Báť sa zomrieť
Čo ak starý otec našiel tajné dvere? Čo ak tam už vôbec nie je?
Nemám ešte ani sedem rokov, ale odkedy umrel starý otec, bojím sa toho slova. Videla som klesať truhlu a vnímala buchot zeme, ktorý tkal koberec nenávratného odchodu.
„Mami, bojím sa, že zomriem,“ potiahnem ju za sukňu.
„Ale, čo to máš za nápady. Prečo by si umierala,“ pokúsi sa o úsmev a pokračuje v miešaní krupice.
Stratu otca prechádza starostlivosťou o nás. Pred časom prišla aj o mamu, ale na to si vôbec nepamätám. Nevidím ju plakať, len má stále akúsi nádchu, či čo. Povedala mi. Ja občas plačem v posteli, lebo nechápem, čo sa teraz deje so starým otcom. Podľa mňa sa vôbec nemôže pohnúť. Už sa asi vyspal a keď sa zobudil určite sa zľakol. Alebo to vie? Je v tme a zime. Vence na jeho hrobe prikryl sneh a sviečky si v ňom vyhĺbili svetelné tunely. Vyzerá to krásne… Čo ak starý otec našiel tajné dvere? Čo ak tam už vôbec nie je?
Za oknami, aj v izbe je tma a ja sa jej bojím. Vankúš mám vlhký od sĺz a maminku nechcem volať, lebo sa na mňa nahnevá, že myslím na hlúposti. Pozorujem mihotavé svetlo sviečky, ktorého tichý tanec nakúka do mojej izby cez pootvorené dvere. Na stene vedľa skrine vytvára jemnú kulisu a snaží sa upútať moju pozornosť. Zahľadím sa a ani si nevšimnem, kedy slaná cestička na mojich lícach uschla.
Starého otca nájdem v kuchyni, ako sedí za stolom a číta noviny.
„Ideme po vodu?“, preruším rieku slov natlačenú na papieri.
„Pôjdeme, pôjdeme, len dočítam. Choď si zatiaľ natrhať ríbezle do hrnčeka.“
Jednu po druhej pukám lyžičkou a do červenej rozpučeniny mi maminka prihodí štipku chrumkavého cukru. Usadím sa na schodoch pred domom a moju hostinu si všimne Muro.
„No, poď sem,“ nahnem sa k nemu a jeho chvost mi nakreslí čiaru pod nosom. Kýchnem a trochu šťavy vyskočí na sukňu. Obliznem ju a prstom urobím z neforemnej machule slnko. Nepodobá sa celkom a tak štetec znova namočím do šálky. Slnko už má správny tvar, nuž konček prsta namierim na Murovu ružovú bodku medzi fúzikmi.
„Toto ti nechutí, čo?“, zasmejem sa, keď ho strasie. Napriek zrade ostáva pri mne a vylezie mi na kolená.
„Počkaj, veď to ešte nezaschlo,“ vysvetlím mu s plnými ústami, prečo si vyhŕňam pokreslený kus látky.
Cítim schované pazúriky a teplo kožúška. Chlpaté pohladenie. Chvíľku šikovne balansuje a hľadá vhodnú polohu na oddych. Skoro okamžite začne priasť. Prišiel sa za mnou porozprávať a jeho hrkotavá pesnička sa mi rozlieva po stehnách. Hladím ho a skúmam uši. Majú zvláštne chodbičky a pokrčenia a sú také mäkučké, že môj konček nosa sa do nich platonicky zamiluje. Jemne do nich dýchnem a Muro mykne hlavou.
„Čo robíš?“, zoskočí a zmizne na strome, na ktorý nemal pred chvíľou ani pomyslenie.
Cigáň, náš pes, smutne hľadí na korunu a obzerá sa po rebríku. Muro sa naňho flegmaticky pozerá a predstavuje si, že je Popoluška, ktorá si z bezpečia výšky doberá princa.
„No poď,“ zakopne o šálku starý otec. Rachot vedier na vodu zadrží jeho pád a ja mu pohotovo pomáham vyrovnať chrbát.
„Tu aha, zober si svoj kýblik. Som zvedavý koľko vody prinesieš tentokrát“, smejeme sa spolu, lebo minule mi nerovnosť cestičky skoro všetku vyliala.
Úzka lavička cez potok prišla o ďalší drevený zub a ja musím urobiť veľký krok, aby som mohla pokračovať k studničke. Ako som sa potešila, keď som na konári smutnej vŕby našla vreckovku, ktorú už aspoň dva dni nehľadám. Starý otec naberá vodu najskôr do môjho kýblika. Podá mi ho a hneď pocítim, že je plnší. Voda je skoro až po okraj. Naspäť kráčam pomaly a zaostávam za starým otcom, ktorému dve plné vedrá pridali na rýchlosti. Dokráčam ho až pred lavičkou, kde na mňa počkal.
„Dávaj pozor na tú dieru, musím to opraviť. Pozriem sa, či je v drevárni nejaká doska,“ počúvam ho iba letmo a viac sa sústredím na to, aby som nevyliala.
Maminka neverila vlastným očiam, koľko vody som dotrepala a ako som doriadila sukňu.
Starý otec na mňa žmurkol a pohladil ma po vlasoch. Hladkal, hladkal a nezmyselne opakoval:
„Vstávaj, vstávaj!“
Otvorila som oči. Svetlo, ruch z ulice a nový deň…
