Uganda – kúsok po kúsku (III)

Včerajší západ slnka si za umelecký dojem zaslúži plný počet bodov. Zaujíma ma však aj to, čím sa slnko predvedie pri svojom východe. Spod moskytiery preto vyliezam ešte pred svitaním. Z terasy nad reštauráciou má človek celé okolie ako na dlani. Nešpekulujem. S foťákom v jednej ruke a statívom v tej druhej idem priamo tam. Východ slnka sa síce neodohráva nad riekou, to mi však vôbec nevadí. Po pár záberoch už mám pozerania cez hľadáčik akurát dosť. Kapitalistické vetry sem ešte nezaviali žiadny vizuálny smog. Panoráma krajiny je tak príliš pekná na to, aby som mal jedno oko neustále prižmúrené.

Pred ôsmou ráno nasadáme do pripravených áut. Vysunutá strecha každého z nich znamená iba jediné. Ide sa na safari! Čaká nás približne štvorhodinová jazda po prašných cestách priamo v národnom parku. Šoféri a Lonely Planet sa zhodujú v tom, že práve Murchison Falls National Park má byť tým najlepším miestom pre tento typ zábavy v Ugande. Či je to pravda alebo nie určite rýchlo zistíme. Snáď sa na mňa sedadlo nenahnevá, no dnes dávam prednosť sedeniu na streche auta.  Komfortu je tu síce pomenej, no pri takomto výhľade sa bez neho určite zaobídem. Tuším, že najbližšie hodiny ma odtiaľto len tak niečo nedostane.

Doslova niekoľko metrov za hranicou parku sa odrazu spoza stromov vynárajú dve veľké slonice. Tieto kočky pózujú profesionálnejšie ako dievčatá z Victoria’s Secret. Začínam veriť, že dnešok bude ozaj stáť za to. Po chvíli sú aj posledné zrnká mojich pochybností definitívne rozdupané na šrot. Toľko párov zvieracích očí pokope som ešte v živote nevidel. Patria rôznym druhom antilop poskakujúcim vo väčších alebo menších stádach, v skupinách sa potulujúcim opiciam, pestrofarebným vtákom, zablateným prasatám a ďalším exotickým kreatúram. Zjavne im neprekáža, že popri nich jazdia veľké autá plné zvedavých turistov. Väčšina z nich stojí v tesnej blízkosti prašných ciest úplne pokojne. Flegmatický prístup nestrácajú ani vtedy, keď pri nich zastavujeme, fascinovane si ich obzeráme a horlivo fotíme. Entuziazmom zo vzájomného stretnutia však tiež rozhodne neoplývajú. Cestou po parku stretávame aj skupinu žiráf drzo stojacich priamo na ceste. Dávajú nám najavo, že kvôli nejakým zvedavcom s obhrýzaním listov akácií len tak neprestanú. Chcieť od nich, aby nám uvoľnili cestu, by bolo príliš drzé aj na uponáhľaných Európanov. Ešte jedna poznámka k tým dlhokrkým zvieratám. Ekotyp žirafy, ktorá žije v tomto parku má názov žirafa Rothschildova. Je pomenovaná podľa člena presne tej dynastie Rothschildovcov, ktorú popularizátori teórií o slobodomurároch a iluminátoch tak veľmi milujú. Náhoda? Nemyslím si!

Počas celého dopoludnia sa množstvo zvierat v našej blízkosti neznižuje, skôr naopak. Tie štyri hodiny jazdy po parku nám tak ubiehajú veľmi rýchlo. Zlatým klincom na záver je levica skrývajúca sa v kríkoch. Pôsobí to trocha gýčovo? Nech! So stopercentnou istotou môžem povedať, že tento národný park je naozaj fantastický. Po jeho návšteve budú všetci, ktorí majú radi divokú africkú prírodu krochkať ako Pumba od šťastia. Náš deň je však ešte len vo svojej polovici.

Pozemné safari v autách meníme za safari na vode. Presadáme si do dvojposchodovej loďky a začíname približne dva a pol hodinovú plavbu po Victoria Nile. Našim cieľom sú Murchison Falls, vodopády, podľa ktorých dostal celý národný park svoj názov. V tejto chvíli si už začínam uvedomovať, že hoci jazda na streche auta bola úžasná, tak môj opaľovací krém počas nej schytal od horúceho afrického slnka celkom slušný výprask. Našťastie, nie je to úplné KO. Moja boľševicky červená pokožka mi však bude túto výraznú prehru na body, istotne, aspoň pár dní pripomínať.

Rýchlo zisťujeme, že aj v rieke a jej okolí bude zvierat požehnane. Brehy okupujú rôzne veľké skupiny hrochov. Hlavnou náplňou ich denného programu je čakať na to, kedy konečne im slnečné lúče prestanú pražiť priamo na hlavy. V slabšej chvíľke by som povedal, že pôsobia takmer až rozkošne. No pri týchto prerastených hračkách prírody zdanie kruto klame. Zhoršenie nálady je v ich prípade často otázkou sekundy. Hroch v amoku nemá so zabitím človeka veľký morálny problém. V rámci vašich cestovateľských cieľov by ste si preto mali stretnutie s rozzúreným hrochom naplánovať, pokiaľ možno, na úplný záver. Kým statných párnokopytníkov je v rieke neúrekom na poriadne vykŕmeného krokodíla čakáme márne. Menšie kusy pôsobia skôr ako špáradlá pre hrochy než ako nebezpečné vodné predátori.

Nad touto chybičkou krásy prestávam hromžiť v momente, keď sa konečne dostávame k vodopádom. Victoria Nile, už na tomto mieste širší ako Dunaj pod bratislavským Mostom SNP, si tu razí cestu cez sedem metrov širokú medzeru medzi dvoma skalami. Jeho prúd vytvára tlak, aký nezažije ani najvyťaženejšia toi toi búdka na letnom festivale. Genius loci má ale na svedomí nie len Victoria Nile tečúci podo mnou, ale aj Nile special, ktorý počas spiatočnej plavby tečie dole mojím krkom. Môžem potvrdiť, že aj v Afrike vedia vyrobiť výborné pivo. Toto ugandské, s 5,6 % alkoholu, by vzal na milosť hádam aj Miloš Zeman. Nevyliečiteľní abstinenti môžu zahnať smäd zelenkavou vodou priamo z rieky, a to úplne zadarmo.

Únava po celodennom programe je ideálnym katalyzátorom pre vznik roztržiek. Pri dnešnej večeri už riešime prvé nezhody v našej zostave. Kameňom úrazu je to, akým spôsobom sa chceme dostať do ďalšieho národného parku. Zajtra nás čaká najdlhší vnútroštátny presun a ani jedna z dvoch možností nie je práve ideálna. Môžeme vyraziť o 07:00, ísť po prašných a nekvalitných cestách, no aspoň v krásnom prostredí, ktoré inak neuvidíme. Pri druhej alternatíve je štart naplánovaný o hodinu neskôr ako v prvom prípade. Pod kolesami našich áut bude kvalitnejší asfalt, ale väčšiu časť dňa pôjdeme po tej istej trase, akou sme sa dostali na miesto, kde sme teraz. Ak si vyberieme prvú možnosť, do cieľa prídeme po asi deviatich hodinách. Alternatíva číslo dva počíta s desať hodinovým presunom. Prichádza hlasovanie. Populisti z tábora spachtošov získavajú prevahu a sfanatizovaná väčšina sa prikláňa na ich stranu. Hlas ľudu rozhodol…

Aj na šesťstokilometrovom presune sa dajú nájsť pozitíva. Najmä ak prebieha v krajine, v ktorej je každodenný rytmus života diametrálne odlišný od toho nášho.  Počas cesty prechádzame minimom väčších miest, zato malé dediny míňame na každom rohu. Život ľudí sa odohráva na ulici. Postávajúcich, lepšie povedané posedávajúcich alebo dokonca ležiacich predavačov vidieť hádam pred každým domom. Zisťujeme, že ponúkať na dva kusy rozkrojené kozy a ovce, ktoré počas celého dňa visia zo strechy domu miestneho mäsiara je také ugandské.

Celá krajina je neuveriteľne zelená. Niet tu ani stopy po vyprahnutej púšti, akou sa kochajú turisti pri pohľade za brány päť hviezdičkových egyptských rezortov. Zdá sa mi, že všade sa niečo pestuje. Dospelí majú úlohy starostlivo rozdelené. Ženy poctivo pracujú. Muži sa tak väčšinou iba tvária, no ani to im veľmi nejde. Trojročné deti strážia ich päťroční súrodenci. To, že sa hrajú popri frekventovaných cestách pripadá miestnym úplne normálne. Na Slovensku by tieto úbožiatka už dávno chránila jedna Petronela vo svojom detskom domove. Záujem detí musí byť na prvom mieste! Tie miestne však vyzerajú šťastnejšie než slovenský tretiačik, ktorý práve dostal od rodičov nový iPhone. Aj jemu sa však ťažko čudovať. Po tom, čo si dva roky zvykal na Android sa má zasa vrátiť k Apple?

Cestou znova prechádzame aj hlavným mestom Kampala. Druhý dojem nestojí za reč o nič menej než ten prvý. Iba sa utvrdzujeme v tom, že táto metropola nie je žiadnym Parížom Afriky. Pôsobí ako jedno obrovské mravenisko pozliepané z chatrčí. Mám pocit, že všetci z jej pár miliónov obyvateľov sú práve okolo ciest, po ktorých ideme. Podľa mňa existujú len dva dôvody, kvôli ktorým sa v meste oplatí zastaviť. Buď potrebujete ísť urýchlene na WC alebo musíte vyriešiť defekt. Pre ten druhý tu zastavujeme aj my. Šoféri však vedia čo majú robiť. Jedno z dvoch veľkých náhradných kolies veľmi rýchlo skrášľuje zadnú nápravu nášho auta. Bez zdĺhavej rozlúčky opúšťame toto bláznivé miesto a mierime na západ.

Do oblasti, kam sme celý deň smerovali, prichádzame až tesne po zotmení. Savanu vystriedal les. Teplota klesla pod dvadsať stupňov. Miestni majú na sebe hrubé bundy, oči im spod nasadených čiapok vidieť len tak-tak. Topánky sa však väčšine z nich zdajú byť aj teraz nepotrebné. Po vystúpení z áut čakáme, aký zaujímavý program nás v tento príjemný večer ešte čaká.