Denník N

Uganda – kúsok po kúsku (IV)

Súrodenci
Súrodenci

4. časť – O ľuďoch, opiciach a ľudoopoch

Kibale Forest National Park. Tak znie názov národného parku, ktorý má na našom zozname poradové číslo dva. Chcelo to celodennú vytrvalostnú jazdu, no napokon sme konečne tu. Pre dnešok však budeme musieť ďalšie dobrodružstvá oželieť. V tomto lese sú totiž od súmraku do úsvitu pánmi zvieratá. Ich hlasné škriekanie a pišťanie dokazuje, že si to samé dobre uvedomujú. Nočný koncert tohto rozladeného orchestra je vcelku zážitok.

Už počas zaspávania mám silné tušenie, že tunajšie nočné teploty nebudú patriť k najvyšším v krajine. Moja predspánková predtucha sa ráno napĺňa. Po krátkej úvahe zahajujem boj proti následkom nepríjemného ochladenia. Sprcha teplou vodou ma zahrieva zvonku, rozumné množstvo slovenského slivkového destilátu zasa zvnútra. Vďaka kombinácii týchto dvoch účinných dopingových látok sa dostávam do prevádzkovej teploty. Samozrejme, neemigrovali sem žiadne ruské mrazy. V prvom národnom parku však teplota ani v noci neklesla pod tropickú dvadsiatku. Nesmelé náznaky zimomriavok na mojich rukách svedčia o tom, že viac ako pätnásť stupňov vonku momentálne nie je. Bez zateplených stien a výhrevného telesa je teplota vnútri približne rovnaká. Snáď sa ortuť teplomera preberie čím skôr k životu a začne stúpať nahor. Vôbec by som sa nenahneval.

Hacienda v strede lesa
Hacienda v strede lesa

Našťastie, po raňajkách dostáva počasie konečne rozum. V kraťasoch a tričku je úplne ideálne. Teda aspoň mne, Slovákovi. Zjavne ale nie všetci zdieľajú tento môj skromný názor. Zdá sa, že najmä domorodci jazdia na inej módnej vlne než ja. Zovňajšok väčšiny nápadne pripomína to, čo na sebe mali/nemali už včera večer. Teplé bundy a čiapky je na mnohých z nich vidieť hádam až do poludnia. Bosé nohy budú zrejme celodenný fenomén.

Malá rebelka
Malá rebelka

Takmer celý včerajšok sme strávili prikovaní na sedadlách našich áut. Zabrať síce dostali predovšetkým ich motory, no aj moje sedacie svalstvo už zažilo lepšie chvíle. Pre dnešný deň meníme stratégiu a zahajujeme boj proti kŕčovým žilám. Vysedávania bolo dosť, je načase rozhýbať vlastné nohy. Dopoludnie máme vyhradené pre Bigodi Wetland Sanctuary, oblasť močiarov na hranici národného parku. Nemusíš zabiť opicu, ktorá ti zožrala kukuricu. Takto nejako sa dá jednou vetou zhrnúť spôsob života miestnych ľudí. Brať ohľad na prírodu a bojovať proti jej ničeniu sa v dnešnej konzumnej spoločnosti veľmi nenosí. Zdá sa však, že DiCaprio nie je na svojej križiackej výprave za záchranu planéty až taký osamelý. Nechcem preháňať a tvrdiť, že toto miesto je zhmotnením mokrého sna ekologických slniečkarov. Ako nasledovaniahodný príklad trvalo udržateľného rozvoja lokálnej komunity je však celkom fajn.

Paviány na vyhliadke
Paviány na vyhliadke

Na obdivovanie tohto kúska krajiny máme vyhradené približne tri hodiny. Počas okružnej prechádzky vidíme, že ľudia a zvieratá tu naozaj žijú v tesnom susedstve. Zároveň rýchlo zisťujeme, že ich stretnutia sa preto ešte nemusia končiť ako potýčky Kapuletovcov s Montekovcami. Úplná idylka však nevládne ani tu. Tieto zvieratá si totiž čas od času rady uchmatnú aj to, čo im nepatrí. Miestni bojujú proti ich zlodejstvu vcelku svojráznymi spôsobmi. Poslať vlastné dieťa s veľkou mačetou na stráž do kukuričného poľa patrí medzi najčastejšie. Tradičná africká hudba vychádzajúca z rádia odloženého na opustenom políčku je ďalšou z možností ochrany. Neviem aký žáner preferujú opice, no ak by sa z reproduktorov ozýval hudobný vkus niektorých slovenských rádií, táto metóda by bola určite efektívnejšia.

Strašiak opíc
Vážka zosilňuje signál
img_9836u
Pilní domajší a polní hospodár

Magnetom, ktorý do Kibale Forest National Park priťahuje najviac turistov sú šimpanzy. Miest, kde by žili vo svojom prirodzenom prostredí v tak hojnom počte už na svete veľa neostalo. Možnosť sledovať ich v tomto národnom parku zaradil Lonely Planet medzi sedem najlepších zážitkov v rámci celej východnej Afriky. Konkurenciu predstavujú také perličky ako výstup na Mt. Kilimanjaro v Tanzánii alebo pozorovanie migrácie miliónov pakoní na pomedzí Kene s Tanzániou. Aj nás tieto ľudoopy bez problémov zmagnetizovali. Práve ony sú tým hlavným dôvodom, pre ktorý sme do tohto národného parku prišli.

Od strážcov sa hneď na úvod dozvedáme, že s naším dnešným pozorovaním šimpanzov to nemusí byť zas také jednoduché. Pohyb šimpanzov po parku je síce monitorovaný, no stačí, aby nemali náladu obdivovať naše bledé tváre a zo stretnutia nebude vôbec nič. O náladovosti šimpanzov sa presvedčila aj skupinka zvedavcov, ktorí tu boli včera. Mali skrátka smolu a jediné čo zažili bolo bezvýsledné blúdenie po lese. Po tejto informačnej studenej sprche volím fatalistický prístup. Nech sa deje čo sa má.

Možno sa strážcovia po včerajšom faux pas poučili a lepšie monitorovali oblasť. Možno máme jednoducho šťastie. Neubehli totiž hádam ani tri minúty a spoza stromov sa zrazu vynára prvý zo šimpanzov. Aby toho nebolo málo, zastaví sa iba pár metrov pred nami, sadne si na zem a zahajuje svoju vlastnú obhliadku ľudskej rasy. Naše fotografické besnenie sa začína. Všetci medzi sebou bojujeme o čo najlepšie miesto na jedinečný záber. Stále však musíme dodržiavať predpísaný odstup. Strážcovia nám prízvukovali, aby sme sa k šimpanzom nepriblížili na menej ako tri metre. Veľkým chlapom vyzbrojeným kalašnikovmi neradno odporovať…

Prvý odvážlivec
Prvý odvážlivec

Pozitívna diskriminácia si však našla cestu aj do tejto časti sveta. Kým my sa musíme riadiť pokynmi, šimpanzy môžu prejaviť svoju slobodnú vôľu v plnej paráde. Takmer až bruselsky absurdné nariadenie o minimálnej vzdialenosti medzi živočíšnymi druhmi sa na nich totiž nevzťahuje. Každý návštevník parku by sa mal pripraviť na to, že k nemu môžu prísť blízko. Veľmi blízko. Žiadosti o vstup do vašej diskrétnej zóny sa ale určite nedočkáte ani od tých najučenlivejších šimpanzov. Čo potom v takejto ošemetnej situácii robiť? Hlavne žiadnu hlúposť. Pravidlo číslo jedna znie: nezačnite utekať! Teoretickú prípravu by ste mali zvládnuť aj po prehýrenej noci. V praxi sa však môže ukázať, že zas také jednoduché to nie je. Keď sa vaším smerom rozbehne sedemdesiat kilový samec so záhadnými úmyslami, na túto dvojslovnú poučku asi rýchlo zabudnete. Pred nami sediaci šimpanzí fešák však svojím pokojom pripomína srstnatú reinkarnáciu tibetského Dalajlámu. Stabilnú hladinu adrenalínu v krvi si tak zachovávame aj vo chvíli, keď odrazu vstáva a popri nás pokračuje ďalej vlastnou cestou.

Šimpanzy sú spoločenské tvory žijúce v skupinách. Ich členovia sa od seba nikdy príliš nevzďaľujú. Základom každého úspešného pozorovania je teda nájsť prvého z nich. Keď sa vám to podarí, o zábavu by ste mali mať na pár hodín postarané. Tento predpoklad sa začína napĺňať aj v našom prípade. Takmer okamžite po odchode prvého šimpanza sa na scéne objavujú jeho súkmeňovci. Už po pár minútach strácam prehľad o tom, koľko sa ich pred mojimi očami a objektívom doteraz vystriedalo. Zopár šimpanzov sedí na stromoch a spokojne olovrantuje svoje obľúbené figy. Väčšina však korzuje po zemi iba pár krokov od nás. Šancu byť hlavnými hrdinami našich fotografií si niektoré z nich vyslovene užívajú. Zrejme nie náhodou si sadajú na dobre osvetlené miesta, kde potom predvádzajú atraktívne pózy. Talent a repertoár majú väčší ako mnohé topmodelky. Tvorcovia kalendára Pirelli by mali zvážiť, či nie je načase skončiť s angažovaním preplácaných hviezd. Niektorí z týchto lesných krásavcov a krásavíc by boli viac než obstojnou náhradou.

Figy, nie len chutné jedlo...
Figy, nielen chutné jedlo…
img_9908u
…ale aj decentný šperk

So šimpanzmi je ale jeden problém. Prinajmenšom v prítomnosti ľudí majú neprekonateľnú potrebu niekam sa presúvať. Zážitky s nimi sú síce intenzívne, ale zato krátke. Navyše, ak by človek ostal stáť na jednom mieste, počet blízkych stretnutí druhého druhu by tým zredukoval na minimum. Neostáva nám teda nič iné, ako sa šimpanzom prispôsobiť. Hra podľa ich pravidiel nie je veľmi zložitá. Oni sa začnú presúvať a my ich musíme nasledovať. Svojím tempom nás trápia pár minút, potom sa na chvíľu zastavia. Asi za odmenu nám znova dovolia, aby sme sa k nim priblížili. Celý tento cyklus bude mať toľko opakovaní, na koľko budú mať šimpanzy chuť. Naháňačku síce vyhrať nemôžeme, no snažíme sa aspoň čo najdlhšie udržať nerozhodný stav. Po vyše dvoch hodinách nám napokon definitívne miznú kdesi v lese.

img_9995u
Starostlivosť o starších

Ozaj, v Ugande je momentálne obdobie dažďov. V priebehu prvých pár dní sa nás počasie zrejme snažilo presvedčiť o opaku. Až doteraz. Úvodné dažďové kvapky, ktoré vidíme po večeri, sa v priebehu krátkej chvíle menia na tropickú búrku. Tá rýchlo naberá takmer až apokalyptický charakter. Aspoň teda podľa európskych štandardov. Z hľadiska tunajších pomerov nie je tento lejak ničím výnimočný. Napriek tomu však kvôli nemu zrušili svoj rituálny nočný koncert všetky zvieracie kapely z okolia. Výborne! Dnes v noci mi padne dobrý spánok náramne vhod. Počas prvej návštevy na južnej pologuli našej planéty sa predsa nepatrí zívať.

Teraz najčítanejšie