Denník N

Matka vs. úradník: Kto má komu pomôcť?

Tak ako politická elita národa je nadčlovekom, ktorého úroveň nemožno dosiahnuť, tak nemôže matka troch detí dosiahnuť úrovne slovenských úradníkov.

Pôvodne som sa chcela rozpísať o tom, ako mi štát priklepol 90 eur materskej na tri deti. Alebo o tom, že môžem poberať iba jeden rodičovský príspevok, hoci deti sú tri. Alebo o vrchole pro-rodinnej a sociálnej politiky, ktorým je, že sa na mňa nevzťahuje príspevok na starostlivosť, len preto, že odmietam svoje deti nechať doma samé a nebežím budovať nejakú pseudo kariéru. Pre ilustráciu: najmladšie dieťa má dva mesiace a najstaršie dieťa má dva a pol roka. Z pohľadu štátu však nijakú pomoc nepotrebujem. Ale čo tam po peniazoch, hlavne, že sú deti zdravé.

Zdrojom mojej inšpirácie bol telefonát s pani úradníčkou, ktorý ma definitívne presvedčil o tom, že náš štát nemá najmenší záujem o to, aby slušní a inteligentní ľudia mali a vychovávali slušné a inteligentné deti. V tomto snažení štátu výborne sekundujú aj úradníci.

Nedávno som sa v nehostinnom počasí vybrala so svojimi tromi ratolesťami na prechádzku. Zároveň som tŕpla, ako moja ročná dcéra zvládne svoje prvé strihanie vlasov a podobnú obavu som mala aj o jej brata, ktorého čakal rovnaký zákrok. Potešilo ma, keď sa to celé zaobišlo iba s vyplašeným výrazom, ale bez sĺz, keď zazvonil telefón. Vďaka moderným technológiám a dotykovým displejom som hovor prijala bez toho, aby som tak vedome chcela urobiť. Na druhej strane bola pani, ktorej dikcia sa dala iba ťažko zachytiť, podobne ako jej meno, odkiaľ volá a čo vlastne chce. V úvode som zachytila vetu „Pani Šulíková, vy už pri tom vašom treťom dieťati s nami musíte spolupracovať.“ Okamžite ma prepadla úzkosť, že som zlý občan, lebo doteraz som zjavne nespolupracovala. Potom zaznelo čosi o dávkach, chýbajúcich papieroch a o tom, že to mám asi s mojimi tromi deťmi ťažké. Koľko empatie?! Čo už len pani z úradu môže vedieť o mne a mojich deťoch, že takto usúdila? Celý svoj monológ zakončila pokynom, ako si mám do kalendára zapísať, že v januári mám priniesť papier zo sociálnej poisťovne. V tej chvíli som sa ocitla v školskej lavici, so slovníčkom, zapisujúc si, čo nesmiem zabudnúť na výtvarnú výchovu. Obyčajne na úradníkov reagujem pokojne. No tentokrát som niekde medzi platením kaderníčke, oprašovaním vlasov, obliekaním detí do skafandrov a fujavicou za oknom na svoj pokoj zabudla. Nával zlosti a adrenalínu v kombinácii s laktačnou demenciou síce spôsobili, že som sa miestami vyjadrovala nezrozumiteľne  a niektoré vety nedávali zmysel, ale aj tak sa mi uľavilo.

Každý rok vypisujem tie isté papiere, potvrdenia, dokumenty a odovzdávam ten istý rodný list jedného dieťaťa aspoň desaťkrát. Naše úrady sú zároveň najdynamickejšie sa rozvíjajúce inštitúcie, keďže takmer v mesačných intervaloch sa reorganizujú. Je najvyšší čas, aby sa štátne úrady začali pýtať, čo môžeme urobiť pre občana a nie naopak. Aby začali spolu konečne komunikovať, a keď na úrade práce chýba doklad zo sociálnej poisťovne, tak nech si pani z úradu zavolá s pani zo sociálnej poisťovne a vybavia to medzi sebou.

Nie sme jediná krajina na svete, kde žijú „neprispôsobiví“ občania, ale sme jediná krajina, ktorá svoj systém paradoxne prispôsobuje práve takým. A my ostatní si môžeme vychutnať jeho komplikovanosť.

Vrcholom absurdnosti celého telefonátu bolo, že môj muž sa v ten istý deň ráno dohodol s úradníčkou, že doklad zo sociálnej poisťovne pošle poštou. Otázkou je, prečo mi teda volali? Ak volala tá istá pani, s ktorou sa ráno stretol, nebolo by na škodu vyšetrenie krátkodobej pamäte. A ak volala nejaká jej kolegyňa, na ktorú „som bola delegovaná“, tak by nabudúce pomohlo, keby kolegyne zdieľali nielen úradné intrigy, ale aj informácie o klientoch.

Mrzí ma, keď neudržím emócie na uzde, ale stačilo tak málo. Stačilo, aby sa pani opýtala, či môžem hovoriť, či neruší. Mohli sme si zavolať neskôr, v čase, keď moje deti spia a nemuseli sme si vzájomne kaziť deň.

Nie som náročná, ak očakávam, že ľudia budú slušní a úctiví. Už dávno nie som školáčka a odmietam, aby sa tak niekto ku mne správal, zvyšoval hlas, alebo mi diktoval, čo si mám kam zapísať. Nepotrebujem žiadne ohľady ani „empatiu“ len preto, že mám tri deti. Som slušná občianka a matka. Verím, že naše vzájomné vzťahy sú aj našou vizitkou, a preto by sme sa mali snažiť aj napriek štátnej politike ostať v prvom rade ľuďmi.

Teraz najčítanejšie