Aj v Južnej Kórei majú korupčné škandály. A obrovské.

Soul v roku 1953 nebol atraktívnym miestom na život. Južná Kórea bola zaostalá agrárna krajina, chudobnejšia, než industrializovanejší sever, a po troch rokoch vojny proti severu bola závislá na humanitárnej pomoci USA. V najbližších desaťročiach sa to i napriek, hoci možno práve vďaka, hrozbe zo severu úplne zmenilo. Za otca industrializácie sa dnes pokladá prezident Park Chung-hee, ktorý vládol autoritárskym spôsobom medzi rokmi 1962 a 1979. Po tom čo sa dostal k moci vďaka ozbrojenému puču uchytil moc a pokračoval v reformách jeho predchodcov, ktoré mohol uskutočniť práve preto, akým spôsobom sa jeho predchodcovia zbavili svojich oponentov. Jeho tieň dodnes nevymizol zo štruktúry ekonomiky, ktorá stojí a padá na gigantických konglomerátoch, zvaných „chaebol“ medzi ktorých patria napríklad aj Samsung alebo Hyundai. Prečo je však táto história dôležitá dnes?

Soul v roku 2016 už však je atraktívnym miestom na život. Odhliadnuc od K-popu a najlepšieho kimchi, podľa ľubovoľných ukazovateľov ľudského rozvoja je Južná Kórea jednou z najrozvinutejších krajín na svete. Školstvo či zdravotníctvo sú na výbornej úrovni, pričom sú napríklad juhokórejci v priemere takmer o 8 centimetrov vyšší než ich „bratranci zo severu“.

Podstata dnešného škandálu sa ukrýva v 70.-tych rokoch minulého storočia, kedy bola terajšia prezidentka Park Geun-hye ešte len mladým dievčaťom, ktoré sledovalo politickú kariéru svojho otca, Park Chug-heea. Mala 9 rokov, keď prevzal moc v štáte, no jej život sa obrátil naruby hlavne potom ako v roku 1974 fanatický obdivovateľ Severnej Kórei minul jej otca a zavraždil matku. Geun-hye bola zdevastovaná. Útočište našla v kulte „Kostola Večného Života“ (Church of Eternal Life), ktorý viedol šesť krát ženatý Choi Tae-min a sľuboval jej komunikáciu s jej zosnulou matkou. Choi Tae-mina prezývali v depešiach amerických diplomatov „kórejský Rasputin“ a jeho dcéra, Choi Soon-sil, sa stala jej blízku kamarátkou a dôverníčkou. Vtedy mala Park Geun-hye 22 rokov a na nejaký čas sa stala prvou dámou Južnej Kórei. O päť rokov neskôr bol aj jej otec zavraždený šéfom svojej ochranky a Geun-hye to zdevastovalo ešte viac, preto sa na niekoľko rokov vzdialila od politiky.

Avšak kórejská politická scéna je známa tým, ako žiaden prezident nezostane nepoškvrnený a preto po mnohých škandáloch viacerých prezidentov sa postupne od roku 1998 dostávala Park Geun-hye vyššie a vyššie, až sa v roku 2012 stala prvou ženskou prezidentkou Južnej Kórei. Jej dosť nevýrazný štýl sedel bývalým poradcom jej otca, ktorí ju kontrolovali a celkom dobre profitovali z ekonomického rastu. Choi Tae-min síce zomrel v roku 1994, no jeho dcéra bola vždy blízko a jej manžel sa dokonca neskôr stal šéfom kancelárie Prezidentky Park.

Dnešný škandál sa točí okolo obvinení, že Choi Soon-sil využívala jej prístup ku prezidentke Park na vlastné obohatenie – mala mať prístup k jej rečiam či rozhodnutiam, bez toho aby mala akúkoľvek oficiálnu vládnu pozíciu. Jedným z obvinení je aj to, že cez členov vlády nútila gigantické korporácie, na ktorých, opakujem, Južná Kórea stojí, ku kontribúciám vo výške takmer 70 miliónov dolárov na jej dve charitatívne kultúrne nadácie. Taktiež mali napríklad nútiť Hyundai v roku 2014 aby si na reklamnú kampaň najala agentúru vlastnenú Choi Soon-sil.

Je iróniou, že jednou z jej silných stránok pri voľbe bola jej integrita, no ako sa ukázalo, išlo skôr o naivnosť, ktorá sa ukazuje pri jej opakovaných ospravedlneniach demonštrujúcich jej neschopnosť čítať verejnú mienku. Počas štyroch rokov vlády organizovala každoročne iba jednu tlačovú konferenciu a žiadnu od vypuknutia škandálu.

O kvalite ich školstva hovorí aj kreativita a disciplinovanosť spôsobov, ktoré využívajú na protest voči vláde; od hudobných videí, cez simulovanie bábkarského divadla až po ukradnutie bagra za účelom dobitia sa do stráženej budovy. Týmto samozrejme nechcem posúvať žiadne nápady medzi Obyčajných ľudí.

V uliciach sú stotisíce ľudí a Park Geun-hye reagovala odvolaním či rezignáciami dôležitých ľudí v jej vláde za účelom izolovania sa od škandálu. No nedarí sa. Podporu má na úrovni 4% a jej konzervatívna strana Saenuri ju už dávno nepodporuje. Avšak odvolať ju zatiaľ nechcú, iba jej odporučili ohlásiť odstúpenie na Apríl, pretože hoci nemajú vhodnú náhradu, potrebujú sa jej zbaviť. I keď dnes v noci začala opozičná demokratická strana Minju, ktorá má väčšinu v parlamente, proces odvolávania o ktorom by sa malo hlasovať 9. decembra, stále majú iba 172 hlasov v parlamente a teda potrebujú ďalších 28 z tábora vládnej strany. Odvolávanie v tamojšom politickom systéme trvá večnosť a je veľmi nepopulárne ako sa ukázalo pri predošlých prezidentoch. Jedinou možnosťou pre ňu je teda odstúpiť, Ak by sa tak stalo, dočasným prezidentom by sa stal jej nie príliš obľúbený premiér Hwang Kyo-ahn a voľby by sa museli uskutočniť do 60 dní, na čo nie je nikto pripravený. Dokonca ani môj favorit, starosta Soulu Park Won-soon by nemal veľkú šancu. Situácia je omnoho horšia v období silnejúcich nukleárnych pokusov zo severu, spomaleniu ekonomiky Číny, na ktorú je Kórea do veľkej miery naviazaná, a nejasností okolo zahraničnej politiky USA. Južná Kórea potrebuje silného lídra.

Park Geun-hee sa nikdy neoženila, nemá deti a súrodenci sú jej cudzí. Počas volebnej kampane v roku 2012 povedala, že jej rodinou sú obyvatelia Kórei, no tí ju momentálne nenávidia a pomaly od nej odpadávajú aj jej dlhoroční spojenci. Svoje pocity opisovala v prejavoch ako „zlomené srdce“, čo je dosť výstižné, keďže do veľkej miery je obeťou práve ona. Tento korupčný škandál je vo podstate osobnou tragédiou ženy, ktorá vyrastala mimo reálneho sveta a za múrmi „Modrého domu“, sídla kórejských prezidentov, no a tiež ukážkou toho, ako dôležitá je emočná zrelosť a osobnosť kandidáta. Obzvlášť v krajine založenej na štátnej podpore veľkých spoločností. Kórea je „oligarchia“ v slovenskom ponímaní sveta, pretože prepojenia najvyšších skupín politického a ekonomického sveta sú omnoho silnejšie než kedy môžu na Slovensku byť. Mali by sme sa z toho poučiť a dávať si pozor na to, akú emočnú a osobnú záťaž si naši lídri berú so sebou do úradu.