Denník N

Nízkosacharidový adventný kalendár

Na základe utrmácanej geopolitickej atmosféry a všadelanáriaceho cukru, otváram low-carb Adventný kalendár. Každý deň 1 patent na obyčajnú atmosféru, namiesto Kinder Schoco-Bons. Predpokladajme, že takýmto tempom bude človek do Štedrého večera vďakyplný, aj keď sa ošpliecha mandarínkou.

 

Nájdite sa na mape. Ak tam máte aj teplo a čisté zuby, je šanca, že by ste mohli byť spokojneší, ako práve ste

Emma (3) sa raz ráno rozplakala, že jej Manon ukradla outfit. Nebol už čas to krížom prezliekať. Lenže, nebola to ani scéna. Normálny poctivý smútok, keď vám ľudia berú vaše veci. A pohľad na človeka vo vykúrenej kúpelni v mäkučkom bielom župane, čo práve uveril svojmu nešťastiu, je pre mňa ten moment, keď potrebujem povedať “Pche!“. Nič, ideme si pozrieť rozfranforcovanú škôlku v Aleppo, aby sme si uzrozumili pojem poctivý smútok.
Do pár sekúnd sme sa rozkýchali od sivého prachu zo stien, čo sa váľali po zemi. Z kriedovej tabule usúdila, že to bude u nejakých väčších detí a nie u nich v škôlke. Odrazu mala tisícdvesto iných otázok, ako čo ružové si dám dnes na seba.
„Ako je to možné? To bol určite nejaký tiger! Môžeš mi to ukázať na mape? A prečo a prečo a prečo?”

 

O niekoľko dní neskôr, keď sme sa s Manon dohadovali, že spokojne môže ísť k vypínaču na záchod potme, som potrebovala príklad na tmu bezpečnú a tmu nebezpečnú a prišli nám do témy bezdomovci. Že oni by sa skôr mohli sťažovať, že sa boja ísť na WC-ko. Manon stačili ako dobrý argument, ale Emmu vrátili naspäť do Sýrie.
„Mami, ako to urobiť, aby sme im pomohli? Prečo tam je vojna? To čo je, vojna? Môžeš mi ukázať vojnu? (Ukázala som im video známe ako ‘boy in the ambulance’.) Dobre, lebo ja nemám rada vojnu. Manon, ty nemáš rada vojnu? Prečo náš dom nie je rozbitý?” Neznelo to ako verklík, len každá otázka otvárala novú, a keď prestali byť formulovateľné, prišlo ticho a jej oči ostali hypnotizované v myslení.

 

“Mami,”
„keď rozprávaš a keď ja rozprávam, ten chlapček nás počuje.” celkom dojatá počúvala ticho.
„Je nepočujem vojnu.“ Potom si ľahla a zavrela oči.
“Emma Emma vstávaj!” trmancovala s ňou Manon, ktorá takýto záver diskusie nečakala “Nie nie spať-ne! Ja jej chcem čítať toto!”… už 5 minút mala nalistované, čo si na večer pripravila.
Tak zajtra, Manuška.

 

Všetkých 24 dní nájdete na: https://www.facebook.com/maria.bruneau

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: