Krehká kniha Kytičky z ulice presvetlí aj najtemnejšie dni
Po prudkom daždi som sa prechádzala okolo ihriska, ktoré bolo plné kaluží. Uprostred nezarastenej plochy sedela na novinovej dvojstránke čierna mačka. Mäkkými labkami si pedantne zmývala zvyšky špiny. Keď som šla okolo, na chvíľu prestala a zadívala sa na mňa prižmúreným zeleným pohľadom. Uprostred všetkej tej špiny sa usmievala na celý svet.
Pri listovaní poetickej knihy bez slov Kytičky z ulice z vydavateľstva 65. pole som si nevdojak spomenula na tieto zdanlivo bezvýznamné obrazy z mojich spomienok. Dievčatko – hlavná hrdinka príbehu, kráča domov so svojím oteckom. Otec ide popri nej, no skoro celú cestu telefonuje alebo je zamyslený, takže mu uniká dianie okolo, rovnako ako aj to, čo robí jeho dcérka. Dievčatko počas cesty zbiera po chodníkoch v meste kvietky, ktoré si vydobyli svoje právo na život aj cez vrstvy fádneho betónu či asfaltu.
Dievčatko si však kvietky nenecháva pre seba – jeden nechá pri mŕtvom vtáčikovi, ďalší položí vedľa spiaceho a nič netušiaceho bezdomovca, iný zastokne neznámemu psíkovi za obojok. Na záver po príchode domov daruje kytičky svojim najbližším – mamke zapletie niekoľko do vlasov a zvyšné daruje svojim súrodencom v záhrade.
Cenami ovenčená kniha je dielom známeho kanadsko-amerického spisovateľa JonArna Lawsona a kanadského ilustrátora Sydneyho Smitha. Príbeh vychádza zo skutočného zážitku autora so svojou dcérou, ktorý s pomocou ilustrátora zhmotnil do príbehu bez slov.
Ilustrátor veľmi pôsobivo a rafinovane využíva čierno-biele ilustrácie, ktorým spočiatku počas cesty mestom dominuje dievčatko v červenom kabátiku a jednotlivé kvietky. Situácia sa však začne meniť, keď sa dievčatko rozhodne rozdávať kvietky. Obdarovaní aj ich okolie sa začnú symbolicky zafarbovať, vyjasňovať, priam až žiariť.
Mnoho recenzentov spomína v súvislosti s touto knihou jej vážne a naliehavé posolstvá: krása každodennosti, malých gest, ktoré dokážu však veľa zavážiť; uvedomovanie si prítomnosti – aké je potrebné venovať sa svojim najbližším či vážiť si čas s nimi a naučiť sa jednoducho vypnúť (nielen telefón). Na záver knižky ako memento stojí dievčatko so zdvihnutou rukou (úplne prvá ukážka/ilustrácia z knihy na začiatku tohto článku). Letmým pohľadom sa môže zdať, že v ruke drží telefón, no zdanie klame. Pridržiava si kapucňu kabátika a v druhej ruke má kvietok. Viac nepotrebuje.
Osobne na príbehu oceňujem vnútornú silu a zároveň citlivosť dievčatka. Napriek šedi a nevšímavosti okolia svojím nezastreným pohľadom vníma krásu aj nehu okolo seba a posúva ich znásobené ďalej. A tak nezištne vnáša „farbu“ a radosť do života ostatných. Uprostred všetkej tej šedi.
