Za všetko mohli Srbi

Minule som písal o tom, ako sa nám podarilo objaviť vzácny rukopis Samuela Činčuráka, v ktorom opisuje svoje zážitky z prvej svetovej vojny. Postupne sa vám ich pokúsim priblížiť. Keďže Činčurák strávil v armáde dlhých 51 mesiacov, musím rozprávanie rozdeliť na niekoľko častí. Postupovať budem viac-menej chronologicky. Leitmotívom dnešného rozprávania budú protisrbské nálady v Rakúsko-Uhorsku, ktoré, súdiac podľa jeho zápiskov, znášal Samuel Činčurák dosť ťažko.

Nechcené dobrodružstvo začalo Samuelovi Činčurákovi v polovici leta 1914: „28. júla som odišiel k Ipľu na piesok, bo mali prísť murári, aby čatlovali dom. Ako kopem, dobehne za mnou dievča, aby som hneď a hneď išiel domov, že ma volá notár. Vedel som hneď, čo je. Prídem domov, tu už všetko v plači, i mne nebolo do spevu. Šiel som k notárovi. Tu som dostal pozvánku, aby som pod 24 hodinami z domu odišiel ku kádru. Že je zlé spojenie s našou železnicou, musel som sa vozom zaviezť do Lučenca a odtiaľ 29. júla ráno o štvrtej hodine vlakom cez Budapešť do Záhrebu do kádru. Bolo mi ťažko, že sa opísať nedá, rozlúčiť sa so svojou manželkou a s prvorodeným synom, veď len dva roky, čo som sa bol oženil.“

Nie je ťažké predstaviť si, že v mobilizačnom chaose nebolo cestovanie z Lučenca do Záhrebu jednoduché a rýchle. Na miesto určenia dorazil Samuel Činčurák až v nedeľu 2. augusta. Už počas cesty vlakom si zaznačil niekoľko vypočutých prípadov (sám nevedel, či vymyslených alebo skutočných), ktoré dokumentovali, aká nálada vládla medzi ľuďmi po atentáte srbského študenta Gavrila Principa na následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este: „Kdesi v kasárňach kuchár okoštoval jedlo a hneď mu ústa spuchli, tak vraj to hodil akýsi Srb jed do jedla, že chcel vraj otráviť vojakov, nuž pravdepodobne, že to zaplatil životom.“ Alebo na inom mieste: „Rozprával mi o udalostiach v Sarajeve, o zavraždení následníka trónu a jeho manželke a o prenasledovaní Srbov prebývajúcich v Bosne. Hovoril, že za celé tri dni bolo násilné rabovanie a mordovanie Srbov. Jednému Srbovi, ktorý bol Nazarén, čo sa vôbec nemiešal do politiky, urobili škody na polmilióna korún. Muslimani, Turci a rimokatolíci tiahli ulicami a vraždili mužov, ženy a deti. Na štvrtý deň, keď bol vyhlásený rovnostejný súd, tak prestala vražda. To samé sa bolo dialo aj v Záhrebe, v hlavnom meste Horvacka. Všade po Horvacku, Slavoniji, Bačke a Banáte boli Srbi prenasledovaní a rabovaní. Nápisy cyrilikou tlačené boli zničené a beda tomu, kto sa opovážil povedať, že je Srb. Na svoje vlastné oči som videl a počul v Záhrebe na ulici, spytoval sa rozlobený učeň druhého, čo je, no ten nechcel sa priznať, tak odpovedal: ‚Ja som pravoslávny Hrvat!‘ Nábožnosť mohol si podržať, len národnosť zaprieť.“

Ešte v ten istý deň sa Samuel Činčurák presunul do dvanásť kilometrov vzdialeného Jakuševacu (dnes súčasť Záhrebu). Tu sa dozvedel, že je súčasťou Etappentrainzugu (zásobovacej kolóny) pozostávajúcej z dvoch dôstojníkov, ôsmich poddôstojníkov a 32 vojakov. Väčšina kolóny boli Maďari, zvyšok Chorváti. Samuel Činčurák narukoval do Záhrebu, pretože bol dolnozemský Slovák – narodil v Pivnici (dnešné Srbsko). Keďže vedel dobre po chorvátsky a po maďarsky len trochu, začlenili ho do chorvátskej skupiny. Takto opísal spolunažívanie oboch skupín: „Medzi nami nastalo hneď rozdelenie. Maďari boli pohromade na jednom byte a my zase na druhom. Maďari nenávideli Horvátov a Horváti Maďarov, vrčal jeden na druhého, no jedni od druhých lepší neboli. Zlorečili jedni, zlorečili druhí, robili jedni zle a druhí nie dobre. Kuchárov sme mali dvoch, jeden Maďar a druhý Srb. Prvý robil, čo chcel a ten druhý nesmel slova presloviť, bo hneď bolo zle naňho, že je vlastizradca.“

Dni v Jakuševaci trávili cvičením, ale netrvalo dlho a prišiel rozkaz na presun: „Ten deň boli priniesli zo Záhrebu za nami do Jakuševaca na päť dní stravy pre kone i nás. Každý dostal, čo mu patrilo. V noci o dvanástej zaznela trúba, zobrali sme na seba svoje veci, ktorí mali kone, tí na koňoch a my ostatní naložení vedľa nich peši. Prišli sme do Záhrebu na nádražie, keď začalo svitať, tu sme vysadli do vlaku a čakali, až pôjde vlak s nami. Bol som ustatý, mrzel som sa na tých múdrych pánov, čo urobili s nami také hlúposti. Pred jedným dňom boli doviezli z nádražia záhrebského do Jakuševaca chlieb a strelivo a my museli sme to na sebe naspäť nosiť na to samé nádražie. Či to nemohlo nás tam počkať? A mohli nám to vo vlaku podeliť.“

Počas cesty vlakom netušili, či ich odvelili do Haliče alebo do Srbska. Až keď vystúpili v bližšie neurčenej dedine v Slavónsku, bolo im jasné, že ich cieľom je Srbsko. Tu boli k zásobovacím kolónam pridelené vozy, každá kolóna ich dostala 120 aj s furmanmi a k tomu aj kočiar pre dôstojníkov. Takto opísal Samuel Činčurák korupciu pri rozhodovaní o tom, ktorý furman môže ostať doma a ktorý musí odísť s vojskom: „Na druhý deň videl som hneď nespravedlnosť. Ktorí boli boháči, sedliaci a boli vyhnaní s vozom, vzali sebou najslabšie kone a najhorší voz. Minulej noci pili s feldvébli v krčme, podsotili pár zlatých, aby boli prepustení. Feldvébli pred poručíkom cigánili, že ten nemá dobrý voz a kone zle hýbu, aby ho prepustili. Poručík nechcel im to kaziť, veď on sa nerozumel do koní a vozov, bárs bol „trainskym“ dôstojníkom. On sa rozumel do jeho advokátstva, nie do sedliactva. Ešte ten deň prepustil troch, ostatní sa hnevali, že boháči sa vracajú, ktorí majú doma ešte druhé kone ku práci a oni, čo nemajú, musia ísť. No uspokojili sa, bo im bolo povedané: ‚Len na päť dní.‘“

Nachádzame tu aj ďalšiu poznámku týkajúcu sa protisrbských nálad: „Na ulici stála skupina ľudí, viedli debatu o vojne. Jeden starý Šváb kričal, čo mu hrdlo stačilo, preklínal Srbsko a vyhrážal sa Srbom. ‚Bucte ticho!‘ hovorím k rozlobenimu Švábovi. ‚Kto ticho? Ja? Oni sú vinovatí, že naši synovia musia krvácať, načim zničiť Srbsko, tých psov!‘ Darme som ho upomínal, že vojna prichodí ako trest od Boha pre naše hriechy. Keď som videl, že s ním neni slova, išiel som ku povozom.“

Zásobovacia kolóna sa postupne presúvala k srbským hraniciam: „Prišlej noci po dvanástej pustili sme sa na cestu. Páni dôstojníci na koňoch kráčali popredku bez toho, že by sa ohliadli, čo sa deje za nimi. Neodišli sme pár kilometrov, lámali sa kolesá, tím sa zdržalo a než sa podložilo drevo pod os, aby mohol furman ďalej ísť, tak prednie vozy odišli na kus a títo museli potom za nimi cvalom, nedbalo sa na to, že je sedem metričných centov naložené. Celé dopoludňa sa hnalo bez toho, aby sa kone ponúkli vodou, lebo trochu zastáť, aby kone moč pustili. … Pred večerom stihli sme do Županji, tu sme mali prenocovať. Mali sme štyroch kováčov, tí museli celú noc opravovať vozy, ktoré boli veľmo dolámané. Šlo sa do sedliackych domov, kde sa našiel voz, vzal sa bez pýtania a na to miesto nechali mu dolámaný. Najväčšie nešťastie stalo sa, že sa nám kočiar dolámal, na ktorom sa viezol pán zverolekár, ktorý bol ku nám v Záhrebe pridelený. Ten sa musel prvý opraviť a ostatné už ako bolo.“

Po ceste k Brčku videli, že „kde bol akýkoľvek most, držali vartu sami sedliaci ozbrojení starodávnymi puškami, ktoré sa plnili jednou guľkou alebo prachom a broky. Boli to samí Muslimani, Turci a rimokatolíci, tí sa hlásili dobrovoľne do vojenskej služby, mali dve koruny denne na svojej chove. Pravoslávnych do tej služby nebrali, bo tí boli vykričaní ako vlastizradcovia, zatýkali ich, kde ktorého len mohli, väznili a vraždili.“ V Brčku prišiel takýto rozkaz: „Prísne nám bolo zakázané vodu piť z tých studní, kde nebola varta postavená, že vraj sú vody otrávené. Či to bolo pravda, neviem, bo nikoho som nevidel, že by sa bol otrávil.“

Tu rozprávanie Samuela Činčuráka preruším, na budúce budem pokračovať prvými dotykmi s frontom. Všetky ukážky sú z knihy Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktorá obsahuje kompletný prepis zápiskov Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny. Editorsky sa na nej okrem mňa podieľali vojenský historik Pavel Mičianik a Július Lomenčík. Bližšie informácie o knihe nájdete napríklad na tomto mieste. Kniha vyšla vďaka podpore Fondu na podporu umenia.