Denník N

Slovenská povaha a charakter 1.0

Prvý pokus v snahe o charakteristiku našej povahy. Za pomoc ďakujem Jánovi Lajčiakovi a jeho knihe Slovensko a kultúra. Pokračovať už budem s božou pomocou sám :)

Názov tohto blogu síce hovorí o tom, že je to prvá verzia, ale to je omyl. V skutočnosti je to už druhá verzia, pretože prvú som zmazal. Neviem či schválne (to viete v maili sú tlačitka „cancel saving“ a „discart draft“ vedľa seba a S5 Mini ma malý display). Skôr to ale bol zásah zhora. Janči sa už nemohol na mňa pozerať a asi hovoril niečo v tom zmysle – hej to je super že si čítal moju knihu, ale načo robiť blog z citovaných pasáží z knihy? Ak si pochopil myšlienku, tak ju sformuluj po svojom, ak nie, tak daj ostatným knihu a nie ďalší zbytočný blog.

No. Tak mi Jano zrušil rozpísaný blog v gmaili. Áno on to bol, ja za to nemožem. A o čom som chcel… jaj. Tá myšlienka. Pôvodný úvod, ak si dobre pamätám, bol o tom, že to tu mám rád a nechcem zo Slovenska odísť, ale občas ma niektorí ľudia rozčulujú svojim správaním (nariekanie, malosť, pretvárka, pružné názory, zášť…). Musím a chcem s nimi fungovať, a tak by som sa namiesto rozčulovania mal snažiť to pochopiť. Čo človek chápe, toho sa menej bojí a to ho aj menej rozčuluje. Okrem toho, nebudem sa hrať na Pána Dokonalého, aspoň niektoré z nižšie spomenutých negatívnych vlastnostní mám v sebe aj ja. Bojujem s tým, ale tak, aby som sa správal lepšie z presvedčenia a nie z pretvárky. Tak či onak, mal som potrebu sa z týchto vecí vypísať. Možno tak, ako pred sto rokmi Janči. Ozaj, o kom hovorím?

Ján Lajčiak sa narodil v roku 1875 v Pribyline. Pochádzal z chudobných pomerov, ale o to viac sa snažil. Pôsobil na fare popri štúdiu, neskôr študoval v zahraničí (v Nemecku jeden doktorát, vo Francúzsku druhý). Osobne poznal Štefánika a spolu vyliezli na Kriváň. Po úspechoch ktoré dosiahol, mohol ostať v zahraničí, uplatnil by sa. Vedel, že tu to nebude moc ružové, ale aj tak sa vrátil. Kvôli rodine a pre určitú spolupatričnosť so Slovákmi. Jediné čo chcel, bola slušná fara a plat, z ktorého by vyžil. Posledné roky totiž žil často z ruky do úst (všetky zarobené peniaze dával do kníh a štúdia – mimochodom, zo Slovenska mu štipendium odmietli). Nemal to ružové po návrate domov. Maďari ho blokovali za priveľmi slovenský postoj, Slováci za priveľmi liberálny postoj. Aspoň že vo Vyšnej Boci ho zvolili za kňaza, tu mal pokoj, žil skromne a venoval sa hlavne svojmu povolaniu a vede. Navštevoval veriacich, venoval sa aj včelárstvu a kvetom. Umrel pomerne skoro, myslím že to bolo niečo s komplikáciou pri zápale pľúc. Ešte pár hodín a dožil by sa vzniku Československa v októbri 1918. Mal veľmi rád Slovákov, ale hnevalo ho, ako plytváme svojim potenciálom. Vôbec nepochyboval o tom, či máme na sebaurčenie po prípadnej porážke Rakúsko Uhorska. Ale veľké prekážky videl v našej povahe. A tým sa dostávam k meritu veci. Vôbec sa nezaoberajte tým, že knižka má sto rokov. Až o toľko sme sa zase ľudsky neposunuli, je to priveľmi aktuálne. Ďalšie riadky nemám z vlastnej hlavy, ako základ poslúžia jednotlivé state vyššie spomínanej knihy. Dalo by sa zoširoka citovať, ale to by asi nemalo veľký význam. Možno nie som úplne presný, ale úplne od veci to nebude. Zmysel zostáva jasný. A samozrejme, uvedené zlé vlastnosti neplatia všetky o všetkých. Ale je to dobré na zamyslenie.

 

Sme ľahkovážni

Amerika sa v poslednom čase stala veľkým lákadlom pre chudobných, ale aj pre ziskubaživé elementy. Ľahkovážnosť niektorých Slovákov hraničí až so šialenosťou. Jeden deň ešte o Amerike Slovák nesníva, druhý deň už je na ceste. Tak sa nechá obalamutiť rečami tých, čo Ameriku videli. Slovák doma upískaný a zafúľaný, v Amerike sa rýchlo popanští.

Chýba nám organizácia

Organizácia je životná potreba každého národa, inak nič nedosiahne. Aj malý organizovaný národ dokáže obstáť voči väčšiemu – ale neorganizovanému národu. Tu je taká absencia organizácie, až miestami panuje anarchia. Pod organizáciou myslím to to, že jednotlivec sa aspoň čiastočne vzdá svojej vôle v prospech niečoho väčšieho – nejakej idei. Problém je ale to, že tu jednoty vo vôli, citoch a názoroch niet. Medzi ľudom, ale aj medzi inteligenciou panujú osobné a malicherné spory. To je prekážka organizovanosti na Slovensku, alebo príčinou rozpadu organizovaných spolkov. Neprajnosť, zášť, závisť a rôzne pudy rozhodne neslúžia národu. Organizované úsilie a ochota niečo obetovať, to by nás posunulo dopredu. Namiesto toho sa stávame svedkami smutnej skutočnosti, že Slovák za drobné osobné výhody zapredá nie len seba, ale aj celý národ.

Máme slabý charakter

Príčinou toho, že je tu toľko zapredanectva, vidíme v našom slabom charaktere. Nemáme poňatia o vlastnej histórii, ani o úspechoch, ktoré sme dosiahli. Súčasné pomery nás radosťou tiež nenapĺňajú. Preto sa cítime slabými. Ďalšou príčinou je hospodárska odvislosť. Pokiaľ nebudeme poriadne vychovávať náš dorast, tak naďalej budeme svedkami toho, že keď niekto za štúdia zapálený pre „našu vec“ dostane výhodnú ponuku z iného tábora – zmení stranu. Aj pre malé hospodárske výhody meníme presvedčenie, a to pomerne rýchlo.

Slabosť charakteru sa prejavuje aj vo vodcoch. Nestačí sa nechať za poslanca vyvoliť, občas v Sneme nejakú reč povedať a nechať sa titulovať pánom veľkomožným. Ľudu nepomôžu náhle vzplanutia ducha zo strany vodcu, ale systematická duševná práca – byť príkladom. Lenže takýchto vodcov zatiaľ nemáme. Sme svedkami toho, že vodcovia nedodržiavajú ani vlastné zásady a od ľudu, ktorí viedli, sa neskôr odvracajú.

Izolujeme sa, duševne chradneme a potom hocičomu veríme

Geografická izolácia ľudu dokáže napáchať nedozierne intelektuálne škody. Izolovaný ľud, ku ktorému sa nedostanú nové idey, ostáva zadubený vo svojich poverách. A to až dovtedy, pokiaľ jeho intelekt nedostane nové podnety. Osobitne veľké škody dokáže napáchať zlá jarmočná tlač, hlavne v oblastiach, kde je myseľ ľudu poverami prerastená ako pole najhorším kúkoľom. Takíto ľudia potom uveria každému bludu, ktorý zlá tlač prinesie. Človek, ktorý sa nestýka s novými ľuďmi a aj doma pôsobí stále v tých istých pomeroch, sa stáva veľmi rozmrzeným. Často potom vidíme muža a ženu v nesvári, deti v nenávisti. Keď vojdete do takej rodiny a niečo nové im poviete, všetka zášť okamžite zmizne. Je jeden liek na takúto rozmrzenosť a tým je práca a racionálny spôsob života. Lenže nie práca náhodilá, ale systematická. Bohužiaľ, často vidíme, že takejto práce niet a racionálny život tiež absentuje. Systematická duševná práca môže aj pri človeku, ktorý od prírody nemá neobvyklé dary, priniesť nie len výsledky, ale aj zmysel života a tým radosť.

Radi nariekame, aj keď nemáme prečo. Zabíjame čas. Nemáme ambície.

Bez pochyby, súčasné pomery nie sú ideálne a časť ponosov ľudu má svoj pravdivý základ. Zvláštne ale je, že sa narieka aj tam, kde na to niet dôvodu. Mnoho času sa zmárni podaromnici. Veľa sa politikárči, menovite pri poháriku. Ale aby sa niekto do roboty hotový prichytil, to nie. Tu smeruje výtka aj inteligencii. Máme jej toľko, že ak by každý sa prichytil do roboty, aj vedecký život by bol hneď čulejší. Bohužiaľ ale často vidieť, že inteligentný človek, čo sa vráti zo štúdií – prvé čo predá, sú knihy. A akonáhle dosiahne aké také živobytie, stačí mu to a viac mu netreba. Začne stagnovať a nič nové neprináša. Toto akoby bolo najväčším cieľom – nájsť si ľahkú obživu, načo sa snažiť viac. Myseľ, ktorá nepracuje, je ako netrénované telo. Pri záhaľke tak zmľandravie, že potom každý pohyb sa zdá ako úmor. Okrem toho sa hovorí o tom, že času nie je. Ale to je hlúposť, s časom treba vedieť šafáriť. A tu sa veľa času zabíja daromnými rečami.

Sme autentickí, neskrotení … a robíme si zle

Slovák je autentická a neskrotená duševná bytosť, ale to je bohužiaľ často aj nevýhodou. Prejavuje sa v necitlivosti voči druhým. Človek nežije len individuálny život, ale aj sociálny. A sociálny život je ten, že človek berie ohľad na druhého v spoločnosti. V tomto až tak nevynikáme. Pre individuálne výhody sme schopní skoro čohokoľvek. Slovák akoby nebol schopný všeslovanskej vzájomnosti – so všetkým ide za Nemcom, Židom, čertom, Maďarom – len nie Slovákom. Nerozumie pojmu „svoj-svojmu“, národ nevie vyžiť ani svojich pracovníkov.

Myslíme si, že sa stačí tváriť

Duševné potreby ľudu boli až donedávna uspokojované cez vykonávanie náboženských obradov. Ľudia mali kňaza za vyššiu bytosť, za niečo viacej. Preto mu boli schopní odpustiť aj veľké poklesky. Bohužiaľ, niektorí kňazi sa neostýchali prijímať nezaslúžené tituly a užívali si tú auru, ktorú im ľud pridelil. Aj doteraz si nechávajú bozkávať prsteň. Navonok ľudia išli do kostola ukázať svoju horlivosť, oči upierali na kňaza, ale srdce ostalo chladné. Mnohí berú cirkevné obrady ako povinný rituál, následne ale idú do krčmy a v bežnom živote sa ani zďaleka nesprávajú v súlade s tým, čo počujú v kostole. Vo všeobecnosti sa na dedine vytvoril určitý verejný život a súkromný život. Verejný duch dohliada nad dodržiavaním rituálov (robota, kostol, krčma). Často je možné si dovoliť aj morálne poklesky a prečiny, pretože ak sa dodržiavajú zavedené rituály, na poklesky sa zabudne, alebo sa odpustia. To, že z toho trčí dvojtvárnosť, je myslím jasné. Raz som len tak bez bočnej myšlienky vošiel do jednej rodiny a z očí, či každého gesta sršala nenávisť, hoci reč bola úplne korektná.

 

P.S.: Ja viem, že nie je moc pozitívne, ale pán Lajčiak dokázal trefne pomenovať to, čo vidím(e) občas okolo seba aj dnes. Netreba si myslieť, že kniha Slovensko a Kultúra, ktorú Lajčiak napísal pred svojou smrťou (nestihol ju úplne dokončiť), je len negatívna. Práveže hlavná myšlienka bola, že máme naviac, ale sami si hádžeme polená pod nohy. A to platí aj dnes. Takže toto je taký prvý nástrel, dopĺňať sa budú ďalšie vlastnosti, aj pozitívne (áno aj také máme). To čo okolo seba uvidím, sa budem snažiť pomenovať a dať to do kontextu. Niekedy teda bude aj verzia 2.0 a ďalšie. Neviem či to niekoho bude zaujímať, ale ja som každopádne rád, že som s pomocou pána Lajčiaka resp. Jančiho dokázal nejaké veci pomenovať a asi v tom budem aj pokračovať. Je to lepšie ako sa tváriť, aké je všetko dokonalé a že len iní nám škodia. Zároveň by sme si mali uvedomiť nie len naše slabosti, ale aj silné stránky. A keď sa podarí zjemniť slabosti, možno konečne nastane tá chvíľa, na ktorú sa všetci pýtajú: „A kedy sa budeme mať konečne lepšie?“ :D Som zvedavý na reakcie :)

P.P.S.: Obrázok je od Cynickej Obludy.

 

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).