Denník N

O ateizme náboženskom a o ateizme úbohom

Rob Rey: Illumination.
Rob Rey: Illumination.

Snáď najviac zarážajúce na ateistických filozofiách je to, s akou vervou sa snažia študovať jednu knihu (Biblia) len preto, aby ju mohli čo najkvalifikovanejšie vyvrátiť.

Kritika článku Otakara Horáka

Pán Otakar Horák sa vo svojom článku pýta, či sa v liberálnej demokracii máme báť ateizmu. Samozrejme, že si aj ja na túto otázku odpovedám záporne. V článku ma však zaujalo skôr to, ako sa autor snaží ostro oddeliť ateizmus od všetkého náboženského. Už len tým, že sa od neho tak radikálne vymedzuje, s ním totiž súvisí. Okrem toho, psychologicky môže byť ateizmus v mnohom náboženský. Môže byť horlivý, bojovný, môže byť plamenne šírený, môže ironizovať všetko, čo sa týka viery a priamo či nepriamo prejavovať svoju mentálnu – a mnohokrát aj morálnu – nadradenosť. Napokon, Horákov článok sa týka aj morálky. Ako autoritu si na záver priberá psychológa Joshua Greenea, ktorého cituje, aby vyvrátil spojitosť medzi mravnosťou a vierou v Boha, nakoľko morálka nie je nič iné ako obyčajný produkt „kognitívnych schopností formovaných biologickou a kultúrnou evolúciou, určených na podporu kooperácie“.

Citát však patrí do kategórie redukcionistických výrokov, čo prezrádza formulka „nič iné ako“. Kedykoľvek sa na vysvetlenie niečoho použije toto slovné spojenie, ide bezpečne o redukcionizmus. A pán Horák je redukcionistom minimálne v tom, ako zužuje náboženský problém a snaží sa ho vtesnať do úzkeho priestoru, v ktorom sa potom oháňa kladivom a implicitne zosmiešňuje všetko náboženské. Vieru v Boha komicky redukuje na atraktivitu vymyslenej figúrky, ktorej sa potom oddávajú státisíce ľudí na tejto planéte (pre mňa je zásadná otázka prečo, a nie načo). Kresťanstvo nie je podľa neho nič iné ako lokálna manifestácia našej univerzálnej tendencie interpretovať svet ako obývaný nadprirodzenými bytosťami. Ateizmus rovnako redukcionisticky poníma ako prostú neprítomnosť viery v Boha alebo v božstvá, respektíve, opäť to podľa neho nie je nič iné ako absencia viery. V skutočnosti je však ateizmus mnohokrát čímsi viac, pretože ak by bol len neprítomnosťou viery, nepotrebovali by sme na pomenovanie tejto absencie zvláštne slovíčko, ani tisícky kníh, ktoré by jej boli zasvätené a ktoré zdobia obrovskú pomyselnú knižnicu ľudstva.

Vo svojich článkoch pán Horák často pôsobí ako obhajca ateizmu (apológ) a ako jeho šíriteľ (apoštol). Nadšená a zapálená oddanosť ateizmu môže byť náboženská, respektíve čo do formy náboženstvu analogická. A ja nemám nič proti kritike náboženstva. Nie je to nejaký nový fenomén, v mnohom je dokonca podnetný a užitočný. Bridí sa mi však redukcionistická kritika, plátanie myšlienky na myšlienku a ich spájanie príliš hrubými skrutkami, čo je aj dôvodom a podkladom môjho aktuálneho článku.

Psychológia viery

Psychológiou náboženského človeka (homo religiosus) sa neprekonateľne zaoberal Carl Gustav Jung. Jeho kniha Psychológia a náboženstvo je súčasťou IV. zväzku Jungovho výboru z diela. Neodhaľuje v ňom svoj svetonázor, ale analyzuje psychologické aspekty viery ako takej. Náboženské má podľa neho základ v tom, čo Rudolf Otto nazval numinosum, teda v niečom posvätnom, tajomnom, nevysloviteľnom, niečom celkom inom, čo akoby náležalo k božskému, pretože je mimo bežný kontext nášho každodenného prežívania. Mnoho ľudí malo vo svojom živote nejaký mystický zážitok, skúsenosť hlbokého vhľadu alebo len úžas a fascináciu z toho, čo sa práve v ich príbehu alebo okolo nich udialo. Práve neuchopiteľnosť takýchto zážitkov zakladá alebo upevňuje vieru.

Idea Boha je predovšetkým psychologickou ideou, nie sociologickou, filozofickou, či metafyzickou. Vyviera z nášho nevedomého sveta. Z temného priestoru ľudskej psyché sa vynára ako archetyp. Psychologicky je pritom nejaká idea pravdivá, pokiaľ existuje. Skutočne na jej validizáciu v psychologickom zmysle paradoxne stačí len to, že ju v sebe máme, čo v mnohom pripomína „dôkaz“ Božej existencie podľa Anzelma z Canterbury, ktorý sa ale snažil túto psychologickú danosť pomerne nešťastným spôsobom rozšíriť i do objektívneho sveta. Idea Boha je totiž záležitosťou subjektu a  jeho prehlbokej psyché. K tomuto môjmu pohľadu však Jung pridáva niečo kľúčové:

„Psychologická existencia je subjektívna, ak sa nejaká idea vyskytuje len u jedného indivídua. Ale je objektívna, ak ju vďaka súhlasu mnohých zdieľa nejaká väčšia skupina.“

Consensus omnium, súhlas mnohých, je teda pre Junga faktor, ktorý zo subjektivistickej predstavy robí subjektívnu ideu, ktorú zdieľa mnoho jedincov. V niečom ju podobne vidia a prežívajú. Inak by teológia – ako formálne veda – ani nebola možná, podobne, ako by nebola možná psychológia, keby bol každý z nás celkom odlišný a nemali by sme žiadne spoločné vlastnosti či tendencie.

Jung implicitne zodpovedal – a to kladne – aj otázku, či môže byť ateizmus náboženský. V časti Autonómia nevedomia hovorí, že o niekom, kto je nadšene zaujatý nejakou snahou, v angličtine často hovoríme: „that he is almost religiously devoted to his cause“, teda že je takmer nábožensky oddaný svojej veci. Náboženskosť sa vôbec netýka obsahu (čiže v nej nejde o to, či je predmetom snahy Boh alebo božské, ako to vytyčuje pán Horák), ale formy, s akou sa o nejaký obsah snažíme, ako ho prezentujeme, či dokonca rozsievame vôkol seba. William James napríklad poznamenáva, a cituje ho aj Jung, že vedec často nemá žiadnu vieru, ale jeho temperament je napriek tomu zbožný. A tu sa, verím, priamo dotýkame Horákovho argumentu o ateizme vedcov.

Odcitujem z Jamesovho diela Pragmatism (1911):

„But our esteem for facts has not neutralized in us all religiousness. It is itself almost religious. Our scientific temper is devout.“

Ateizmus ako úbohá filozofia

Predpokladám, že som vnímavému čitateľovi aspoň načrtol vysvetlenie na prvý pohľad protichodného tvrdenia, že jestvuje i ateizmus náboženský. Ak však jestvuje, o čo vlastne ide?

Medzi slovami neveriaci/neviera a ateista/ateizmus je citeľný rozdiel. V prvom prípade ide naozaj o absenciu viery, čiže o to, čím chce pán Otakar Horák ateizmus definovať. Mohlo by vlastne ísť aj o ateizmus v skutočnom zmysle slova. V druhom prípade však už môže byť reč aj o nejakom zložitejšom komplexe, ktorý bol dokonca povýšený na filozofiu. Ak sa niečo (trebárs aj neviera v Boha) implementuje do sústavy ďalších myšlienok, stáva sa táto sústava kostrou, na ktorú možno vešať ďalšie a ďalšie idey a postoje, až vzniká kolos, analogický religióznym myšlienkovým architektúram. Gigantické stavby z myšlienok už tvoria celé svetonázory a medzi nimi to už môže iskriť. Keby bol ateizmus len neprítomnosťou viery, nemal by prečo a o čo zápasiť. Ale prakticky často zápasí. Vznikajú ateistické spolky, internetové stránky, knihy oddané ateistickej veci.

Tento zápas by mohol byť uchopený v negatívnej predpone a-, ktorá je a-teizmu vlastná. Ako filozofický systém by potom mal a-teizmus základ v kritike teizmu, voči ktorému by sa vymedzoval práve prostredníctvom svojej a- negativity. Problémom je, že zápas o ateistickú spoločnosť má často aj pozitívne stanovené snahy. Je to zápas o lepší svet, o rovnosť medzi ľuďmi, pričom jadro tohto vysnívaného pokroku ľudstva (súčasní ateisti sami seba často chápu ako humanisti, hoci ateizmus je aj súčasťou iných utópií, napríklad nedávneho socializmu a komunizmu) by malo byť odstránenie idey Boha, jej uctievania i všetkého, čo s ňou súvisí, ako niečoho nadbytočného, tmárskeho, čo spoločenskú a ľudskú energiu napokon uvoľní na omnoho progresívnejšie, pozitívnejšie a nepomerne reálnejšie ciele.

Pod úbohosťou ateistickej filozofie mám na mysli to, že je zasvätená kritike niečoho, v čo sama neverí, a predsa tomu venuje tak mnoho myšlienkového úsilia.

I pri čo i len letmom pohľade na moderné dejiny ľudstva nemôžeme nevidieť mnohé ideologické zneužitia a deformácie ateizmu. Aj preto ma konštatovanie, že ateizmus s religiozitou nemá nič spoločné, naozaj prekvapuje. Jednak v nej má svojho hlavného súpera, teda má spoločné minimálne miesta, v ktorom sa títo zápasníci navzájom dotýkajú, jednak má často religióznu formu, o čom sme hovorili už vyššie.

Snáď najviac zarážajúce na ateistických filozofiách je však to, s akou vervou sa snažia študovať jednu knihu (Biblia) len preto, aby ju mohli čo najkvalifikovanejšie vyvrátiť. Táto intelektuálna obeta je v pravom zmysle sakrálna, pretože je odovzdaná vyššej veci, pričom nemálo prezrádza fascináciu biblickými príbehmi, i keď v negatívnom zmysle.

Nepíšu náhodou niektorí neveriaci autori o ateizme s istým náboženským nadšením?

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.