Denník N

O kríze identity

Sme svedkami prelomového vedeckého a spoločenského pokroku. Akoby náš západný svet predbiehala vlastná evolúcia. Ťažko je potom zachovať si vlastnú identitu, ktorú sme zdedili z minulosti. Ešte ťažšie ak bola falošná. Ide o faktický následok spoločensko-ekonomickej vyspelosti, ktorú sme dosiahli vďaka slobodám liberálnej demokracie. Preto je kríza identity dôvodom nášho strachu zo slobody.

Prekvapenie sa stáva tradíciou a my sa snažíme jednoduché veci vysvetliť zložitejšie než v skutočnosti sú. Je vlastnosťou humanistu, že nechce pripustiť ľudskú zlobu ako príčinu zmien, ktoré sleduje. Zmenilo by to jeho pohľad na človeka ako vzácnu bytosť hodnú milovania a ochrany. Humanista nemôže inak, než zlu porozumieť. Na tejto zložitej ceste potom nechce vidieť, že sú aj ľudia, ktorí o pochopenie nestoja, lebo majú svoju cenu. Ak humanista pripustí stratu ľudskosti medzi ľuďmi, prestáva byť humanistom a stratí svoju identitu.

Kríza identity postihla slobodných humanistov a liberálnych demokratov ako posledných. Pred nami boli ostatní. Identifikovať svoje postavenie v spoločnosti len rozumom môžu bezcitní. Ale ako inak majú nájsť svoje miesto tí, ktorí cítili kam patria, lebo to bolo prirodzené v ich štvrti, práci, rodine, komunite a zmenu ich rozum neberie. Mnohým zmizol svet, ktorému rozumeli a cítili sa v ňom bezpečne. Unikol im spolu s ich sociálnou rolou, zaniknutým remeslom, oslabenou náboženskou vierou. Svet istoty bol často založený na falošnej identite rasovej nedotknuteľnosti, formálneho kresťanstva alebo národnej príslušnosti. Pre niektorých už nestačí byť biely, pre iných už nestačí byť mužom. Neboli bezcitní, aby použili rozum. Cítia len to, že ich deti nebudú žiť ako oni. A nevedia im poradiť ako majú žiť.

Dynamike sveta okolo nás prestávame rozumieť. My dnes, ale oni včera a predvčerom. Volať po slobode a ľudskosti môže len človek, ktorý je slobody zbavený, alebo je pevne integrovaný. Moderná doba v znamení digitalizácie nás zasiahla nepripravených. Vlastnú identitu už nededíme, ale musíme ju opäť vytvoriť. Všetko v novej digitálnej dobe, kde človek znamená menej ako vie humanista pochopiť. To vyvoláva pocit chaosu na úkor bezpečia. Ľudského ducha zviazaného strachom neoslobodí viac slobody. Takýto človek rezignuje na slobodu a volá po poriadku, ktorý presne určí jeho spoločenskú úlohu, aby vedel kým je a kým bude zajtra. Očakáva, že len poriadok ho vyvedie z chaosu do bezpečia. A poriadok vníma ako opak slobody.

Volanie po poriadku je volaním po vrátení stratenej identity, zväčša tej falošnej. Stratená identita sa však nedá získať tak, že zbavím identity iného. Ani ju nemožno stratiť tým, že vidím iných ako ju získajú. Nie, liberálna demokracia nie je príčinou krízy identity. Umožňuje, aby ju našli aj tí, ktorým je inak upieraná a zároveň dovoľuje každému nový začiatok pri jej hľadaní. V tomto nie je iná než univerzálne kresťanstvo, hoci nikdy nemala ambíciu nahradiť akékoľvek náboženstvo. Len človek, ktorí je zlý, lebo svoju náboženskú vieru dávno stratil v nej môže vidieť ohrozenie svojej slobody a v jej konci nájdenie vlastnej identity.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie