Denník N

Ficova usvedčujúca Deklarácia

Premiér sa predloženou Deklaráciou usvedčuje z toho, že vedome počas štyroch rokov stal na čele vlády, ktorá vznikla a vládla aj s podporou osoby, ktorej amnestie zabránili „poznaniu a potrestaniu páchateľov činov“, ktoré „boli nielen hrubým zásahom do ľudských práv a základných slobôd, ale aj činom poškodzujúcim dobré meno Slovenskej republiky“.

     Fico a jeho tretia vláda prišli po viac ako 21 rokov od zavlečenia M. Kováča ml. do cudziny na to, že neobjasnenie a nepotrestanie tohto činu, ktorý je už všeobecne považovaný za akt štátneho terorizmu „slovenskú spoločnosť dlhodobo znepokojuje„. A po 18 rokoch od prijatia Mečiarových amnestií na to, že tieto údajne „zabránili spravodlivosti„. Podľa vlády práve teraz nastal ten správny čas, aby NR SR na jej návrh prijala Deklaráciu ktorá „odsudzuje zavlečenie občana Slovenskej republiky do cudziny dňa 31. augusta 1995, ktorý bol nielen hrubým zásahom do ľudských práv a základných slobôd, ale aj činom poškodzujúcim dobré meno Slovenskej republiky“ a tiež „odsudzuje amnestie vtedajšieho predsedu vlády, vykonávajúceho niektoré právomoci prezidenta, ktoré zabránili poznaniu a potrestaniu páchateľov týchto činov“.
Ak by tato Deklarácia hoci aj s takým dlhým časovým odstupom od skutku ktorého sa týka uvádzala t.j. zdôvodňovala prijatie ústavného zákona o zrušení týchto amnestií ako výrazu vôle občanov prostredníctvom svojich zástupcov v NR SR na princípe prirodzenej spravodlivosti zrušiť akt, ktorý má síce navonok formálnu platnosť, ale smeruje proti tomuto princípu a súčasne pri ňom existuje dôvodné podozrenie zo zneužitia moci, nemohlo by sa proti nej nič namietať. Navrhovaná Deklarácia však taký účel nemá a v prípade jej prijatia bude preto iba prázdnym výkrikom NR SR, resp. jej poslancov ktorý budú za ňu hlasovať, do tmy.
O únose sa však štát a jeho orgány dozvedeli takmer ihneď. Bol v podstate vyšetrený a dokonca aj podaná obžaloba. Premiér, ktorý túto Deklaráciu teraz predkladá bol v tom čase poslancom a v súčasnosti stojí ako už bolo uvedené na čele svojej tretej vlády t.j. takmer 10 rokov, pričom v druhej bola jeho strana bez koaličného partnera. Ak práve teraz dospel k záveru, že únos „bol nielen hrubým zásahom do ľudských práv a základných slobôd, ale aj činom poškodzujúcim dobré meno Slovenskej republiky“ a je nutné to vyjadriť formou Deklarácie vzniká objektívna otázka, čo robil doteraz? Prečo už oveľa skôr taký návrh Deklarácie nepredložil, keď na to neexistovali žiadne objektívne prekážky? Prečo už oveľa skôr takto nekonal proti skutku o ktorom sám teraz vyhlasuje, že slovenskú spoločnosť dlhodobo znepokojuje a súčasne poškodzuje dobré meno SR. A to do takej mieri, že to musí odsúdiť NR SR? Deklarácia a ani premiér odpoveď na túto otázku nedávajú. Čiastočne na to však dáva odpoveď zloženie koalície, ktorá vytvorila jeho prvú vládu. Predseda jeho koaličného partnera HZDS bol totiž autorom predmetných amnestií, ktoré teraz premiér v Deklarácii „odsudzuje“ pretože „zabránili poznaniu a potrestaniu páchateľov týchto činov“. To že amnestie zabránili potrestaniu únosu však bolo známe už v čase vytvárania prvej vlády súčasného premiéra. Ak napriek tomu s autorom týchto amnestií vytvoril vládnu koalíciu, máme tomu rozumieť tak, že vtedy tieto amnestie neodsudzoval? A ak odsudzoval, nikdy by predsa nemal s takým človekom vytvoriť vládnu koalíciu. Nie je totiž možné odsudzovať uvedené amnestie a súčasne s ich autorom ako predsedom koaličnej strany vytvoriť vládu. Ale keďže k vytvoreniu takej vládnej koalície došlo musíme konštatovať, že premiér sa predloženou Deklaráciou usvedčuje z toho, že vedome počas štyroch rokov stal na čele vlády, ktorá vznikla a vládla aj s podporou osoby, ktorej amnestie zabránili „poznaniu a potrestaniu páchateľov činov“, ktoré „boli nielen hrubým zásahom do ľudských práv a základných slobôd, ale aj činom poškodzujúcim dobré meno Slovenskej republiky“.   Už samotnou existenciou svojej prvej vlády, ktorá bola vo vzťahu k týmto amnestiám nečinná premiér tieto skutky určite neodsudzoval. Výkon vládnej moci mal vtedy u neho prednosť pred odsúdením týchto amnestií aspoň takým spôsobom, ako to robí teraz. A to je veľmi smutné konštatovanie nie len vo vzťahu k jeho hodnotovým prioritám, ale najmä voči nám všetkým voči ktorým uplatňoval svoju vládnu moc.
Záhadou tiež je prečo sa k takej Deklarácií neodhodlal ani počas svojej druhej vlády, keď žiadneho koaličného partnera nepotreboval a v parlamente mal pohodlnú väčšinu. Vtedy to tiež zrejme nebola priorita. Čo sa však odvtedy zmenilo? Že by to bol tlak nových koaličných partnerov? To asi ťažko. Poslanci za MOST-HÍD sa predsa vyjadrili, že budú hlasovať aj za opozíciou predložený Ústavný zákon o zrušení amnestií. Teda ani im iba Deklarácia nestačí.
Skutočným dôvodom súčasného prijímania Deklarácie je zrejme spoločenská mienka, ktorá po smrti exprezidenta M. Kováča s ešte väčšiou intenzitou požaduje vysporiadanie sa s touto čiernou škrvnou našich novodobých dejín. A je zjavné, že nositeľmi tejto mienky sú aj mnohí voliči strany SMER, ktorých počet sa v poslednom období rapídne znižuje. Premiér a jeho novosformovaný PR team to majú nepochybne na základe vlastných zisťovaní potvrdené. Návrh prijatia Deklarácie je preto za súčasnej situácie a v kontexte s uvedeným iba jedným z viacerých „opatrení“ ako zastaviť pokles vlastného voličstva a snahou aspoň trochu zmierniť zničujúci vplyv už ťažko spočítateľného množstva káuz na stranu SMER. Ideoví tvorcovia Deklarácie si však v tom zhone neuvedomili, že navrhovaná Deklarácia je v skutočnosti dôkazom, že premiér a strana SMER veľmi dlho a vedome zatvárali a stále zatvárajú oči nad skutkom, ktorý je aj podľa nich “ hrubým zásahom do ľudských práv a základných slobôd, ale aj činom poškodzujúcim dobré meno Slovenskej republiky“.

Teraz najčítanejšie