Ďakujem, Zuzana.

Keď sa ozve prezident republiky – určite sú za tým jeho poradcovia. Ozve sa novinár- môže za to Grendel a opozícia. Ozve sa opozícia- môže za to politický kalkul. Ozve sa bývalý spolustranník- môže za to jeho život poslanca v Bruseli odtrhnutého od slovenskej reality. Ozve sa občiansky sektor- môže za to opozícia, Soros, jašteri. Ozve sa bývalý štátny zamestnanec- kto za to môže? Do kolónky odpovede si každý môže dosadiť ktoréhokoľvek zo spomenutých vinníkov či ich kombinácie a k ním pridať mladícky romantizmus a nenaplnenené ambície.

Dnešná tlačová beseda bývalej zamestnankyne Ministerstva zahraničných vecí Zuzany Hlávkovej musela u každého slušného človeka vyvolať silný pocit smútku a beznádeje. A množstvo otázok.

Môže vôbec ešte niečo niekedy zamávať  “nastavením, v ktorom na Slovensku žijeme”, ak sa to nepodarí tomu krehkému, trémou zviazanému mladému dievčaťu? Môže ešte niečo pohnúť slovenskou spoločnosťou, ak už sa to nepodarí  ani jej? Veď je jedna z nás- mladá, vzdelaná, talentovaná, sympatická, slušná. Videla už dokonalejší svet, no srdce ju priviedlo domov, keďže má túto krajinu rada a jej osud jej nie je ukradnutý. A v harmónii s našou vytúženou predstavou je tiež to, že sa rozhodla pre tú krajinu aj niečo spraviť a obetovať. Bol tu už v hmotnej podobe lepší ideál toho, po čom tak naliehavo voláme a toho, čo si sami o sebe tak radi nahovárame?

Je ešte vôbec možné zvrátiť to, kam smerujeme, keď aj toto dievča je len ďalším námetom pre bezcitné výroky štátnych predstaviteľov, alebo zvrhlé a nechutné príspevky všetkých typov diskusných hrdinov, tých alternatívnych spravodajcov, národovcov, absolventov vysokej školy života, celoživotných pátračov po  stopách pravdy? Dá sa to, ak sa Zuzana aj v očiach tých, u ktorých sme to azda nečakali, stala exemplárnym príkladom obete politickej hry, naivity, mladíckej nerozvážnosti, následkom čoho vraj zažije v lepšom prípade pár krušných mesiacov, v tom horšom koniec  profesionálnej kariéry?

Dennodenne venujeme kvantá energie zúfaniu nad žalostnou úrovňou verejných služieb. Kde sa strácajú naše peniaze?- hromžíme. Keď nám niekto chce dať odpoveď, tak sa otáčame chrbtom, lebo veď aj tak sa nič nezmení.

Všetci  šikovní a vzdelaní  odchádzajú!- kričíme na námestiach a v internetových diskusiách píšeme častejšie ako zdvorilostný pozdrav. Keď sa navzdory našemu presvedčeniu niekto vráti, klepeme si na čelo a nie sme schopní pochopiť , že “srdce nejde ruka v ruke s rozumom”.

Je po tom všetkom ešte vôbec možné predstaviť si ľudí, ktorí uprednostnia nevdačnú prácu pre štát, v ktorom žijú, pred oveľa svetlejšími zajtrajškami sľubovanými zahraničnými korporátmi a striehnucimi personalistami?

Nie je Zuzana len definitívnym potvrdením toho, že už sme skrátka zašli tak ďaleko, že nie je cesty späť a že najlepšie, čo môžeme spraviť, je zmieriť sa s tým, popriať si veľa šťastia a pripraviť sa na najhoršie? Alebo  jednoducho odísť, ako tvrdí  Zuzana.

Zaslúži si spoločnosť  tejto krajiny lepší osud?

Môj názor je, že nezaslúži. Ale súčasne nebudem tvrdiť, že viem, ako tento príbeh dopadne. Viac ako môj optimizmus či idealizmus, je za tým rešpekt k odvahe Zuzany Hlávkovej.

Ďakujem, Zuzana.