud o jeho naplnení, tak sa snažia obracať hnev (pohľad, pozornosť) svojich potenciálnych respondentov k najbližším, najjednoduchejším terčom možného dôvodu beznádeje. To je cena za „slobodu“, a hnev je symptómom strachu. Falošné istoty (nádej) ponúkajú ako fašisti tak komunisti i náboženskí extrémisti, aj na základoch inklinácie zmäteného „davu“ k potrebe autority, vodcu, pastiera k orientácii, organizácii, zväčša bez uvádzania za akú cenu. Pastier ovciam predsa večer hovorí, že ich chráni pred vlkmi, ale už nie, že nato, aby ich ráno sám zožral. Je to podvod. Nie je to teda, aj keď legálne, naozaj zločinné? Je demokracia „slobodou“ naozaj tak bezmocná?

 

„Sloboda“ vylučuje istotu, ale pre majoritu „ľudí“ je istota (i fašizmu) oveľa bližšia ako „sloboda“ (demokracie). Zo somárskych mostíkov zvráteného živenia emócií vzrastá globálny nárast popularity TVRDEJ pravice (lebo roztekaná ľavica sa buď utieka-uteká do akademických bunkrov alebo v praktickej realite deviuje v populizmus, ktorý ich ťahá stále viac doprava), ktorej Trump je exemplárnym totemom, pričom Clintonová je, či pravdepodobne už iba, bola predstaviteľkou jej MÄKKEJ verzie (parafrázujúc „Tyraniu“ Lea Straussa, 1948, inšpirovaného asi aj „Demokraciou“ Alexisa de Tocquevillea, 1835 — už aj podľa neho bola práve nádej hybnou silou demokracie). Áno, aj my, okrem ekonomicko-sociálneho doomu, prežívame krízu nádeje (alebo hodnôt, ako by to niekto vzletnejšie nazval), tak sa uťahujeme k úchylkám a z toho vyplýva, že nie nepodstatná časť ekonomických a sociálnych problémov dneška je spôsobená aj slabotou symbolických ekonómií: prináležitosti, spolupatričnosti, zdieľania, solidarity (to mediálne priemysly strachu negujú: rozdeľuj a panuj) — bez symbolických ekonómií (jednoduchej slušnosti, pomoci, poprosenia, poďakovania, pozdravenia…, bez nezištnej ochoty a dôvery, hrdosti na niečo) je všetko násobnejšie drahšie, ťažšie, pomalšie, vzdialenejšie.

 

Ak sa pozrieme na infantilne silácku (teda dostatočne hlučnú / počuteľnú) krajnú pravicu (ale samozrejme aj na iné subkultúry) zistíme, že z núdze ich spájajú digitálne fatamorgány ohrozenia a tak odvracajú pohľad od mediálne živeného zdroja — u nás napríklad od USA smerom k vzývaniu Ruska = od bližšej minulosti k vzdialenejšej = menej eminentnej, nostalgicky, senti-mentálne, zabudnuto. Je to negatívny pátos heroického historizmu (tá nevyhnutná potreba hrdosti na niečo, dýchanie z plných pľúc, slastné nadvihovanie hrudníka, dynamizovanie testosterónu), nabubralý geobbelsovský gýč, ktorý magnetizuje spodinu (tým nemyslím sociálnu chudobu, ale mentálnu a emočnú, lebo aj mnoho „vzdelaných“ má náchylnosť k takémuto dramatizmu, či histrionizmu). „Ľuďom“ sa vskutku jednoduchšie volí agresívnejšie „proti“ ako submisívnejšie „za“, entita a antita.

 

V rámci pudového hľadania príbuznosti vznikajú zaujímavé fenomény, napríklad keď slovenskí neo-nacisti fúzujú s „priateľmi Ruska“ (ak nie je lokálna strecha slovenskej súdržnosti solídna dostatočne, tak sa utiekajú pod mračno slovanskej súdružskosti) a samotnými Putinovými trollmi — nacionalisti sa internacionalizujú — teda spájajú sa skrze nadštruktúry synekdochiálnych synapsií. Je to predovšetkým estetická neuróza / psychóza potreby kamarátstva, výmeny tepla a festivity (ktorá aj múry buduje aj hory prenáša), separačná úzkosť tej spodiny, pocit malosti, vylúčenosti a strach z toho byť nahradený niekým iným. Ten pocit vylúčenosti, krivdy (separačná úzkosť) je opodstatnený (nadradenosť, povýšenectvo centier), čoho symptómom je aj eschatologická dýchavičnosť podstatnej časti inteligencie (tých centier) z reflexívneho, reaktívneho, reakcionárskeho Trumpa (alebo nedávno u nás z Kotlebu). Ponížené periférie sa chcú emancipovať od povýšeneckých centier (aj v širších frekvenciách hľadania lokálnych špecifík ako reakcia na globalizmus). A spomeňme, že emancipačné hnutia ústili do nacionalizmu, národného socializmu, nacizmu. A dnes sa zjavuje epidémia nevedomého neo-nacizmu, kde jednotliví predstavitelia hovoria niečo také, ako: „Ja nie som nacista. Ja chcem iba národný štát založený na kresťanských hodnotách.“ — bezpečnostné uzatváranie sa, sebakolonizácia (Alexander Kiossev, 1995). Hitler sa bez pochýb zopakovať môže.

 

Čiže: ak proklamujeme sociálnu senzitivitu a politickú rozhľadenosť, mali by sme ísť späť sa nekazateľsky zaoberať dôvodmi revoltujúcich spomínaných (ktorých nabubralo urážame, na ktorých sme zabudli, ignorovali) k takémuto cíteniu, uvažovaniu, primitívne vzdorovitému konaniu. V tejto situácii platí, že slepá pravda je nepriateľom rozhľadenej užitočnosti. To by malo spôsobiť masívnu zmenu nášho cítenia, uvažovania, konania, lebo nato my, na rozdiel od spomínaných máme (čo si obyčajne uvedomujeme, že život zmysel sám o sebe nemá, tak mu ho dodávať musíme sami, že sloboda je najdrahšia komodita, ktorá navyše predpokladá prevzatie zodpovednosti za samého seba i iných, a permanentné ohrozenie predstavami a ich uplatňovaním slobôd „inými“, a istota, keďže do rovnakej rieky nevstúpiš, tiež neexistuje), či nie? Teda najprv sa musíme my učiť (a odnaúčať) a až potom niekoho učiť (a odnaúčať), ktorého garde tak zrejme a často narcisticky zamieňame. Aj ja cítim veľkú vzdialenosť od (pre mňa strašidelnej) „väčšiny“ či od (pre mňa strašideľných) „ľudí“, čo volia Trumpa, Faragea či Kotlebu / aj ja cítim vlastnú rozmaznanú aroganciu, a antiseptickú hystériu pri pomyslení, že by som si mal zamazať akademické ručičky dotykom s reálnou partokraciou. A nezabúdajme, že učiteľ má u nás spoločenskú pozíciu lúzra, čo pokladám za najprimárnejší prúser, ktorý musíme riešiť. Učiteľ je prvý, je elementárnejší ako lekár. Ako potom môžeme „čokoľvek“ od „ľudí“ očakávať?

 

Som presvedčený, že táto monumentalizácia stelesnenej skazenosti (a epizodické brutality, ktoré ju budú nasledovať) bola nevyhnutná pre uvidenie nás krátkozrakých / aktivizáciu v praxi rozmaznane slabomyseľných. Myslím si, že to vyvolá rozmerné hnutia (nukleárne a reťazové reakcie, ktoré sa už kumulujú) produktívneho pozitivizmu = „Trumpefekt“ (ktorý sa už používa na označenie oboch protichodných javov), čo by, ako som spomenul, Clintonová nevyvolala, práve naopak.

 

Tma nemôže zvíťaziť, lebo tma zdroj nemá. Tma je iba absencia svetla. Teda je užitočnejšie spytovať to svetlo (teda našu aroganciu, elitársky narcizmus) a nie quixoteovsky bojovať proti tme (Quixote bol predsa dement). Nemali by sme sa zaujímať o rekonštrukciu nezrekonštruovateľného (ako neoliberalizmu, tak socializmu, tak ako niekto napísal, že „elektrické svetlo nevzniká inováciou sviečky“), alebo uchylovať k deštrukcii (búranie je finančne náročné). Mali by sme rozmýšľať o možných produktívnych konštrukciách na miestach, ktoré zostávajú nepovšimnute prázdne. Nemusíme sa sústrediť iba na bulváry spoločnosti, ale mali by sme sa upriamiť práve na jej vnútrobloky (otvárať pečate tých prázdnych obálok). Teda nemali by sme geo/sociopoliticky vnímať iba horizontálne, ale aj vertikálne.

 

Pri pozorovaní veľkého máme tendenciu nevidieť malé a práve to malé znamená možnosť fraktalizácie akcie do globálnych rozmerov. Bez videnia oboch nemôžeme dosiahnuť plasticitu poznania. Bez pochopenia nemôžeme preberať zodpovednosť. Pochopenie neznamená súhlas — toto verejné tajomstvo považujem za akútne (i chronické) opakovať do blba. Pri prílišnom spytovaní minulosti a/alebo uvažovaní o budúcnosti však zabúdame žiť. Akútna reaktívnosť je aj preto tiež najlepším nástrojom v „dobrých“ rukách.

 

Demokracia je krajne pochybný systém závislý od pošetilosti sympatie, ale žiť s ňou musíme, aspoň to, zatiaľ. Takže sa jednoducho pošetilosťou sympatie (teda nielen politické a ekonomické vedy, ale práve estetika, psychológia a kognitívne a mediálne, výpočtové vedy, filozofia, umenie…) musíme zapodievať.

 

obr. Albrecht Dürer „Otvorenie siedmej pečate“ z „Apokalypsy Sv. Jána“, 1494-1498, 8. z 15 drevorezov

 

durer_apocalypse_8-2

Teraz najčítanejšie