Denník N

Uganda – kúsok po kúsku

základná výbava
základná výbava

1. časť – Smer Afrika

Na úvod trocha klišé. Poznáte ten pocit, keď sa vám zdá, že niečo je príliš dobré, aby to bola pravda? Presne takto som vnímal moju plánovanú cestu do Ugandy. Nevedel som sa zbaviť pocitu, že niečo sa na poslednú chvíľu pokazí a ja budem pozorovať africkú prírodu tak akurát na Animal Planet. Aj preto som sa s mojím cestovateľským plánom pochválil iba zopár ľuďom. Veľa blízkych a kamošov vôbec netušilo, že túto cestu plánujem a tí „šťastnejší“ sa to dozvedeli až na poslednú chvíľu. Chcel som byť za blba radšej preto, že im to oznamujem až tesne pred odletom, než kvôli tomu, že celé týždne nehovorím o ničom inom a nakoniec ostanem doma. Až teraz ma premáha pocit, že to zrejme fakt vyjde. To už sedím v lietadle a čakám čo sa bude diať.

Zahrievací let medzi Viedňou a Bruselom zvládajú Austrian Airlines za menej ako hodinu a tridsať minút. Po pristátí sa z reproduktorov začína ozývať Straussov valčík Na krásnom modrom Dunaji. Trocha rakúskeho patriotizmu v rozumnom množstve nemôže uškodiť. Hlavne keď ho naši západní susedia dávajú najavo dielom od „kráľa valčíkov“ a nie nejakým bizarným popevkom od Conchity Wurst. Namiesto výzvy do tanca nás palubný personál s úsmevom a čarovne znejúcim „servus“ vypoklonkuje z lietadla. Musím sa ale priznať, ten klasický potlesk ozývajúci sa po pristátí v lietadlách Ryanair mi trocha chýba…

Krátka nekomentovaná exkurzia toaliet bruselského letiska a potom šup-šup k správnej letiskovej bráne. Spoza okna ma už pozoruje povinne miestenkový a vo farbách Brussels Airlines vymaľovaný Airbus, s takmer dvojnásobnou kapacitou miest oproti americkému Boeingu, ktorým som absolvoval prvý let. Európa- 1, Amerika- 0. „Víte co to znamená? To znamená, že sme zase o krok před nimi!“ Aspoň pre mňa totiž platí rovnica väčšie lietadlá = lepšie lietadlá. Menej natriasania, väčšie pohodlie, viac priestoru, lepšie vybavenie atď. No hlavným bonusom je plynulejšie vzlietanie. Počas neho zvyknem mať srdce až niekde v hornej časti krku a lekár by ho pri kontrole mandlí určite bez problémov videl i voľným okom. Čím menej vzrušenia počas vzlietania zažívam, tým som spokojnejší a pokojnejší. Tentokrát je let nielen bez záverečného potlesku, ale aj bez valčíka. Našťastie, občerstvenie nechýba, práve naopak. Letušky tlačiace vozíky pochodujú po palube lietadla tam a späť skoro takým tempom, že by hádam uštvali aj Mateja Tótha v Riu. Keď ich náhodou nie je dlhšie vidieť, stačí sa dvihnúť a ísť im naproti. Mohamed a hora, hora a Mohamed…

Tak napokon sa to fakt podarilo. Po osem hodinovom lete lietadlo konečne bezpečne pristálo. Som v Ugande! Konkrétne teda na jej jedinom medzinárodnom letisku v Entebbe. Nie, Entebbe nie je hlavným mestom Ugandy, hoci by si to mnohí, celkom logicky, mohli myslieť. „Pár chytrých hlav“ sa ale rozhodlo, že letisko bude práve tu. Dôvod? Ten skutočne netuším a Google sa mi kvôli tomu otvárať nechce. Každopádne, letisko sa nachádza na brehu Lake Victoria, rozlohou tretieho najväčšieho jazera na svete. Sledovať ako lietadlo, v ktorom letíte, pristáva v tesnej blízkosti obrovskej vodnej plochy má svoje čaro. Nápad postaviť letisko práve na tomto mieste sa mi tak zdá byť výborný. Miestny ekvivalent slovenských tunelárov a dépéhačkarov mal zo stavby tohto letiska určite aspoň tak dobré pocity ako ja. Rozkrádanie krajiny je však teraz tým posledným, čo ma trápi. Také typické, cudzinec – ignorant. Náš let mal prílet o 19:20 miestneho času. Ľudia, ktorí už boli blízko rovníka vedia, čo tento čas znamená. Tmu. Pre mňa osobne je počas letu v čiernočiernej tme ťažké rozlíšiť, kde je ešte zem a kde sa už začína voda. Očarenie sa teda nekoná. To mám za to svoje ignorantstvo…

Keď niekam letím, a to hlavne s prestupom, tak presne viem, ktoré miesto bude po prílete tým, kde zažijem zvýšené vylučovanie kortizolu do organizmu. Stresík pri páse na výdaj batožiny, už akosi prirodzene, patrí k môjmu celkovému zážitku z cestovania lietadlom. Priletel so mnou aj môj kufor? Nevybral sa z Viedne na opačný koniec sveta? Byť na všetkých fotkách z cudziny oblečený v tom istom nie je práve to, po čom túžim. Hľadám svoj čierno-oranžový kufor. Pulz sa mi obligátne trochu zrýchli. Kufor je tu, super!

Batožina sa môže vybrať vlastnou cestou aj na ktoromkoľvek európskom letisku. Nie je to zážitok, za ktorým musíte cestovať do Afriky. Na letiskách v Európe však obvykle nenájdete nikoho, kto by horlivo kontroloval váš zdravotný stav a po prílete od vás vyžadoval nejaké lekárske potvrdenia. Ak práve cestujete z oblasti zamorenej ebolou a vyzeráte ako čerstvo vykopaná mŕtvola, zrejme si vás preklepnú aj na niektorom z letísk starého kontinentu. Uganda však leží v Afrike a ugandské štátne orgány váš, v tomto prípade môj, zdravotný stav zaujíma. Konečne mám príležitosť použiť tú malú žltú knižku, ktorú si spolu s cestovným pasom nesiem už zo Slovenska. Pracovníčka na letisku  totiž chce vidieť môj drahocenný medzinárodný očkovací preukaz. Prečo? Lebo pred cestou do Ugandy sa človek musí dať povinne zaočkovať. Presvedčený fanúšik homeopatík a zarytý odporca očkovania asi urobí lepšie, ak nechá Ugandu Ugandou. Nemusí však smútiť. Pamäť vody je nesmierna a nikdy mu jeho vernosť nezabudne.

Trocha na okraj k tým problematickým očkovaniam. Pri ceste do Ugandy musíte byť povinne zaočkovaný iba proti žltej zimnici. S touto predstavou som šiel na Polikliniku cudzokrajných chorôb aj ja. Myslel som si, že ma zaočkujú, vystavia medzinárodný očkovací preukaz a pôjdem domov. Naivná predstava. Po prvej konzultácii s pani lekárkou som sa dozvedel, že povinné očkovanie je síce len jedno, avšak odporúčaných je veru celkom požehnane. Besnota, meningitída, hepatitída B a ďalšie chuťovky. Pani lekárka bola sama v Ugande a pôsobila dosť dôveryhodne. Aj tak som si to radšej ešte premyslel a prediskutoval s inými lekármi. Poradenstvo od prútikárov, zaklínačov hadov a iných pseudo-odborníkov som prenechal iným. Napokon som si z denného menu odporúčaných očkovaní vybral to proti brušnému týfusu a hepatitíde A. K tomu som si pre istotu prihodil aj dve balenia antimalarík Malarone ako bonus. Bohužiaľ, aj za tento bonus bolo treba platiť. Rovnako tak za každé z očkovaní. Vo výsledku som slovenskému zdravotníctvu prispel celkom slušnou kôpkou peňazí. Každý človek si musí zvážiť, do čoho pôjde a do čoho nie…

Na letisku teda prichádzam k pani zodpovednej za kontrolu očkovacích preukazov. Ten môj je celkom slušne zaplnený. Sebavedomo a hrdo jej ho podávam. V momentne mi ho vracia späť. O svedomitej kontrole z jej strany môže byť reč len vtedy, ak by som si nasadili ružové okuliare s dioptriami, vďaka ktorým by aj Stevie Wonder začal znova vidieť. Asi už nikdy nezistím, či vôbec videla tú stranu, na ktorej mám zaznamenané očkovanie proti žltej zimnici. Toľko k horlivosti miestnych. Idem ďalej. Pri poslednej letiskovej kontrole ma ešte odfotia a starostlivo oskenujú odtlačky mojich prstov. Nezabudnú ani na palce, dobrá práca chlapci. Na tomto mieste zároveň zaplatím 50 USD za víza do Ugandy. Pre získanie víz je potrebné vopred vyplniť jeden formulár. Okrem mňa to zvládlo aj celé osadenstvo lietadla ešte počas letu. Neletel som spolu s jadrovými fyzikmi, keď sme to zvládli my, zvládne to každý. Aj tak sa pán/pani za okienkom pozrie na ten zdrap papiera maximálne jedným okom. Ak máte 50 USD víza dostanete, netreba sa báť. Poslušne odovzdávam päťdesiat dolárovú bankovku, na ktorej je tvár jedného z amerických prezidentov. Pracovník sa usmieva, je spokojný. Zrejme nie preto, žeby práve tento prezident bol jeho najobľúbenejší. Doláre nesmrdia ani v Afrike… Letiskové povinnosti sú už za mnou a štátna kasa je zase o niečo plnšia. S batohom na chrbte a kufrom v ruke vychádzam z budovy letiska. Spoznávanie Ugandy sa začína.

Teraz najčítanejšie