Denník N

Nigérijský utečenec odkazuje: Afrika je bohatá, ľudia by nemuseli chodiť do Európy

Európske lode nachádzajú každý deň južne od brehov Talianska plavidlá s africkými utečencami a migrantmi. Zdroj – Irish Defence Forces, Wikimedia Commons
Európske lode nachádzajú každý deň južne od brehov Talianska plavidlá s africkými utečencami a migrantmi. Zdroj – Irish Defence Forces, Wikimedia Commons

Ako reagovať na rastúcu migráciu z Afriky v kontexte radikalizácie európskej politickej scény?

Prince Wale Soniyiki utiekol z Nigérie v roku 2011 a svoj nový domov našiel v Chorvátsku. Od začiatku sa snažil integrovať – učil sa po chorvátsky, pracoval na rybárskej farme, v IT firme aj mimovládnej organizácii. Dnes hovorí plynule po chorvátsky a je známym zástancom práv žiadateľov o azyl v krajine.

Od vypuknutia utečeneckej krízy v roku 2014 navštevuje rôzne semináre, kde ako autentický utečenec ponúka svoj individuálny pohľad na problematiku migrácie z Afriky do Európy. Naposledy sa zúčastnil seminára vo Viedni. „Hovorím o migrácii, aby sa pravdivé informácie o nej dostali k čo najväčšiemu počtu ľudí,“ vysvetľuje Prince (jeho krstné meno, nie kráľovský titul).

3 200 dolárov za lístok do Európy, 600 eur za taxík

Sám si je vedomý, že do Európy prišiel nelegálne, ale vysvetľuje, že na rozdiel od mnohých iných bol skutočne ohrozený na živote. Na vlastné oči videl, ako mu zabili oboch bratov, a smrť hrozila aj jemu. Počas cesty mal často zakrytú celú hlavu, aby ho nik nespoznal.

Prince cestoval do Európy v roku 2011, keď bol obchod s prevádzaním ľudí cez severnú Afriku ešte len v plienkach. Na starý kontinent vtedy touto trasou prišlo podľa Európskej pohraničnej a pobrežnej stráže 64-tisíc ľudí. Zhruba 23-tisíc z nich boli ekonomickí migranti z Tuniska. Ďalších asi 40-tisíc tvorili subsaharskí Afričania, ktorých z Líbye nasilu vyhnal režim líbyjského diktátora Muammara Kaddáfího.

Po zvrhnutí Kaddáfího režimu sa príchody utečencov a migrantov do Európy cez centrálne Stredomorie na dva roky takmer úplne zastavili. Medzičasom sa však prevádzači reorganizovali, využili mocenské vákuum v Líbyi a v roku 2014 sa im podarilo do Európy prepraviť rekordných 170-tisíc ľudí.

Štatistika príchodov utečencov a migrantov cez centrálnu stredomorskú trasu, teda zo severnej Afriky do južnej Európy (najmä z Líbye do Talianska). Zdroj – Európska pohraničná a pobrežná stráž (Frontex)
Štatistika príchodov utečencov a migrantov cez centrálnu stredomorskú trasu, teda zo severnej Afriky do južnej Európy (najmä z Líbye do Talianska). Zdroj – Európska pohraničná a pobrežná stráž (Frontex)

Tento rok prišlo cez centrálne Stredomorie do Európy podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu už viac ako 173-tisíc ľudí, čím sa prekonal aj rekord spred dvoch rokov. Najväčšiu skupinu spomedzi nich, viac ako 33-tisíc (19 %), tvoria Nigérijčania.

Veľa ľudí tak tento rok podstupuje rovnakú cestu ako pred piatimi rokmi Prince, ktorý zo severnej Nigérie prešiel cez Niger a Saharu do Líbye. Tam ho potom posadili na loď, na ktorej sa 7 dní plavil po Stredozemnom mori až do chorvátskeho Splitu. Celá cesta do Európy ho stála 3 200 dolárov.

Väčšina afrických utečencov a migrantov cestuje do Európy cez Niger, Líbyu a Stredozemné more. Zdroj – Wikimedia Commons (upravené)
Väčšina afrických utečencov a migrantov cestuje do Európy cez Niger, Líbyu a Stredozemné more. Zdroj – Wikimedia Commons (upravené)

Prevádzačstvo do Európy sa stalo multimiliardovým obchodom, ktorý podľa Europolu vynáša pašerákom, medzi ktorými sú aj islamskí radikáli, odhadom 5 miliárd eur ročne. Len líbyjské pobrežné mestá si takto podľa správy EÚ zarobia 325 miliónov eur ročne a prevádzačstvo je pre ich obyvateľov hlavným zdrojom príjmov.

Na nešťastí iných však zarábajú aj občania EÚ. Keď napríklad Prince zistil, že je v Chorvátsku, rozhodol sa cestovať za príbuznými do Talianska. Taxikárovi, ktorý mu sľúbil dopraviť ho tam, zaplatil 600 dolárov. Ten ho však namiesto toho vysadil v Záhrebe so slovami „sme tu, toto je Taliansko“. Unavený a bez peňazí sa preto Prince rozhodol požiadať v Chorvátsku o azyl, ktorý po piatich mesiacoch dostal.

Nechoďte do Európy

Ak by niečo odkázal ľuďom do Afriky, tak to, aby cestu do Európy poriadne zvážili. Nechce, aby trpeli ako on, alebo počas cesty videli veci, ktoré videl on.

V Líbyi napríklad Prince bežne vídaval 11- a 12-ročné tehotné dievčatá. Sexuálne zneužívanie sa ale podľa neho deje aj na európskej pôde. Mnohé nigérijské rodiny posielajú do Európy svoje dcéry na sľuby o práci v kaderníctve. Napokon však skončia v sexuálnom priemysle a sú nútené k prostitúcii. Na údajnú dobrú prácu pritom často lákajú aj samotní nigérijskí migranti v Európe, ktorí takto na nešťastí svojich krajanov zarábajú.

Európa s tým podľa Princa musí niečo robiť. Zakročiť je tiež nutné proti prevádzačom. „Viem, aké náročné je stráviť 7 dní na mori na palube pašeráckej lode. Toto utrpenie sa môže skončiť,“ dodáva.

Sankcie proti africkým vládam?

Prince pritom upozorňuje na paradox, že Afričania utekajú z kontinentu, ktorý je bohatý, a nebyť skorumpovaných politikov, mohol by nasýtiť celý svet. „V Afrike je všetko, hanbím sa za našich politikov, ktorých činy z nej ľudí vyháňajú,“ vysvetľuje. Podľa neho by EÚ mala uvaliť sankcie na skorumpované africké vlády.

Korupcia je súčasťou africkej politiky. Predvolebný bilbord v Zambii: „Stačí, ak poviete NIE korupcii“. Zdroj – Lars Plougmann, Wikimedia Commons
Korupcia je súčasťou africkej politiky. Predvolebný bilbord v Zambii: „Stačí, ak poviete NIE korupcii“. Zdroj – Lars Plougmann, Wikimedia Commons

EÚ pritom už dnes uvaľuje rozsiahle sankcie na asi desiatku afrických štátov, napríklad aj na Eritreu, Somálsko, Sudán, Južný Sudán či Líbyu, ktoré sú krajinami pôvodu či tranzitu utečencov a migrantov. Keďže však ide vo všetkých prípadoch o slabo fungujúce štáty, kde vládnu autokrati alebo prebieha ozbrojený boj o moc, efektívnosť sankcií je otázna.

Voči mnohým africkým štátom, ktoré sú tiež krajinami pôvodu utečencov a migrantov, však žiadne sankcie neplatia, a to napriek častému nedodržiavaniu demokratických pravidiel, prepojenia zločinu so štátom, korupcii, porušovaniu ľudských práv, diskriminácii či prenasledovaniu ľudí.

Na druhej strane treba priznať, že sankcie sťažujú medzinárodnú spoluprácu a nie sú dobrým základom pre dialóg. Takmer všetky africké krajiny navyše postihujú vyššie opísané neduhy. Vo vzťahu k nim preto na začiatok stačí, ak európski politici najskôr podstatne zvýšia svoj záujem o dianie na kontinente, začnú sa viac stretávať s africkými lídrami, upozorňovať ich na prešľapy a súčasne ponúkať viac spolupráce. Reštrikcie by mali prísť na rad, až keď prívetivý prístup nenájde na druhej strane odozvu.

Európski lídri sa o Afriku začali intenzívnejšie zaujímať v roku 2015 v súvislosti s utečeneckou a migračnou krízou. Na Summite o migrácii vo Vallette v novembri 2015 sa stretli s africkými lídrami, aby posilnili vzájomnú spoluprácu a sľúbili Afrike viac peňazí.

Uganda ako cieľová krajina afrických utečencov

Ako príklad krajiny, ktorá dokáže „nasýtiť“, uvádza Prince Ugandu. Podľa neho Uganda prijala pol milióna afrických utečencov, a to aj vďaka pomoci EÚ. Títo ľudia podľa neho majú v Ugande všetko, čo potrebujú, a ak by mali možnosť odísť do Európy, nikam by nešli.

Je Uganda skutočne najlepším miestom pre utečencov v Afrike? Reportáž britského Guardianu naznačuje, že áno. Uganda je nezvyčajne otvorená k utečencom a na rozdiel od iných krajín ich nedrží v utečeneckých táboroch mimo pôvodného obyvateľstva, ale umožňuje im voľne sa pohybovať po krajine, pracovať a podnikať.

Väčšina utečencov v Ugande žije na vidieku, kde im vláda prideľuje pôdu, poskytuje materiál na stavbu jednoduchého obydlia a rozdeľuje potravinovú pomoc. Ugandská vláda tiež utečencom zabezpečuje prístup k základnej zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu, z čoho profituje aj pôvodné obyvateľstvo. Rozvoj infraštruktúry na vidieku je prospešný pre celú spoločnosť.

Kávové polia v Ugande. Káva je najdôležitejšou vývoznou komoditou Ugandy, ktorej 84 % obyvateľov žije na vidieku a poľnohospodárstvo je pre nich hlavným zdrojom obživy. Zdroj – John Cummings, Wikimedia Commons
Kávové polia v Ugande. Káva je najdôležitejšou vývoznou komoditou Ugandy, ktorej 84 % obyvateľov žije na vidieku a poľnohospodárstvo je pre nich hlavným zdrojom obživy. Zdroj – John Cummings, Wikimedia Commons

Podľa Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov je aj preto Uganda jedno z najpriaznivejších prostredí pre utečencov na svete. Otvorená migračná politika samozrejme láka utečencov z okolitých nestabilných štátov ako Konžská demokratická republika a Južný Sudán, čo z Ugandy robí tretiu najväčšiu africkú krajinu podľa počtu utečencov.

Uganda je pritom jednou z najchudobnejších krajín na svete, dochádza tam k porušovaniu ľudských práv, korupcia je rozšírená a jej prezident vládne nepretržite už 30 rokov aj vďaka netransparentným voľbám. Napriek týmto neduhom však Uganda ukazuje, že vie reagovať na utečeneckú krízu a podať pomocnú ruku ľuďom z iných častí afrického kontinentu, čo je možné aj vďaka finančnej a humanitárnej pomoci od EÚ.

Za asistencie EÚ prijímajú utečencov aj EtiópiaKeňa, ktoré sú v ich počte na prvom a druhom mieste spomedzi afrických krajín. Ak by bolo v Afrike viac krajín, ktoré by boli ochotné a schopné postarať sa o utečencov, nemuselo by sa tento rok utopiť počas plavby zo severnej Afriky do Európy už 4 200 ľudí, čo je viac než kedykoľvek v minulosti.

Štatistika príchodov a úmrtí v Stredozemnom mori za rok 2016. Zdroj – Medzinárodná organizácia pre migráciu
Štatistika príchodov a úmrtí v Stredozemnom mori za rok 2016. Zdroj – Medzinárodná organizácia pre migráciu

Širší kontext – migrácia, radikalizácia a naša budúcnosť

Ak chceme zabrániť zbytočnej smrti ľudí snažiacich sa získať lepšie vyhliadky na život, musíme zmeniť náš prístup k migrácii. Migráciu sa úplne zastaviť nepodarí, to však neznamená, že ju nemôžeme kontrolovať či sa jej snažiť predchádzať. Prvým krokom pre efektívnu kontrolu migrácie do Európy je poctivá ochrana hraníc Schengenu. Súčasne je potrebné usilovať sa predchádzať dôvodom, prečo ľudia odchádzajú zo svojich domovov.

Ak napríklad africké krajiny trpia pre svoju koloniálnu minulosť, vo svetovom obchode dodnes ťahajú za kratší koniec a nesú (a ďalej budú niesť) najväčšie bremeno klimatických zmien spôsobených západnou civilizáciou, je povinnosťou bohatších krajín vrátane Slovenska pomôcť im zlepšovať podmienky pre život ich občanov.

Ak sa nám to dnes nedarí a v týchto krajinách dochádza k suchám, hladomorom, nepokojom a vojnám, treba pomáhať tranzitným krajinám, cez ktoré utečenci prichádzajú do Európy. Tým je potrebné posielať viac humanitárnej pomoci a zintenzívniť s nimi rozvojovú spoluprácu, aby v nich utečenci ostali. Podobne, ako sa to EÚ snaží robiť v Ugande, Keni či Etiópii.

Lepšia kontrola hraníc a predchádzanie migrácie zabránia zbytočným stratám na životoch v Stredozemnom mori a mohli by tiež prinavrátiť dôveru európskych voličov svojim vládam. Nový prístup k migrácii by tiež dokázal znovuzískať (v západnej Európe) a získať (v strednej Európe) podporu verejnosti pre limitovanú legálnu migráciu, ktorú Európa z demografických a ekonomických dôvodov potrebuje.

Príchod státisícov ľudí, aký sme zažili v druhej polovici roka 2015, sa však už nesmie zopakovať. Ak budú cez hranice Schengenu nekontrolovateľne prechádzať masy ľudí, ďalej to podkope dôveru ľudí v schopnosť EÚ a jej členských krajín spravovať štát a zaručiť bezpečnosť.

Príchod veľkého počtu ľudí z odlišného kultúrneho a sociálneho prostredia je občanmi prijímajúcej krajiny vnímaný ako hrozba pre integritu ich vlastnej spoločnosti. Obzvlášť reálna je obava ľudí, že prídu o svoju prácu, ale tiež všeobecný strach z cudzieho a nepoznaného, ktorý je ľudskej mysli prirodzený a len ťažko potlačiteľný.

To všetko spolu s pocitom, že vlády sú nekompetentné, následne poskytuje priestor pre vzostup radikálnych populistov, krajných pravičiarov a fašistov.

Migrácii z menej rozvinutých častí sveta pritom budeme v Európe čeliť čoraz častejšie. Môže byť dokonca tou najväčšou výzvou, pred ktorou bude nastupujúca generácia Y, takzvaní mileniáli, počas svojho života stáť. Momentálny vývoj totiž nenaznačuje, že ľudstvo dokáže zastaviť klimatické zmeny či ukončiť všetky konflikty vo svete.

Ak sa k téme migrácie nepostavíme čelom a namiesto toho podľahneme falošným správam na internete, uveríme rôznym konšpiráciám a do vlády si zvolíme radikálnych populistov alebo fašistov, tento problém nevyriešime. Iba ho budeme tlačiť pred sebou, až raz praskne podobne ako v roku 2015.

Migrácii sa dá čeliť len s chladnou hlavou. Populisti ani fašisti riešenie neponúkajú.

Diskutovať je možné aj tu.

Teraz najčítanejšie