Eichmann v nás…

Eichmann ako manažér

Jeho samotného by sme mohli označiť za veľmi výkonného manažéra. Vymyslel systém vlakov, ktoré pravidelne chodili do koncentračných táborov so Židmi. Za deň v týchto táboroch umrelo 2000 ľudí. V spoločnosti sa objavovali propagandistické nahrávky z týchto údajne pracovných či rodinných táborov, kde žili Židia relatívne spokojne. Avšak namiesto toho prebiehal utajený systém vyvražďovania. Eichmannov plán je démonický svojou prepracovanosťou je to brilantný a dokonale koordinovaný projekt.

Tento projekt priniesol nové pracovné miesta, rast oceliarskeho priemyslu. A takisto vagóny vracajú sa späť z koncentračných táborov boli využité a to tak že sa späť vracali s tovarom, ktorý bol následne rozvážaný po celej Európe. Bola to dôkladne premyslená obchodná transakcia inšpirovaná komplotom masových vraždení. Samotné vraždenie prebiehalo v troch fázach:

• navodenie atmosféry strachu

• prvé zákony: Židia museli nosiť žltú hviezdu a v určitých hodinách nemohli vychádzať z domu

• úplné vyhladenie

Život Adolfa Eichmanna

Narodil sa 19.3. 1906 v Nemecku, neskôr sa presťahovali do Rakúska konkrétne do Linzu. Mal ďalších siedmich súrodencov šiestich bratov a jednu sestru. Jeho otec pracoval ako účtovník a pre svoje deti bol prísnym otcom. Roku 1916 teda tri roky po presťahovaní mu zomiera matka a otec sa opäť žení, druhá žena je prísna a panovačná. Samotného Eichmanna už v detstve viac ako čítanie z Biblie zaujímali vojny a boje.

Po ukončení základnej školy nastupuje na Štátnu vyššiu reálnu školu cisára Františka Jozefa, ktorú už oveľa skôr navštevoval sám Adolf Hitler. Na tejto škole sa dokonca skamarátil so židovským chlapcom s ktorým sa kamaráti aj potom čo vstúpi do nacistickej strany. Školu však nedokončí a otec ho posiela na štúdium na Vyššom spolkovom učilišti elektrotechnickom, strojárskom a stavebnom.

Ale aj túto školu opúšťa opäť bez záverečných skúšok. Nemožno o ňom hovoriť ako o usilovnom žiakovi a celý život bude trpieť tým, že nedosiahol vyššieho vzdelania. Celkom mu však ide hra na husle a svoj voľný čas trávi v pravicovom mládežníckom spolku Wandervogel. Tu spoznáva aj od seba starších chlapcov, ktorí sú členmi rakúskych domobraneckých skupín.

Najprv ho zamestnáva otec vo svojej vlastne spoločnosti ale od roku 1927 pracuje ako obchodne cestujúci pre ropnú spoločnosť Vacuum Oil Company. Tam zostal až do roku 1933. Do nacistickej strany vstupuje už roku 1932 na radu Ernsta Kaltenbrunnera. Ten mal spolu s Hitlerom, Himmlerom a Heydrichom veľký podiel na vraždení a účasť na zločinoch proti ľudskosti.

U nich doma sa nikdy politika nepreberala a ani jeho otec sa o politiku nestaral. Po zakázaní rakúskej odnože NSDAP sa sťahuje do Bavorského Pasova. Absolvuje 14 mesačný vojenský výcvik a októbri roku 1934 dobrovoľne stáva členom jednotiek SS v Berlíne. Od roku 1935 pracuje ako referent pre židovskú otázku.

Kariérny postup mu umožňuje zamyslieť sa aj nad založením rodiny. 21. 3. 1935 si berie za ženu Veroniku Lieblovú s ktorou má 4 synov. Ale počas života má aj nejednu milenku. Jedna sa mu stane osudným, keď po svojom úteku kedy spálil všetky dokumenty a svoje fotky po ňom pátrajú agenti izraelského Mossadu. Jeden z agentov navštívi aj jednu z jeho mileniek a tvári sa ako jeho kamarát a jedného dňa mu po viacerých návštevách ukáže fotku Eichmanna. Agent ju okamžite berie zo sebou.

Židia ako nepriatelia

Svojho nepriateľa Židov s nadšením študuje a jeho krédom je bezvýhradné podriadenie sa a sľubuje vernosť nadriadeným a vedeniu. Bol verný aj obrazu nepriateľa. V rámci svojho štúdia sa chce od jedného rabína učiť hebrejsky, ale táto žiadosť je zamietnutá pretože učiteľ musí byť árijec. Je mu však dovolená cesta do Palestíny, ktorá je útočiskom pre tých ktorý sú prenasledovaný terorom. Zúčastní sa krátkej návštevy kibucu a ako novinár skúma možnosti odsunu Židov. Ale ako turista SS je odhalený Britskou tajnou službou. Jeho vedomosti o Židoch sú solídne a neskôr si bude hovoriť – Cár Židov.

Roku 1938 po anšluse Rakúska je poslaný do Viedne, kde má na starosť vyhnanie všetkých Židov z krajiny. Kanceláriu si zriaďuje vo vile po barónovi Rotschildovi. Konajú sa razie v židovskej obci cieľom razií je prehľadať, zatknúť a ponížiť. Po prvýkrát má moc nad iným človekom. Tisíce Židov pochopili posolstvo a utekajú. Pred americkou ambasádou čakajú vo Viedni čakajú zúfalý Židia, kto chce utiecť tak tu dostane potrebné papiere veľmi rýchlo a však výmenou za majetok. Vyhnanie sa tak stalo miliónovou krádežou. Eichmannovi sa celkovo vo Viedni podarilo vysídliť 150 000 Židov a tak s rovnakým cieľom je poslaný o rok neskôr aj do Prahy. Tam už nemá taký úspech, je to spôsobené tým, že štáty už nechcú prijať utečencov. Začínal sa u  Eichmanna prejavovať komplex menejcennosti, pretože všetci v riadiacich funkciách SS boli akademikmi. Toho prenasledovalo potom celý ďalší život v tretej ríši.

Nové riešenie židovskej otázky

Heydrich prišiel s novým riešením židovskej otázky, tým mal byť ich presun do novo získaného Poľska. Na prelomu rokov 1939 a 1940 preberá úrad v Berlíne po Heydrichovi stáva sa tak vedúcim Ríšskej ústredne pre židovské vysťahovateľstvo a stáva sa tak šéfom Referátu IV D4. To je preňho veľká šanca a urobí všetko, aby nesklamal. Je začiatok vojny a dostáva nové ešte väčšie úlohy. Tým, že žiadna krajina nechce Židov prijať je nútený hľadať východiská:

• zriadiť židovský štát u Krakova

• vysídlenie Židov na Madagaskar

Tieto plány však boli zamietnuté. Neskôr mu jeden kamarát z jednotiek SS píše, že by bolo vhodné Židov vyhladiť nejakým rýchlo pôsobiacim prostriedkom. Prepadnutie Sovietskeho zväzu sa využije na masové popravy. Sám Eichmann sa stáva svedkom takejto popravy a nepáči sa mu čo vidí. Hovorí jednému z generálov, že takto nie je možné riešiť židovskú otázku, že si tak vychovajú z vlastných mužov sadistov.

Neskôr sa od Heydricha dozvedá, že vodca nariadil fyzickú likvidáciu Židov. Na súdnom procese v Jeruzaleme potom k tomu hovorí, takto som sa to dozvedel a nič som k tomu nepovedal, pretože k tomu nemohol nič povedať. Bol do toho zasvätení, pretože mal organizovať transporty. A tak hľadá spôsoby usmrtenia. Strieľanie je preňho príliš brutálne a málo efektívne. V lete roku 1941 podniká služobnú cestu do Osvienčimu veliteľ tábora Hess a Eichmann ako šéf deportácie vedú rozhovor o tom, čo sa má diať s masovými transportmi. Chce sa informovať na nejaký vraždiaci prostriedok – plyn, ktorý šetrí vrahov.

V septembri roku 1941 už prichádza k prvému usmrteniu plynom, jeho názov bol cyklón B pôvodne bol určený k dezinfekcii a zabíjaniu hmyzu. Hess opisuje Eichmanna ako muža plného energie, posadnutého rozkazom ku konečnému riešeniu a takisto neustále hľadajúceho nejaké novoty. Masové vraždenie už je v plnom prúde.

Január 1942 stretnutie vo vile vo Wannsee. Šéfom stretnutia je Heydrich. Prejednáva sa tu konečné riešenie židovskej otázky. Eichmann viedol protokol, vypočítal koľko Židov je možné zavraždiť. Bolo ich 11 miliónov. Výhodou je, že papier nekrváca. V protokolu je však zastierané o čom sa na stretnutí otvorene hovorilo a to zabíjanie, likvidácia a vyhladzovanie. Eichmann toto prekladá svojským spôsobom a to, že s obetami sa bude zaobchádzať odpovedajúcim spôsobom. Toto bola krycia reč vrahov.

Židia boli do vlakov nakladaný ako ľudia prevážaný ako zvieratá. Vraždenie prebiehalo podľa cestovného poriadku a ak mal nejaký transport oneskorenie hovoril neúspechu, pretože ich fungovanie bolo preňho vecou cti. Občas sa aj sám Eichmann objavil v táboroch, z toho mali ľudia strach, pretože väčšinou to znamenalo transporty na východ. Tak bol pánom nad životom a smrťou. Keď však videl mŕtvych v táboroch osobne bolo mu to veľmi nepríjemné a tak ako vždy sa chcel myšlienok zbaviť. Zbavil sa ich myšlienkami na Boha, pretože aj keď je to paradoxné Eichmann veril v Boha.

Keď ľudové milície v Rumunsku zabili niekoľko tisíc Židov veľmi ho to rozčúlilo pretože:

• stratil prehľad

• chýbali mu v štatistike

• nikto nemá uniknúť jeho štatistike a už vôbec nie deti, ktoré nazýval zárodočnými bunkami

Ľudia boli preňho očividne len čísla.

Rozšírenie holokaustu

Marec 1944 holokaust už aj v Maďarsku, niekoľko rokov odolávali pod vedením admirála Hortyho nemeckým požiadavkám na deportácie. Eichmann chcel zbaviť Maďarsko viac ako 700 000 Židov. Deportácie prebiehali aj pod zámienkou oklamania. Nemci mali svojich agentov aj v synagógach, kde hovoria o rodinných táboroch v Nemecku. Kam vlaky skutočne jazdia a čo sa tam skutočne deje ostáva pre nich tajomstvom. Vedeli len to, že budú v rodinnom tábore, dokonca im z týchto táborov chodili listy a pohľadnice od ľudí čo tam už boli.

Leto 1944, vojna už je dávno rozhodnutá, ruská armáda sa blíži a Eichmann bojuje o každý vlak. Dokonca získal prednosť pred vlakmi s muníciou aj keď vedel, že tým vlastne sabotuje vojnu v neprospech Nemecka. Ale on vedel, že svoju vojnu ešte vyhrá. Odišiel do Osvienčimu, aby zvýšil počet úmrtí z 10 000 na 12 000. Spojenci bombardovaním zničili koľaje a tak posiela tisíce Židov pešo do Rakúska.

December 1944 červená armáda už je v Budapešti a Eichmann prchá z mesta. Skrýva sa v rakúskych horách ako vodca partizánov a stále je pripravený klásť odpor. Jeho šéf Kaltenbrunner už s ním nechce mať nič spoločné. Z cára Židov sa neskôr stáva drevorubač a chovateľ sliepok. Na úteku ho neskôr zatknú americký vojaci a mizne medzi vojnovými zajatcami a stáva sa jedným z miliónu, ale aj tak má strach z odhalenia, myslí aj na sebavraždu nakoniec uteká.

Nová identita

Prichádza nový život a nové mená. Počas Norimberského procesu padne aj jeho meno ako obvineného v neprítomnosti. Avšak rôzne výpovede dokazujú jeho vinu, tým sa začína lov na Eichmanna. Uteká cez Taliansko do Argentíny. Taliansku mu pomáhajú cirkevní hodnostári, konkrétne spolok svätého Rafaela, ktorý pomáha utečencom aj tým nacistickým. Získava nové doklady a pas.

Roku 1950 začína žiť v Argentíne pod novým menom Riccardo Klement. Najprv žil na dedine potom sa presťahoval do Buenos Aires, kde je ťažšie niekoho nájsť. Zmenil niekoľko zamestnaní. Po príchode do Argentíny písal žene list, tá po dvoch rokoch zbalí deti a odchádza za ním. Deťom povie, že budú žiť u svojho strýca.

Po 4 týždňoch dorazí jeho žena Veronika aj s deťmi. Od doby keď ho naposledy videla uplynulo 7 rokov. Jeho syn Nikolas Eichmann sa skamaratí s dcérou nemeckého Žida Hermana. Avšak Nikolas Eichmann sa vyjadruje negatívne na adresu Židov, Herman si spojí fakty a píše o tom židovskému prokurátorovi do Nemecka. Fritz Bauer sa však nemohol spoliehať na svoje úrady a ľudí, pretože sa bál, že Eichmann dostane varovanie a navždy zmizne. A tak informuje izraelskí Mossad. Neskôr neznámy informátor informuje Bauera, že Eichmann je v Argentíne a jeho meno je Riccardo Klement.

Agenti Mossadu preveria informácia a po dlhom preverovaní Eichmanna dopadnú roku 1960 a prevezú do Izraela. Roku 1962 bol odsúdený na smrť obesením. Poprava prebehla 1. júna 1962. Telo bolo spálené a popol rozprášený nad medzinárodnými vodami v Stredozemnom mori.

A čo máme spoločné s týmto mužom?

Dalo by sa o ňom uvažovať ako o netvorovi, psychopatovi, veď kto iný by dokázal zabiť niekoľko miliónov Židov. Avšak treba brať do úvahy aj fakt, že psychopati sú ľudia nestály, nevyspytateľný. A oni predsa takých ľudí nepotrebovali. Potrebovali niekoho normálneho, stabilného, predvídateľného. Aj sám Eichmann na súdnom procese v Jeruzaleme niekoľko kráť povedal, že len plnil rozkazy.

Tento fakt, zaujal aj psychológa Milgram, ktorý sa rozhodol spraviť známy experiment týkajúci sa poslušnosti. Účastníkov experimentu rozdelil na dve skupiny učitelia a žiaci. Žiaci mali plniť vopred stanovenú úlohu, ak sa im nepodarilo vykonať niečo správne učiteľ mal prikázané dať im elektrický šok. Rozpätie bolo od neškodného elektrického šoku až po nezlučiteľné so životom.

Výsledky boli nečakané veľa ľudí konalo na základe príkazu experimentátora a nebrala do úvahy následky, teda boli schopní dať elektrický šok v sile ohrozujúci život. Našťastie, žiaci tam reálne nesedeli takže sa nič nikomu nestalo. Tento experiment bol napadnutý kritikmi pre jeho etický rozmer. Avšak sám Milgram poslal po roku účastníkom dotazník s tým, aby zistil aké následky to na nich nechalo. Neobjavil nič negatívne, účastníci experimentu to vnímali ako prínosnú skúsenosť.

Možno by sme sa teda nemali báť psychopatov, ale seba navzájom, pretože my normálny ľudia sme náchylnejší na manipuláciou a nehľadáme za ničím zlé úmysly. A tým je aj riziko návratu niečoho podobného omnoho vyššie ako sa môže zdať, ľahko môže prísť zneužitiu našej dôvery, keď sa spoločnosť začne rapídne meniť a my sa budeme cítiť stratení a budeme hľadať vinníka, ktorý spôsobil zmenu starého relatívne dobrého života. Pretože ľudská povaha je slabá a kúsok takého Eichmanna je v každom z nás. Vždy máme na výber, ale patrí k tomu aj trochu odvahy povedať nie, kým nie je úplne neskoro. Je veľmi pravdepodobné, že v inej dobe by žil celkom normálnym životom. Na druhej strane spoliehať sa len na to je veľmi nezodpovedné.

Aby sme predchádzali podobným udalostiam je doležité aby existoval silný štát s jasnými normami, ktorého základy sú v ľudskosti. Pretože: ,,Sto mŕtvych je tragédia, milión, to je štatistika.ʻʻ A tak sa nám môže ľahko stať, že skĺzneme k opakovaniu dejín.