Denník N

Šašo „na tróne“

zdroj: https://www.flickr.com/photos/totemoonqut/6089062450/
zdroj: https://www.flickr.com/photos/totemoonqut/6089062450/

Príbeh o zakliatom kráľovstve, trpiacich poddaných a tých, ktorí im vládnu…

Bolo raz jedno kráľovstvo. Ľudia v ňom tvrdo a ťažko pracovali, ale napriek tomu sa nemali príliš dobre. Mnohí z nich, dokonca doslova živorili a nikdy nedokázali zo svojej výplaty čokoľvek ušetriť pre seba, alebo pre svoje deti. Čo bolo však oveľa smutnejšie, bolo to, že napriek tomu, že veľká časť obyvateľstva sotva prežívala, tí ktorí kráľovstvu vládli, sa len pramálo starali o utrpenie bežných ľudí. Akoby pre nich ani neexistovali, samozrejme s výnimkou dňa, kedy sa vyberali dane. Vtedy mali niektorí z vládcov v kráľovstve takmer až tendenciu putovať z domu do domu na voze len s dlhou tyčou s mešcom na konci a vyberať  tak dane ešte za jazdy priamo z voza, aby sa tak „cash-flow“ efektívne zintenzívnil.  Obyvatelia kráľovstva boli už len z tohto veľmi smutní, apatickí a často takmer bez života. Jednoducho, akoby ich niekto zaklial.

V kráľovstve nebola hrozba hepta-hlavého draka. Nebola tam ani zlá čarodejnica s kotlíkom, ba dokonca ani obor kompenzujúci nedostatok miestnych fastfoodov potravinovým príjmom z požierania miestnych domorodcov. Skutočnou „pelagrou“ tohto kráľovstva bol jeho ambiciózny Šašo. Na čele kráľovstva bol síce kráľ, ale skôr iba formálne. Ten viac-menej len reprezentoval a robil kráľovstvu meno v zahraničí, ale skutočná moc, bola v rukách Predsedu kráľovskej rady. Ten nielenže kráľovskú radu riadil, ale mal aj právomoc dosadzovať spomedzi jej radov jednotlivých ministrov. No a tí následne, de facto riadili kráľovstvo. A presne to bol Šašov cieľ. Stať sa Predsedom kráľovskej rady a riadiť kráľovstvo. Alebo skôr vládnuť mu, ako ho riadiť. A tak, celé roky len poslušne bavil kráľov. Prisluhoval, keď bolo treba, robil lokaja alebo hovoril to, čo chceli mocní práve počuť. Keby aj priamo vykričal, čo všetko zamýšľa, stačilo, aby len ihneď potom freneticky zatriasol rolničkami vo svojej čiapke a každý sa hneď zbavil podozrenia, že by čokoľvek mohol myslieť vážne. „Koniec-koncov, veď je to len Šašo“…pomysleli si tí, ktorí ho náhodou práve počúvali. Šašo bol však iniciatívny a na všetko šiel pomaly. Pomaly, ale isto, ako sa v kráľovstve vravelo.

V mizérií, v ktorej sa každý bežný človek v kráľovstve, len snažil prežiť,  si Šašo vravel, že keď ľudia potrebujú nádej, prečo by z toho niečo nevyťažil? A tak z balamutenia ľudí, ako aj z toho, že im dával falošnú nádej, postupne nadobudol značný politický kapitál. Bolo to totiž obdobie, keď boli mnohí ľudia veľmi dôverčiví a ovplyvniteľní.  Krok za krokom sa Šašo približoval k svojmu cieľu. Dokonca sa s ním tajne spolčovali aj ďalší, ktorí vycítili jeho potenciál a tiež chceli byť nablízku, keď bude raz Šašo svojím verným rozdávať „korytá“.

Tak sa stalo, že Šašo a jeho „kohorta“ jedného dňa kandidovali vo voľbách. Majstrovstvo populizmu, ktoré si Šašo precízne cizeloval celé roky, keď bavil ľudí svojimi kúskami, sa mu vyplatilo. Spočiatku sa jeho strana „Šašistov“ na moci v kráľovstve podieľala len čiastočne a v kráľovskej rade sa o ňu delila s Nacionalistami a s Hnutím za demokratické kráľovstvo. Šašo si však stále uvedomoval, že ešte nemá v kráľovstve takú moc, akú by potreboval, a tak si povedal, že so svojimi vrcholovými trikmi ešte nejaký čas počká. Prešli roky, ale vo voľbách potom Šašisti získali väčšinu kresiel v kráľovskej rade.  Našlo sa síce viacero takých, ktorí boli proti tomu, ale keďže „Šašisti“ mali v správnej rade kráľovstva väčšinu, nemuseli sa s nikým radiť o svojich rozhodnutiach. A keďže raz je to už tak, že fantázií a blbosti sa medze nekladú, Šašisti začali skutočne vládnuť. A tak išiel v kráľovstve deň za dňom a rok za rokom s vládou Šašistov na čele.

Mnohí ľudia, ktorí sa zúfalo potrebovali chopiť v kráľovstve čo i len tej najmenšej nádeje, Šašovi však, napriek všetkému, verili. Ďalší zotrvávali skôr v akejsi apatií a nešli voliť ani keď mohli bez postihu voliť Šašových protivníkov, ktorí boli oveľa schopnejší a čestnejší ako on. Jednoducho len vyčkávali so slovami „uvidíme, ako sa to vyvinie“. S týmto postojom, príhodným skôr pre človeka, ktorý sa rozhodol otvoriť jogurt 3 mesiace po dátume expirácie, sa však mnoho mladých ľudí nestotožňovalo. Práve naopak, pomysleli si, že to nie je správny postoj, keď sa takto ľahkovážne rozhoduje o budúcnosti celého kráľovstva. A tak, mladí postupne z krajiny odchádzali do bohatších kráľovstiev, kde bol práce dostatok a bola aj oveľa lepšie platená. Nad niečím takým však Šašisti so Šašom na čele, len uštipačne mávli rukou.

zdroj: http://imgkid.com/joker-card-wallpaper.shtml
zdroj: http://imgkid.com/joker-card-wallpaper.shtml

Okolo vlády Šašistov sa množili rozličné kauzy týkajúce sa záhadného miznutia peňazí z kráľovskej pokladnice. Mnoho ľudí vtedy protestovalo. Ale rovnako ako protesty búrlivo začali, tak aj náhle utíchli. Šašisti predstierali, že ich ignorujú a boli radšej ochotní riešiť doslova čokoľvek, počnúc úvahami nad tým, či boli prvé jaskynné maľby rannou formou vandalizmu a končiac filozofickými diskusiami o tom, koho by zjedli ako prvého, ak by ich lietadlo havarovalo v Andách. Jedno si však Šašisti uvedomovali. Pomaly strácali podporu. S tým potrebovali čosi robiť.

Šašo pochopil, že sa musí ľuďom nejako priblížiť. Získať si ich. A tak čerpal zo skúseností iných. Už cisári v Ríme vedeli, že ak sa chcú ľuďom zavďačiť, najlepším spôsobom ako to dosiahnuť, je dať ľudu  „chlieb a hry“.  Podľa ich vzoru rozkázal Šašo aby v kráľovstve stavali štadióny, aby ľudia nemysleli na to, ako sa majú zle. Potreboval však získať viacerých. Rozhodol sa preto, že starým ľuďom bude pár krát do roka robiť  predstavenia s občerstvením a napokon mnohým dokonca pre istotu zdvihol ich penziu. Aby do svojej ezoterickej bubliny „ideálneho“ kráľovstva zapojil čo najviac ľudí, vymyslel dokonca lotériu, do ktorej sa mohol zapojiť každý jeden človek v kráľovstve. Všetko pre odpútanie pozornosti čo najväčšieho počtu ľudí od jeho skutočných cieľov s kráľovstvom. Najviac tých, ktorí Šaša nemohli vystáť, bolo medzi mladými, a preto sa Šašo rozhodol, že pokým budú študovať, budú môcť cestovať zadarmo. Chlieb a hry. Zlomyseľne a šikovne využíval Šašo skúsenosti iných. Tieto naoko výhody, sa však nevyhnutne museli niekde odraziť. Tak Šašisti po celom kráľovstve zdierali podnikateľov ako len mohli. Dane, dane a zase len dane. To bolo všetko, čo kráľovstvo pod vládou Šašistov podnikateľom ponúklo. Z niečoho predsa pre ľudí „chlieb a hry“ zaplatiť museli. Mnohí, napriek všetkému v kráľovstve naďalej podnikali, ale k životu takmer potrebovali návod na prežitie…

Mladí ľudia aj naďalej z kráľovstva odchádzali. Viacerí sa síce vracali, ale ani zďaleka nie všetci. Iní sa radšej uchyľovali do samoty. Ďalší trávili čas spoločnými rokovaniami o aktuálnej politickej situácií pri pive. Existovali dokonca aj takí, ktorí si mysleli, že hlavným problémom kráľovstva je to, že si „neváži život“ a tých, ktorí si ho nevážili podľa ich predstáv, by najradšej v duchu starých „dobrých“ časov upaľovali na hraniciach s posvätenými briketami. Šašovi a jeho stúpencom to však dokonale vyhovovalo. Ako vravela iná zlomyseľná staroveká múdrosť: „rozdeľuj a panuj“. A tak, Šašo delil a panoval.

Jedného dňa Šašovi už nestačilo koľkú moc v kráľovstve získal a stal sa natoľko pyšným a nenásytným, že už mu nestačilo, že stál na čele kráľovskej rady a že mu boli všetci jeho ministri verní na slovo. Chcel sa stať kráľom! Problémom bolo, že mal proti sebe silného protikandidáta. Tak sa ho snažil zdiskreditovať rozličnými nezmyslami  o jeho náboženstve, odhliadnúc od faktu, že Šašo sám kedysi slúžil krutému krvavému kráľovi. A tak, snažiac sa zo svojho konkurenta urobiť druida, zažil Šašo po prvý krát vo svojej politickej kariére skutočnú porážku. Kráľom sa stal jeho konkurent. Napriek tomu mal Šašo a jeho verní Šašisti stále väčšinové zastúpenie v kráľovskej rade.

Teraz by ste zrejme chceli počuť tradičné a uspokojujúce vyvrcholenie príbehu. Niečo v tom „duchu“, že ľudia sa napokon začali preberať, Šašova vláda sa skončila a „žili šťastne, až kým nepomreli“, ale to sa doposiaľ nestalo. Táto „rozprávka“ stále nekončí. Kráľovstvo je zakliate a čaká na toho, kto ho prebudí…

„Je ťažké vyslobodiť ľudí z okov, ktoré uctievajú.“ 

(Voltaire)

Teraz najčítanejšie