Za pomyselného hluku delostreľby na východe Ukrajiny, uprostred obáv civilizovaných krajín z islamského štátu, bujnejúceho ako rakovina, za kriku pomätenej a zároveň extrémne vyčúranej gréckej neomarxistickej vlády (fanatizmus na jednej a  perfídna úskočnosť na druhej strane sú zvyčajne súrodenci), sa približne pred mesiacom, 30. januára v Londýne odohrala významná udalosť, ktorá svojou formou ani obsahom nezapadá do repertoáru dnešného post-postmoderného sveta…

Celé Spojené Kráľovstvo si pripomenulo 50. výročie úmrtia Sira Winstona Churchilla. Odohralo sa niekoľko spomienkových akcií, kládol sa veľký veniec z umelého vlčieho maku, chlapčenská kapela z Kráľovskej námornej školy zahrala „Rule Britannia“, a ľahký krížnik „HMS Belfast“ vypálil na počesť Sira Winstona štyri delové salvy v momente, keď ju míňalo plavidlo „Havengore“, ktoré pred 50. rokmi po Temži prenášalo Churchillove pozostatky.

Slovom, Briti si uctili Sira Winstona spôsobom, ako to len oni vedia. Celá spomienka sa niesla v znamení negýčovitého pátosu, v duchu symbolov a tradícií, ktoré majú v dejinách Británie veľký význam a hodnotu.  Zároveň bola na ľuďoch vidieť  aj akási tichá vďačnosť a národná hrdosť za počiny a zásluhy W. Churchilla.

Zachránil krajinu (a celú Európu, čo si budeme hovoriť) pred príchodom ohyzdnej barbarskej nadvlády, ktorú stelesňoval Hitler, no od začiatku bol tiež symbolom odporu voči ďalšej tyranií ktorú predstavovali ruskí boľševici. Ak by sme hľadali osobnosť, ktorá pohla kolesom dejín 20. storočia v pozitívnom slova zmysle, bol by to pravdepodobne on. Akú osobnostnú výbavu na to potreboval? Predovšetkým priebojnosť, prezieravosť a schopnosť presvedčiť verejnosť, či už pomocou svojich článkov alebo rétoriky plnej brilantných metafor,  o správnosti svojej politiky.

Už v roku 1918, keď Lenin a nový sovietsky experiment vzbudzoval uprostred obáv aj určité nádeje a sympatie, práve Churchill predpokladal, že v Rusku došlo k uvoľneniu  démonickej energie s deštruktívnym potenciálom. V júni 1918 navyše došlo k zavraždeniu britského vojenského pridelenca v Moskve. Churchill už vtedy vyzýval na vyhlásenie vojny a priamu intervenciu do ZSSR, keď boľševikov označil za „čvargu bacilov ktorá prenáša týfus“  a v príhovore ku svojim voličom sa zas vyjadril že „na gigantickom priestore dochádza k v vyhládzaniu civilizácie, zatiaľ čo Boľševici sa vrtia a poskakujú  ako oddiely divokých šimpanzov medzi troskami svojich miest, na mŕtvolách svojich obetí.“

Bol však natoľko pragmatický, že o 20 rokov neskôr dodával zbrane, potraviny a zásoby tomu istému Stalinovmu ZSSR, čeliacemu nemeckej armáde, ktorá rýchlo postupovala do ruského vnútrozemia. Išlo presne o rys, ktorý z neho robil jedného z najúspešnejších politikov 20. storočia. Teda mať hodnotový zakotvenie a jasnú víziu, ale zároveň nepohŕdať reálpolitikou, byť ochotný robiť ústupky, zohľadniť širší kontext a súvislosti.

(V 20. storočí by sme politikov ktorí boli ochotní kombinovať pragmatickú politiku s jasnou predstavou kam sa má krajina uberať našli pomerne málo, ale minimálne Ronald Reagan a Konrad Adenauer by určite do podobnej charakteristiky zapadali.)

V 30. rokoch opäť preukázal svoju jasnozrivosť, keď vyslovil „pochmúrne, tvrdé a nepopierateľné fakty“ o hrozbe nacizmu. Mnohí  politici v Británii napravo aj naľavo, intelektuáli, novinári a spisovatelia vnímali Hitlera ako možno trochu svojského, ale racionálneho politika, s ktorým sa dá rokovať a prípadne aj dohodnúť. Churchill však už v roku 1934 o nacistickej hrozbe hovorí nasledovné: „Je národ ktorý sa vzdal všetkých slobôd, aby rozšíril svoju kolektívnu silu. Je národ, ktorý sa vo svojej obrovskej sile  nachádza v zovretí nemilosrdných ľudí, ktorí kážu evanjelium intolerancie a rasovej nadvlády,  bez toho, že by ich obmedzovali zákony, parlament, alebo verejná mienka. V tej krajine  všetky protivojnové prejavy a pacifistické knihy sú zakázané a ich autori  prísne trestaní a väznení.“ (V tejto súvislosti by sme asi vedeli nájsť veľmi vzdialenú analógiu s dnešným Ruskom, aj keď našťastie situácia je trochu odlišná)

Preto od polovice 30. rokov burcuje verejnosť aj Dolnú snemovňu, vyzýva na zbrojenie Británie, budovanie vzdušnej prevahy a koniec politiky appeasementu voči Hitlerovi. Západné obyvateľstvo má však strach z ďalšieho vojnového konfliktu a tak Churchillova chvíľa príde až v máji 1940, keď nahradí N. Chamberlaina vo funkcií ministerského predsedu. Až vo veku 65 rokov teda dostane príležitosť, aby využil všetky vlastnosti, ktoré sme spomínali a zachránil civilizáciu. Až v tejto fáze vzniknú jeho najväčšie prejavy, ktorými inšpiruje stále odhodlanejších a bojachtivejších Britov, ale aj celú západnú verejnosť,  aby napriek  strašnej, dlho sa vlečúcej a spočiatku prakticky nevyhrateľnej vojne zotrvali a nakoniec aj zvíťazili.

Zároveň sa stal živou reklamou na Britániu, jej „trade markom“. Zosobnil totiž všetky vlastnosti, ktoré počas histórie urobili z krajiny veľmoc. Išlo najmä o húževnatosť, optimizmus a zmysel pre humor, ale aj určitú formu excentrizmu, ku ktorej Briti tradične inklinujú, najmä vo vyhrotených situáciách (v dnešnej dobe  ju reprezentuje napr. londýnsky starosta Boris Johnson).

Churchill nebol typ politika, ktorý by len surfoval na vlne verejnej mienky, prípadne mechanicky preberal čo si želá „ľud“. Mal odvahu, húževnatosť, víziu a talent presvedčiť ľudí, aby ho nasledovali, získať ich pre spoločný cieľ. Mal rozsiahle humanitné, teoretické vzdelanie, ale vedel riadiť a spravovať krajinu ako chladnokrvný technokrat. Človeku je preto clivo, lebo ide o politickú výbavu  v dnešnej vyspelej Európe veľmi ojedinelú, keď sa pozrieme na ustráchaného Hollanda, už spomínaného treťotriedneho populistu Tsiprasa, alebo koniec koncov „manažéra“ Babiša a nášho p. premiéra (toho času externého hovorcu Kremľu).

Z tohto pohľadu bol Sir Winston exot. Miestami neznesiteľný, náladový, ctibažný. Čo z neho však robilo štátnika, bola schopnosť priznať si chybu pokiaľ sa nejakej dopustil. Vedel prejaviť veľkorysosť a  základnú ľudskú solidaritu, keď si to vyžadovali okolnosti. Či už svojím jazykom, vystupovaním alebo konkrétnymi skutkami, tak svieti v kontraste s dnešnými sivými eurokratmi, alebo nezodpovednými bezpohlavnými demagógmi.

Preto nám zostáva vyjadriť nádej, že názory, postoje a predstavy o verejnej službe tak ako ich reprezentoval W. Churchill, a v dnešnej európskej politike nemajú miesto, budú opäť jedného dňa COOL…