Denník N

Neviem, či križiak, no dúfam, že posledný

Milan Krajniak v posledných dňoch napísal pár článkov, v ktorých si veľmi vášnivo zakladá na pojmoch a na tom, že liberálna demokracia je zlá najhoršia a musí byť “povalená”. Nie je jasné, čím to teda chce nahradiť. On spomína “demokraciu, ktorá bude rešpektovať našu civilizačnú identitu”. Mám dobré správy : Liberálna demokracia nepotrebuje na svoje fungovanie civilizačné barličky, rešpektuje identitu každého jej člena a členky, automaticky a absolútne – a to naozaj stačí.

No a teraz si to môžeme začať meniť na drobné. Krajniakovi ide vlastne o “identitu západnej civilizácie” a aby sme ako ľudia boli súčasťou niečoho, čo nás presahuje – menovite rodiny, rodu, národa, civilizácie alebo cirkvi (s veľkým C, akoby podľa neho existovala len jedna). Keď teda doslovne volá po novej spoločenskej dohode, chce, aby vyslovene prijímala ako prvý a jediný poriadok “kresťanskú civilizačnú identitu” – chápe ju ako nemateriálne jadro, bez ktorého sme stratení, a pridáva k tomu národný faktor.

Tu mu uniká, že dané princípy sú dávno prekonané. Štát nie je a nesmie byť postavený na cirkvi, náboženstve, národe či civilizácii. Liberálna demokracia je geniálna práve preto, že prináša niečo oveľa lepšie, čo obstojí vždy a za každých okolností – princíp občiansky. Nielenže teda nezáleží na tom, akej rodiny, rodu, národu, civilizácie či cirkvi ste príslušníkom, občiansky princíp nám stačí aj keď sa vôbec necítite súčasťou menovaných spoločenstiev. Cez občianstvo sme všetci štátotvorní, legitímni podieľať sa na našom štáte a spoločnosti, a všetci máme niesť rovnakú mieru v reprezentácii jeho hodnôt, vyjadrení, čoho len chcete. Krajniak tvrdí, že “tieto spoločenstvá vytvárajú našu identitu” – ale to je znova pomýlené, je to presne naopak. To my vytvárame ich identitu, inštitúcie, zriadenia, my máme moc meniť ich obsah a konanie. A práve preto je pôvodcom všetkej moci ľud punktum, a nie len ľud, ktorý sám seba vedome podriaďuje pod hodnoty “kresťanskej civilizačnej identity” (nech je to už čokoľvek).

Milan Krajniak vo finále nevie, čo sú ľudské práva. Uviedol, že liberálna demokracia “politické a občianske slobody nahrádza takzvanými ľudskými právami, ktoré v skutočnosti slobodu čoraz viac obmedzujú a čoraz viac právomocí dávajú štátu”. Politické a občianske slobody sú v skutočnosti jednou z generácií ľudských práv (teda ich podmnožinou), ktoré patria neodnímateľne, neprevoditeľne a nepremlčateľne každému človeku. Štát je nimi limitovaný pretože zodpovedá za dodržiavanie ľudských práv každého jedného svojho subjektu. Výhodné je, že cez ľudské práva sa dá charakterizovať každý jeden občan či občanka vždy, bez problémov a bez výnimky – lebo ich máme všetci. Práve preto sú práve ľudské práva to, na čom sú stavané limity každého jedného štátu – sú univerzálnym kritériom.

Lenže Krajniak chce, aby limity štátu v dôsledkoch vychádzali zo židovsko-kresťanskej morálky. Po prvé, to je ľudskoprávnou doktrínou už taktiež prekonané. Židovsko-kresťanská morálka je už v našom práve dávno inkorporovaná – nie však autoritatívnym, ale interpretačným spôsobom. Inými slovami, naše právne normy odrážajú napr. axiómu “nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe”, ale nikto nemusí skúmať v akom morálnom kontexte navrhované ustanovenie je či nie je – stačí splnená podmienka, že neokliešťuje práva žiadnej skupiny obyvateľstva. Po druhé, a oveľa naliehavejšie, liberálna demokracia nechce ničiť žiadne morálky – lebo to nepotrebuje. Čo sa ochrany týka, nemožno dosiahnuť nič efektívnejšie. Pekné je, že keď Krajniak volá po “rovnováhe medzi JA a medzi MY”, tak to je splnené čo sa formy štátu týka už tiež. Platí, že “Moje ľudské práva končia tam, kde začínajú ľudské práva druhého”. Obsahujú už tak individualitu ako aj spoločnosť.

A napokon, “identita západnej civilizácie” zďaleka nie je založená na kresťanstve, čo možno dokázať napr. náboženským sekularizmom. Historicky z neho síce vychádza, a vhodne sa s ním i dopĺňa, ale západná civilizácia je predovšetkým hlavne o tom osvietenstve a humanizme, ktoré Krajniak tak opľúva : “osvietenstvo a humanizmus sú prázdne pojmy. Sú odtrhnuté od vedomia a sŕdc ľudí, nikto nad nimi nezaplače, pretože nemajú žiadne posvätno, pre ktoré by stálo za to prinášať obete.” Nielenže je to smiešny argument, tiež by sa mal pozrieť na naše vlastné dejiny. Prvá československá republika vznikla bratstvom dvoch národov a svoj základ postavila na jednej z ľudskoprávne najprogresívnejších ústav svojej doby. SNP bolo povstaním za humanizmus, mier a demokraciu, proti teroru a zlu. Sviečková demokracia po humanizme priamo volala. November bol demonštráciou za slobodu a pravdu. Rozpad ČSFR bol jediným mierovým rozpadom štátu v svetových dejinách. A naša integrácia v EÚ tieto hodnoty len múdro podškrtla a posilnila. Aj tu vidno, že kresťanstvo nie je primárne v rozpore s humanizmom či demokratickým princípom (zrodeným osvietenstvom), skôr naopak – ale posledné menované sú oveľa väčšie kategórie, už len tým, ako tu doložene ľuďom stáli za to “prinášanie obetí”.

Hovoriť o akejkoľvek posvätnosti je úplne mimo. Sloboda nie je ako termín uzurpovaná kresťanskou civilizáciou, patrí každej živej bytosti na tomto svete. Faktom je, že všetko odkláňajúce sa od liberálnej demokracie smrdí, a nevyhnutne speje, k totalite. Milan Krajniak sa možno proti tomu ohrádza, ale jeho vysnívaný svet je návratom do minulosti, spiatočníckym sentimentom podobným bojom za nechcené a nevynútené duchovné obrody na štýl križiackych výprav – jeho prezývka zrejme nie je len náhodná, jemu sa tá “nostalgia” naozaj pozdáva. To, čo navrhuje on, je už dlho obsolétne. A napokon, liberálna demokracia vôbec nebráni tomu, aby on ako Milan Krajniak skutočne žil v duchu identity západnej civilizácie, ktorá je postavená na kresťanstve. V momente, ak by to však rád “štátoobrodne” mocensky šíril na ostatných, už bohužiaľ napĺňa črtu autoritatívnosti.

Záverom, liberálna demokracia nie je žiadny fetiš. Je to najlepšia možná alternatíva ako posúvať spoločnosť dopredu a nezabudnúť, nepoprieť či neublížiť ani jednému jej subjektu. Neznamená to, že v liberálnej demokracii sa takéto ubližovanie nedeje – len že takýto systém má tie najlepšie nástroje a nepopierateľné poslanie tomu brániť ako sa len dá.

Za spoluprácu na tomto texte ďakujem Zuzane Sojkovej

Teraz najčítanejšie

Martin Poliačik

Martin Poliačik študoval systematickú filozofiu na Trnavskej univerzite. Jeho cesta ku kritickému mysleniu je spätá so Slovenskou debatnou asociáciou, v ktorej od roku 1996 pôsobil postupne ako debatér, rozhodca, medzinárodný tréner a tri roky ju viedol z pozície výkonného riaditeľa. Desať rokov bol aktívnym slovenským a európskym politikom. Je doktorandom na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave a spolu s manželkou Hanou sa venuje podnikaniu, lektorskej a konzultantskej praxi. Vedie Akadémiu kritického myslenia a s individuálnymi klientmi a klientkami pracuje na zlepšovaní ich komunikačných, prezentačných a rozhodovacích schopností. So spoluautorkou Lindou Lančovou napísal knihu o kritickom myslení Poriadok v hlave, ktorá vyšla v knižnej edícii Denníka N v roku 2022.