Denník N

Advent: Ako ďalej, cirkev?

Alebo … ako vyzerajú Turany a ja štvrť roka od odchodu kaplána Jakuba Pavlusa.

wp_20161127_024-2

V priebehu augusta tohto roka ste isto mnohí z vás postrehli informáciu o nedobrovoľnom odchode kaplána Jakuba Pavlusa s jeho mladou, rozrastajúcou sa rodinou, z cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Turanoch. Takisto aj ja som na tomto mieste, sociálnych sieťach a aj v Turanoch vyjadroval k danej kauze. Dnes od tohto okamihu uplynuli už viac ako tri mesiace, Jakubovi a jeho rodinke sa dobre darí, našiel si nové miesto a bude ďalej pôsobiť v mene Božej lásky a dobra tam, kde o neho majú záujem. Nie je to však v Slovenskej republike.

Včera sa začal advent, ktorý je obdobím prípravy na nadchádzajúce vianočné sviatky. V tomto období v predošlých rokoch som zvykol písať svoj pravidelný príspevok do nášho cirkevného zborového časopisu a spájal aktuálne témy s krásnym obdobím Vianoc. Tento rok však pre rôzne dôvody do tohto periodika neprispievam a tak chcem svojím pohľadom na najkrajšieho obdobie roka prispieť aspoň tu. Snáď si to niekto prečíta aj v Turanoch.

Koniec roka je obdobím, kedy sa každý jeden z nás obzrie za minulými dvanástimi mesiacmi a ideálne sa z nich aj čo-to poučí. Téma, ktorá v uplynulom roku rezonovala v evanjelickej cirkvi a, samozrejme, aj v turianskom zbore, je jasná (https://dennikn.sk/blog/poslednykrat-s-jakubom/)Ťažko povedať, či išlo biskupom naozaj o dobro cirkvi, alebo v ich hlavách prúdili nejaké osobné myšlienky alebo pomsty, nevedno. Každopádne viem, že sa im nevydarilo ani jedno ani druhé. Zboru uškodili a nikomu sa nepomstili.

Turany sú dnes zložitým územím. V čase, kedy vyrastala moja generácia, panovala v zbore nie dobrá nálada, miestami až strach. Nemal dobré vedenie, farár neorganizoval spoločné stretnutia, biblické hodiny, ani mládežnícke večery a aktivity. Deti do cirkvi neprichádzali, stredná generácia postupne odchádzala. Bolo to v dobe ranného postkomunizmu, keď možno viacerí obyvatelia neboli motivovaní a neboli zvyknutí, že cirkev je tu slobodne pre nich, možno z dôvodov osobného komfortu boli po normalizácii zvyknutí tráviť svoj voľný čas inak.

Od roku 2009 priši však dve krátke, svetlé obdobia, 6+1 rokov, kedy naozaj zbor začal prekvitať, prosperovať, viacerí z nás chodievali do kostola s radosťou aj mimo pravidelné bohoslužby, získavali potrebnú silu a inšpiráciu do života. Pomaly, ale predsa, sa začínali v kostole objavovať aj deti, ich rodičia, i keď stále boli a sú isté rezervy.

No a potom prišiel zásah „z hora“ a vrámci normalizácie vzťahov a myšlienok v cirkvi sa svetlé obdobie skončilo. Cirkev má byť jednotný spolok, s jedným názorom, jedným presvedčením, jednou ľudskosťou, pohľadom na svet, na človeka a jeho osobitosť. Tak som to aspoň pochopil z tých strohých vyjadrení biskupstva. Je mi naozaj ľúto, že ani v roku 2016, 21. storočí a treťom tisícročí, v krajine slobody a demokracie, dvetisíc rokov po odkaze Ježiša Krista, je cirkev naozaj stále tak jednostranne zahľadená. Naozaj sa mi nechce veriť, že dnes hovoria vrcholní predstavitelia cirkvi, že je to spoločenstvo jedného názora. Že nepochopili, že nás Boh stvoril každého inak, s inými vlasmi, rukami, nohami, chorobami, zmyslami, talentom a nadaním. A aj napriek tomu, ba práve vďaka tomu, by nás mal najradšej všetkých pri sebe. A že to vonkoncom nezáleží od toho, ako sa k nám správajú predstavitelia cirkvi.

O Turany sa od leta, ak sa mýlim, tak sa ospravedlňujem, ale dnes nevidím do vnútra zboru, zaujímali traja farári, či manželské páry. Ani jeden z nich sa však v meste na severe stredného Slovenska nerozhodol zostať. Po odchode kaplána Pavlusa v zbore naozaj nevládne dobrá nálada a každý pociťuje, že zbor upadá, chradne a potrebuje niekoho, kto by so stopercentným nasadením hájil záujmy Krista na zemi, v turianskom zbore, rozširoval dobrú náladu a empatiu, ktorú tak moc toto mesto potrebuje.

Advent je symbolický, advent už bol. Trval od stvorenia sveta až do prelomu letopočtu. Ani Vianoce už nebudú, boli pred vyše dvetisíc rokmi. Boh už nikdy nezostúpi na zem ako plačúce, bezbranné novorodeniatko, nepríde do maštale, do jaslí, ani sa už nebude učiť chodiť. Každý jeden rok je advent už nie fyzickým očakávaním na prvý príchod Vykupiteľa, ale čakaním druhým, ktoré už bude znamenať koniec sveta tak, ako ho poznáme. Preto už advent nie je masovou záležitosťou, ako napríklad všetci čakáme za oknami na prvý novembrový sneh. Advent je vecou vnútra jedinca, každého jedného z nás. Nie je to čas, ktorý je ustanovený kvôli masovým nákupom, zlatým nedeliam, honbou za darčekmi a stromčekom. Advent si žiada ticho. Presne také, obyčajné, čisté, prosté ticho, ktoré nám dnes všetkým tak hrozne chýba. A ktoré potrebujeme, k tomu, aby sme sa na pravé Vianoce a druhý príchod pripravili každý samostatne.

Pri pohľade na prázdnejúci kostol, absenciu stáleho kazateľa, v ktorom som ja vždy nachádzal oporu a, naozaj som mal šťastie, aj morálnu autoritu a vzor, som si ešte nedávno hovoril, že sa na Vianoce neteším. Štedrovečerné návštevy v kostole v sprievode rodiny a kvalitne podaný obsah Vianoc, jedinečne, nie tak, ako v reklamách a na obrázkoch, mi vždy dávali istotu, že táto doba ešte skutočne nie je postpravdová, ale že je tu stále niekto, komu verím a kto mi vždy ukázal, že vrchol mojich Vianoc je v kostole a nie pri stromčeku. Ale normalizácia cirkvi povedala a ustanovila, že tohto človeka mi (nám všetkým) vezmú a miesto ostane prázdne.

Ale tak, ako sa naozaj pán premiér Fico nerovná Slovensko, tak sa ani generálne biskupstvo ECAV nerovná cirkev, Trojjediný Boh. Preto som si uvedomil ja a verím, že tak urobíme všetci spoločne, že advent a Vianoce si nedáme zobrať, že sú naše a že si ich každý jeden chceme prežiť tak, aby sme si dvadsiateho štvrtého rozbalili pod krásnym ligotavým obalom v tej škatuli pravý obsah Vianoc, úprimne sa z neho tešili a zobrali si ho ako výzbroj do roka 2017. A nebude to tablet, smartphone ani notebook.

Doba a jej nálada je dnes naozaj čoraz hustejšia a človek už človeku nedokáže dôverovať. Geopolitický, ale aj domáci vývoj stále viac naznačuje, že sa zo spoločnosti vytráca morálka na úkor osobných a ekonomických záujmov. Cirkev má byť a ja verím, že to zdravé jadro stále je a bude, ostrovom, kde ľudskosť je stále na prvom mieste a ktoré nikdy nikoho neodmietne. Kde človek zájde, keď mu svet udrie ranu, aby mu ona utrela slzu. Áno, aj v cirkevných zboroch, aj v turianskom, sú a prichádzajú nové a nové problémy a šarvátky, ktoré prázdne kazateľské miesto počas vianočných sviatkov ešte umocňuje. Ale je to práve advent a spoločne s ním aj Vianoce, aby sme sa vrátili dozadu, zabudli na staré spory, vydali sa inou cestou, každý tou svojou, niekto rovnou, niekto kľukatou, niekto po nej bude musieť prejsť dva razy. Ale aby sa tieto naše cesty stretli v jednom bode, lásky a pravdy.

A vy, generálni z ECAV, nezabudnite, že rok 2017 bude oslavou „Martin Luther 500“. Pokrytectvo a nezmyselné vymedzovanie sa nebudú mať miesto …

Teraz najčítanejšie