Denník N

Čo všetko v slovenskej vede robíme zle? Časť prvá…

Mám rád televízne dokumenty. Mám rád najmä televízne dokumenty venované prírodným vedám, čo bude asi prirodzené, keďže jednej z nich sa venujem v práci a veľmi často aj vo voľnom čase. Teda ak vôbec vedec má niečo ako voľný čas. V tomto sme totiž my vedci ako chirurgovia, tiež nikdy nevieme, kedy príde ďalší prípad, alebo v našom prípade skôr nápad.

Ale späť k dokumentom. Mám rád najmä dokumenty britskej verejnoprávnej televízie BBC. Uvádzajú ich totiž samotní vedci, ktorí však zďaleka nepôsobia ako od života odtrhnutí intelektuáli, práve naopak – pôsobia dynamicky, priam až „cool“. Vo Veľkej Británii je už taká tradícia, v minulosti mali (a našťastie stále majú) Davida Attenborougha, ktorý sa stal tvárou prírodopisných filmov. Teraz majú Briana Coxa, ktorý nemôže byť viac „cool“, keď stojí na vrchole hory s „rockersky“ naširoko rozkročenými nohami. Nenadarmo, tento pán to dotiahol z popovej kapely D:Ream do CERNu. Majú tiež Jima Al-Khaliliho, rodeného Iračana s nákazlivým nadšením pre fyziku a chémiu, alebo môjho kolegu Iaina Stewarta, ktorý síce ako pravý Škót zďaleka nemá tú pravú „BBC“ angličtinu, ale škótsky prízvuk je už od čias Trainspottingu veľmi „cool“. A „cool“ sú hlavne prírodné scenérie, ktoré tento geológ priamo navštevuje a ukazuje.

Prečo spomínam dokumenty BBC? Pretože veda vôbec nie je to, čo si pamätá väčšina z nás zo školských lavíc, veda nie je o množstve encyklopedických vedomostí a o poučkách. Veda je o radosti z myslenia, radosti z poznávania, radosti z objavovania. Veda je o kráse prírody, o majestátnosti vesmíru. Takto ju vnímam ja, ale mám pocit, že som s týmto vnímaním v menšine. Na Slovensku sa totiž väčšinovo veda spája s predstavou podivínov, ktorí vo svojich zaprataných pracovniach riešia problémy absolútne odtrhnuté od reálneho sveta. To je problémom vnímania slovenskej vedy, za ktorý si môžeme možno aj my vedci sami. Naša veda je totiž na okraji záujmu ľudí, ktorí o nej môžu rozhodovať, ale aj na okraji záujmu verejnosti, pretože vysvetľovanie dôležitosti vedeckého výskumu je oveľa zložitejšie, ako zdôvodnenie potrebnosti zdravotnej starostlivosti, poľnohospodárstva, či diaľničného spojenia do Košíc. Hoci je zvláštne, že o potrebnosti monštruóznej štátnej správy sa takmer nikto nebaví.

Slovenská veda teda nezaslúžene, ale predsa len trochu aj zaslúžene nemá najlepšie meno medzi verejnosťou. Nezaslúžene preto, lebo napriek priam až anorektickej finančnej podvýžive dokáže produkovať zaujímavé výsledky a zaujímavé osobnosti. Problémom je to, že možno ich nevie až tak dobre propagovať, ale to je na iný článok. No a zaslúžene, pretože je v nej veľa problémov, ktoré sa neodvíjajú priamo od financií, ale súvisia s istými zlozvykmi, ktoré sa v nej zakorenili už dávno. Morálny „antiétos“ bývalého režimu, ktorý marginalizoval vedcov s nevhodným kádrovým posudkom, či nedostatkom oddanosti „rodnej strane“, a vychovával z ľudí oportunistov, vystriedalo po novembri 1989 a najmä po januári 1993 „obdobie supov“. Na jednej strane sa zastavili akékoľvek investície do infraštruktúry a znižovali sa stavy vo vrcholných vedeckých inštitúciách, na druhej strane sa zakladali na zelenom poli vedecko-vzdelávacie ustanovizne (bridí sa mi v niektorých prípadoch použiť pojem „univerzity“), ktoré už tak slabú finančnú dotáciu ešte viac rozriedili. A keďže sa za dvadsaťjeden rokov nenašiel minister školstva, ktorý by mal odvahu spraviť poriadok, máme ich tu dodnes. Takže zhora zmena podľa všetkého nepríde, musí teda každý začať od seba.

V nasledujúcich odsekoch by som chcel skúsiť pomenovať tie problémy slovenskej vedy, ktoré sú skôr morálno-etického charakteru, teda také, na ktorých riešenie nepotrebujeme osvieteného ministra školstva, lebo taký je v našich pomeroch skôr sci-fi, ako reálnou možnosťou. A začneme démonmi…

Démon uspokojenia

Dominik Tatarka našiel svojho démona, ktorý deformoval život súdobej spoločnosti. Nazval ho démonom súhlasu. Vo svete slovenskej vedy našťastie tento démon má minimálny vplyv, teda minimálne ja som nemusel povinne súhlasiť s ničím, čo by sa priečilo mojim názorom. Druhá vec je, že aj vedecká obec má svojich puritánov, ktorí sú nervózni zo všetkého nového, ale aj oni musia ustúpiť pred pravdou potvrdenou dôkazmi. Slovenská veda má však svojich démonov a jedným z najhorších je démon uspokojenia.

Aby bolo jasné, pocit spokojnosti so svojim výkonom je potrebný pre každého, kto niečo robí. Bez neho by žiadna činnosť nemala zmysel, človek by stále sám spochybňoval každý svoj úkon, takže by nedospel k žiadnym výsledkom a ak aj, bál by sa ich akýmkoľvek spôsobom zverejniť. Vo vede je však minimálne od čias Isaaca Newtona, keďže predtým človek riskoval upálenie, nutnosťou dať vedeckej pospolitosti (nezamieňať s tou národnou!) na známosť, že človek na niečo prišiel. Veda je v tomto absolútne otvorená, nepublikovaný objav nie je objavom. Veď aj ten Isaac si musel tvrdo vyhádať prvenstvo v objave kalkulu, ktorý tak nejako zabudol publikovať. Publikovať môže človek najmä vtedy, ak je spokojný s výsledkami svojej práce, ak ich vie správne interpretovať. Preto je pocit spokojnosti vo vedeckej činnosti veľmi potrebný, ak prichádza po tvrdej práci korunovanej výsledkami. Rovnako je to však aj s pocitom nespokojnosti, práve pocit nespokojnosti so stavom nášho poznania nás ženie ďalej v snahe skúmať a objavovať.

Uspokojenie sa je však tým najhorším, čo môže vedca stretnúť. Uspokojenie s počtom publikácií, či citácií, s počtom písmen pred aj za menom… Všetko toto je niečím, čo zastavuje rast vedca. Publikácia je totiž iba prostriedkom zverejnenia výsledkov výskumu, citácia je iba ocenením jeho kvality a aktuálnosti. Písmená pred a za menom sú len prostriedkom na kariérny postup, ktorý sa však má odzrkadľovať v preberaní zodpovednosti, povinnosti organizovať výskum i celý akademický život. Nič z toho by nemalo byť cieľom vedeckej činnosti. Ak však niečo z toho pre niekoho cieľom je, dá sa povedať, že ten človek už nie je vedcom v pravom zmysle slova, je už len kariérnym akademikom. Povinnosťou vedca je totiž objavovať, neuspokojiť sa s dosiahnutým, hľadať stále nové témy a nové výzvy.

Súčasťou mentálnej výbavy vedca musí byť pokora. Pokora voči úžasnej komplexnosti a dokonalosti vesmíru, ale tiež pokora voči úžasnému mentálnemu úsiliu našich predchodcov. Nikto totiž neprišiel na zelenú lúku, každý prišiel na pole, ktoré bolo poorané, osadené a zožaté celými generáciami géniov, ale rovnako aj vytrvalcov a poctivcov. Pocit uspokojenia je však popretím pokory vedca, pocit uspokojenia sa spája s aroganciou a povýšenectvom, pocitom nadradenosti, ktorý musia znášať všetci podriadení, vrátane študentov. A to môže byť veľkým problémom, pretože študenti sú budúcnosťou vedy, študenti sú tí, ktorí majú pokračovať v našom snažení a zveľaďovať naše vedomosti, keď raz budú „hotovými“ vedcami. Ak sa však zo strany učiteľa dočkajú iba arogancie a prejavov nadradenosti, nebudú mať jediný dôvod nájsť záľubu v spoznávaní sveta prostredníctvom vedy. A v takom prípade robí dotyčný, sám so sebou dokonale spokojný vedec medvediu službu svojmu vlastnému vednému odboru, zatĺka symbolický klinec do jeho rakvy. Démon uspokojenia je teda rodným bratom démona arogancie a démona povýšenectva a to sú démoni, ktorých zlý vplyv nespochybňuje asi nikto.

Pokračovanie nabudúce…

Teraz najčítanejšie