Denník N

Uganda – kúsok po kúsku (II)

Pohoda
Pohoda

2. časť – Prvé zážitky

Do Ugandy som pricestoval so skupinou ďalších ľudí. Určite nemôžem povedať, že je nás tak akurát. Na to je tu, predsa len, o pár osôb viac. Náš počet je ideálny skôr na rozprúdenie poriadnej párty v niektorom z nočných klubov bratislavského Starého Mesta než na spoznávanie Afriky. Som zvedavý, ako nám to bude v tejto zostave spolu ladiť… Program, ktorý nás v Ugande čaká má pod palcom jedna z miestnych spoločností. Organizovanie ciest pre bielych mužov a ženy je v tejto časti čierneho kontinentu evidentne dosť výnosné. Rovnako zameraných spoločností je tak v krajine celá kopa a vybrať si z nich tú najlepšiu môže byť problém. Keďže Uganda nie je Chorvátsko, s výberom medzi nimi vám asi príliš veľa známych neporadí.  Našťastie, na internete je recenzií viac než dosť. Pri každej zo spoločností nájdete na desať skvelých hodnotení najmenej jedno extrémne zlé. Čím dlhšie budete hľadať, tým viac chuti do cestovania stratíte. Veľa šťastia s výberom.

S „našou“ ugandskou cestovkou sme sa dohodli, že nás na letisku budú čakať pridelení šoféri. Čakajú! Euro-africké dohody zjavne platia, dobrý signál na úvod. Tri veľké Toyoty Land Cruiser, v ktorých budeme brázdiť túto krajinu, už čakajú na parkovisku. Šoférom sa zázrakom podarí naložiť naše kufre do ich absurdne malých batožinových priestorov. Sadáme si do áut a opúšťame areál letiska.

Z krajiny toho zatiaľ veľa nevidíme. Pouličné osvetlenie je tu zrejme považované za zbytočný luxus. Po pár minútach sa dostávame do rezidenčnej štvrti Entebbe, kde pomalou jazdou míňame vilu ugandského prezidenta. Asi to nebude jeho jediné sídlo v krajine, no tým sa nedáme znechutiť. Mimochodom, pán prezident je pri moci už vyše tridsať rokov. Prekvapenie sa nekonalo a voľby vyhral aj tento rok. Vox populi, vox dei… V poslednom čase si našiel viacero nových kamarátov s nezištným záujmom o krásy jeho krajiny. To, že ide o bohatých čínskych podnikateľov je, samozrejme, len zhoda náhod. Podľa wikipedie je na tomto svete sedemdesiatdva rokov, no náš šofér hovorí, že jeho presný vek pozná iba málokto. Sám ho odhadol na číslo okolo deväťdesiatky. Tipujem, že ak by pán prezident chcel, tak bez problémov nastúpi aj za miestny futbalový výber do dvadsaťjeden rokov.

Ešte kúsok jazdy a sme na mieste, kde strávime prvú aklimatizačnú noc v Ugande. K tomu, aby som toto ubytovanie označil ako hotel by mi zrejme nepomohli ani vzduchotesne prižmúrené oči. V Ugande máme byť ubytovaní v zariadeniach označených ako lodge. Niektoré z možností prekladu tohto výrazu, ktoré mi Google translator podsúva sú aj slová ako diera alebo vigvam. Preložiť tento výraz do slovenčiny tak, aby som vystihol charakter tohto typu ubytovania, si netrúfam. Izba, v ktorej budem spať má steny z tehál a nie bizónej kože a dve postele v nej stoja na pevnej kamennej podlahe. Ani vigvam ani diera tak mojím útočiskom tejto noci nebudú. Kvôli ochrane pred otravnými komármi visí nad každou z postelí moskytiera. Malária útočí, treba sa chrániť. Pred spaním si všetci dáme naše prvé jedlo pripravené priamo v Ugande. Krémová mrkvová polievka neznie veľmi exoticky, no zníženú známku za originálnosť bohato kompenzuje vysoká za výbornú chuť. S odporúčanou dennou dávkou betakaroténu v žalúdku odpadávam do postele. Po osemnástich hodinách v pohybe je čas dobre sa vyspať. Konečne.

Prichádza africké ráno. Samo o sebe nie je veľmi odlišné od toho európskeho. To, či sa ráno zobudím na škriekanie nejakého slovenského alebo ugandského operenca, je vo výsledku celkom nepodstatné. „Prichádza ráno“ znie obyčajne a nudne. „Prichádza africké ráno“ má proste lepší zvuk. V Ugande je iba o jednu hodinu viac ako na Slovensku. Áno, vážne. Žiandy jet-lag, po slovensky desinchronizmus, tak nehrozí. Takýto časový posun je úplne ideálny na to, aby ste sa po dlhej ceste dobre vyspali. Po zobudení nasmerujem svoje kroky do záhrady areálu, kde sa majú podávať raňajky. Večernú polievku mi už spoľahlivo vytrávilo, a tak prichádzam presne včas. Vidím, že pár ľudí vyhladlo dokonca skôr než ja.

V krajinách okolo rovníka je stopercentne isté iba máločo. Ako každé pravidlo, aj toto má svoje výnimky. Jednou z tých svetlých je, že v nich majú výborné ovocie. Aj keď je jednou z najmenej chcených emocií na dovolenke plač, po ochutnaní ugandského ananásu mám neprekonateľnú chuť plakať blahom a vôbec mi to nevadí. Je fantastický. Ostatné jedlá sa môžu snažiť koľko chcú, víťaz je jasný. Po dobrom jedle potrebujem aj rovnako dobrú kávu. Ak by som si tu však vypýtal espresso z výberovej arabiky, asi by na mňa pozerali ako na blázna. Raňajky tak splachujem plným pohárom čiernej kávy, ktorú som pred chvíľou vyslobodil z termosky.

Počas raňajok už šoféri naložili naše kufre späť do áut a my sme pripravení vyraziť na cestu. Každý nastupuje do toho istého japonského tátoša, ktorého osedlal už včera. Zdá sa, že tomu tak bude počas celého nášho pobytu. V autách budeme tráviť dosť času, a tak mi ostáva len dúfať, že som si vybral dobre. Šofér auta, do ktoré som si sadol, sa volá Ronnie. Aj šofér toho vedľajšieho sa volá Ronnie. Napokon s úľavou zisťujem, že v Ugande to s menami nie je také monotónne ako vo film RRRrrrr!!! Tretí šofér sa už volá Musa. Títo chlapi budú nie len našimi šoférmi, ale aj sprievodcami.

Všetci sedia, môžeme ísť. Predierame sa ulicami Entebbe, z ktorého je za svetla vidieť podstatne viac, než tomu bolo včera večer. Foťák už mám pripravený. Plný úvodného nadšenia z nepoznanej krajiny robím cez otvorené okienko zopár úvodných záberov. Po chvíli skontrolujem, či fotky za niečo stoja. Nestoja. Foťák hlási, že žiadne nie sú uložené. Hmmm… Som si celkom istý, že pred chvíľou som ich pár urobil. Zvláštne. Zmocňuje sa ma paranoja. Neprehnal som to včera v lietadle s tým občerstvením? Nezačína sa mi od tých antimalarík rozpolťovať osobnosť? Pokus s fotením číslo dva. Hoci si po každej fotke nenakreslím na ruku čiarku viem, že tentokrát som pár záberov určite urobil. Foťák však opäť nesúhlasí. No výborne. Cítim, ako ma napĺňa výživná zmes zmaru, zúfalstva a zúrivosti.

Pred tým než definitívne opustíme Entebbe, zastavuje naša mini kolóna pri jednom z tunajších supermarketov. Ja sa snažím neskolabovať a uvažujem, ako prinútim foťák k spolupráci. Hojdajúca sa poloautomatická zbraň na pleci miestneho sbskára dáva tušiť, že toto nebude obchod európskeho štandardu. Vzhľadom na štvrť, v ktorej sa nachádza, pôsobí supermarket dojmom, že v ňom predávajú prinajlepšom základné potraviny. Vchádzam dnu. Prítmie iba umocňuje moje počiatočné pocity. Myšlienkami sa vraciam k foťáku. Už takmer rezignovane sa pýtam nášho Ronnieho, či tu náhodou nepredávajú pamäťové karty do foťákov. Šofér tlmočí moju otázku predavačovi a ten odniekiaľ vyťahuje novú SD kartu. Zázrak! Kupujem ju, vkladám do foťáka, fotím. Fotka je uložená. Mám pocit, že sú Vianoce.

Nežne s tými ananásmi!
Nežne s tými ananásmi!

Po necelých troch hodinách cesty autom prichádzame na miesto, ktoré je prvým bodom nášho dnešného programu. Po pár hodinách zažije moja nová pamäťová karta zaťažkávaciu skúšku. Modlím sa, aby to zvládla. Veľkú dôveru pre v Afrike kupované pamäťové karty totiž zatiaľ nemám. Ziwa Rhino Sanctuary je jediným miestom v Ugande, kde je možné pozorovať nosorožce vo voľnej prírode. V tejto súkromnej rezervácii sa snažia obnoviť ich populáciu v krajine. Tá bola pred vyše dvadsiatimi rokmi zdecimovaná do posledného kusa. Momentálne tu žije celkom devätnásť nosorožcov tuponosých južných. Môžete tu stretnúť iba niekoľko desiatok kilových „drobčekov“, ale aj vyše dvojtonové pancierové päste z ríše zvierat. Žiaden z nich síce nemá facebookový účet, ale profilová fotka každého je vystavená na tabuli pri recepcii. Keď si niekto pomýli nosorožca s jednorožcom a príde sem kvôli tomu druhému, tak najneskôr pri pohľade na tieto portréty pochopí, že ani tu sa ho bez požitia halucinogénov nedočká.

Naši traja mušketieri
Naši traja mušketieri
Motorka - univerználny dopravný prostriedok, pokojne aj pre štytri osoby a psa
Motorka – univerználny dopravný prostriedok, pokojne aj pre štyri osoby a psa

Strážcovia rezervácie monitorujú pohyb všetkých nosorožcov dvadsaťštyri hodín do dňa. Kalašnikov majú ako súčasť povinnej výbavy. Neslúži im však primárne na ochranu pred nosorožcami. Skutočnou hrozbou sú tu pytliaci. Dopyt po rohoch nosorožcov je, najmä v Ázii, stále vysoký a miestni lovci zvierat si radi naplnia vrecká tým, že skántria tieto kriticky ohrozené zvieratá. Čínski úchylaci majú pocit, že keď si šňupnú trocha múčky z rohu nosorožca, budú rovnako výkonní ako on. Podľa toho čo hovoria, som presvedčený, že pokiaľ by strážcovia prichytili nejakého nešťastníka pri takejto „lajne“, tento labužník by v budúcnosti už určite žiadny výkon nepodal.

Príkazy a zákazy
Príkazy a zákazy

Ignorujeme značku „DO NOT WALK BEYOND THIS POINT“ a spolu so strážcami ideme nájsť nosorožce. Máme šťastie, sú blízko. Nie viac ako 10 minút chôdze a narazíme na skupinu piatich nosorožcov vyvaľujúcich sa počas poludňajšej siesty pod jedným zo stromov. Kvôli teplu nie sú veľmi aktívne a iba spokojne relaxujú. Aspoň nemusím na vlastnej koži zistiť, či by som stihol pred rozzúreným nosorožcom vyliezť na najbližší strom. Práve to nám v rámci mini prednášky o bezpečnostných pravidlách radil jeden zo strážcov. V blízkosti nosorožcov pobudneme niekoľko desiatok minút, prejdeme sa okolo nich, pozeráme sa na nich, fotíme si ich. Čakať, či jeden z nich neporodí Ace Venturu je však asi zbytočné.

Nič sa mi nechce...
Nič sa mi nechce…

Po tomto zážitku si v rezervácii dáme ešte rýchly obed a pokračujeme v presune. Cestou do nášho dnešného cieľa prechádzame pri meste Karuma cez most. Samotný most nie je veľmi pôsobivý. Aj najväčší kritici bratislavského nového Starého mosta by pri ich vzájomnom porovnávaní začali náhle velebiť nádheru prudko zelenej konštrukcie premosťujúcej Dunaj. Chýbajúcu krásu mosta kompenzuje miesto, kde je postavený. Nielen, že pod ním tečie jedno z ramien rieky Níl, konkrétne Victoria Nile, ale práve v týchto miestach rieka prekonáva prevýšenie sériou kaskádových vodopádov. To je už dostatočný dôvod na krátke zastavenie. Níl je v týchto miestach určite fotogenickejší než jeho lenivo vyzerajúce egyptské zakončenie.

Trošku svižnejší Níl
Trošku svižnejší Níl

Posledné kilometre dnešnej jazdy vedú po dosť rozbitých cestách plných retardérov. Tých je v Ugande neuveriteľné množstvo. Začínam uvažovať, či tie pásy na jej vlajke nesymbolizujú práve ich. Veď aj Mozambiku svieti na jeho vlajke obrázok AK 47 bez akejkoľvek cenzúry. Zakamuflovaný spomaľovací prah na tej ugandskej už nemôže byť dôvodom na pohoršenie. Neskoro popoludní prichádzame do prvého z piatich národných parkov, ktoré v Ugande navštívime. Murchison Falls National Park je najväčším národným parkom v tejto krajine. Najbližšie dve noci budeme ubytovaní v rezorte nachádzajúcom sa na jeho hraniciach. Spolu s personálom nás po príchode víta aj nádherný výhľad na Victoria Nile v pozadí so zapadajúcim slnkom. Nie žeby tento okamih nebol dosť dobrý už sám o sebe, no štamperlík Bošáckej slivovice z vlastných zásob ho určite nepokazí. Ani s prevenciou to ale nechcem preháňať. Zajtrajšok totiž sľubuje úžasné zážitky so zvieratami aj bez mojej opice.

Kúsok Slovenska
Kúsok Slovenska

Teraz najčítanejšie