Denník N

O krajine, kde sa najviac priblížili k reálnemu komunizmu

www.wikipedia.org
www.wikipedia.org

Kresťan… si predstavuje lepšiu budúcnosť pre ľudský druh… v podobe radostí na nebesiach… My na druhej strane budeme mať toto nebo na zemi.“ (Moses Hess, Komunistické vyznanie viery, 1846)

O komunistickej utópii písalo a snívalo v dejinách veľa ľudí. Počnúc Hippodamom z Milétu, cez Platónovu Ústavu, Utópiu Thomasa Mora, Slnečný štát Campanellu, Novú Atlantídu Francisa Bacona, Novú Harmóniu Roberta Owena, Hegela, Marxa, Fouriera (…) až po Huxleyho a Orwellov román.

Niekto ju riešil ako ideu, iný ako koncept, návod, varovanie či výstrahu. Jednou zo základných idei  komunizmu v podaní jeho najznámejšieho mysliteľa Marxa je beztriedna spoločnosť.  V dejinách 20. storočia bolo viacero pokusov zrealizovať komunizmus v praxi. Nikto sa však beztriednej spoločnosti nepriblížil tak ako „Demokratická“ Kampučia (v súčasnosti Kambodža) Pol Pota.  Zrušil elity aj mestá.

Nástup k moci

Dňa 17. apríla 1975 sa v Kambodži chopili moci Červení Kméri, do hlavného mesta Phnompenhu vstúpili pokrytí špinou z džungle, v ovísajúcich čiernych rovnošatách s maoistickými čapicami na hlave. Mestská elita si z hrôzou uvedomila, ako primitívni sú víťazi.

„Vojaci pili vodu zo záchodových mís, niektorí sa napili motorového oleja, ďalší zjedli zubnú pastu.“ (s. 314). Na čele Červených Kmérov stál Saloth Sar, ktorý vošiel do histórie pod menom Pol Pot. V nasledujúcich hodinách rozhodol de facto zrušiť celé mesto a jeho dva a pol milióna obyvateľov vysťahovať z „prehnitého“ mesta na vidiek na prevýchovu. Vyriešil tým problém antagonizmu medzi mestom a vidiekom. Každý si mohol zobrať iba to najnutnejšie.

„Chorých nechávali ich príbuzní ležať pri ceste. Niektorých vojaci hneď pozabíjali. Deti, ktoré sa stratili, plakali a márne hľadali rodičov. Mŕtvi zostávali ležať tam, kde padli, pokrytí závojom múch a málokedy kusom látky. Ženy rodili, kde sa dalo, priamo na ceste alebo pod stromami. Nemali sme dosť síl myslieť na jedlo. V noci sme sa vyčerpaní zvalili na zem a spali jeden vedľa druhého v priekopách pri ceste. Keď sme sa ráno prebudili, zistili sme, že sme spali vedľa mŕtvol ľudí, ktorých vojaci predchádzajúceho dňa pozabíjali.“ (s. 318)

P.F. Ponchaud pozoroval „desivú halucináciu“ pri nemocnici: „Tisíce chorých a zranených opúšťali mesto. Tí silnejší sa z posledných síl vliekli sami, ďalších niesli priatelia, iných tlačili ich rodinní príslušníci na pojazdných posteliach s bezmocne visiacimi transfúznymi hadičkami. Nikdy nezabudnem na pohľad na jedného mrzáka, ktorý prišiel o nohy aj ruky, a plazil sa ako červ.“(s. 318-319) Pri vysťahovávaní hlavného mesta zahynulo podľa odhadov 20 tisíc ľudí.

www.wikipedia.org
Pol Pot a Ceaussescu
Zdroj: www-wikipedia.org

Pol Pot a jeho druhovia prišli na jar 1975 s tézou otrokárskeho štátu. Každý musel bez nároku na odmenu či plat vykonávať takú prácu, akú mu káder pridelil, a to tak dlho, ako bolo nariadené. Najvyhľadávanejšie sa stali dovtedy zaznávané pracovné pozície ako kuchár, zametač v kuchyni alebo rybár, pretože sa pri nich dalo ľahšie kradnúť potraviny. Ak sa niekto vzpieral, hrozila mu celá škála trestov, od zastavenia prídelov jedla až po trest smrti.

Nikto nedostával žiaden plat (čím bola prvýkrát do dôsledkov dovedená idea beztriednej spoločnosti). Jedlo a šatstvo (čierne oblečenie s dlhými rukávmi zapnuté až ku krku) teoreticky každému poskytoval štát. Neexistoval trh, neexistovali peniaze, postupom času, ako sa režim stával ešte ortodoxnejším, začal byť neprijateľný aj výmenný obchod.

V krajine neexistovali väznice, súdy, univerzity, pošty, knihy, šport ani zábava. Kambodžania sa stali otrokmi, stratifikácia spoločnosti (mimo kádrov) prestala existovať. Pol Pot Kambodžanov nechcel „nikoho nútiť silou“, chcel aby všetci sami pochopili „nevyhnutnosť práce“, táto drobná významová vec však jeho spoluobčanom unikla.

V priebehu prvého roka vlády Červených Kmérov Kambodža zostávala odrezaná od sveta. Nefungovalo medzinárodné telefonické, telegrafické ani poštové spojenie, pozemné aj námorné hranice boli uzavreté a letiská neprijímali žiadne civilné lietadlá.

Long Visalo spomína: „Povedali nám, aby sme vysadili ryžu na basketbalovom ihrisku. Na železobetóne! Nechceli, aby sme ten betón odstránili, ale aby sme ho pokryli nánosom pôdy… Pomyslel som si: „Oni sa zbláznili“… Ale potom si človek začal uvedomovať, že na tom betóne hrala buržoázia vo voľnom čase basketbal. Roľníci musia pracovať, aby prežili… Alebo ulica. Tam sa buržoázia preháňala v autách. Roľníci nemajú autá. Zničme preto ulicu! V južnej časti Phnompenhu som sadil paradajky na ulici. Do vozovky som vykopal diery asi meter hlboké a holými rukami ich nacpal slamou a exkrementami. Musí sa vám to páčiť! Musíte to hovno milovať, pretože je životodarne! Ulica životodarná nie je. Ulice sa nenajete! Keď ale vyrastú paradajky, tých sa nejete…“ (s. 367).

Pol Pot nariadil jeden deň voľna v desaťdňovom týždni, čo prevzal z Francúzskej revolúcie, ak sa tento deň voľna aj konal, vyplnili ho nekonečné politické schôdze. „Myslieť v termínoch „ja“ a „moje“ je zakázané. Kambodžský národ je jedna veľká rodina. (…) Pokiaľ nemáte nič – ani on, ani vy – tak ste si skutočne rovní. Pokiaľ pripustíme, aby ostal akýkoľvek kúsok súkromného vlastníctva, už si všetci nebudú rovní a už nebude komunizmus.“ (s. 367-368)

Hlad sa stal donucovacím prostriedkom a formou nátlaku. Leninova téza „Kto nepracuje nech neje“ platila doslova. V „zlých oblastiach“ bola odmena za celodennú drinu miska riedkej ryžovej polievky. Chorí, ktorí nemali dosť síl pracovať, nedostali nič. Ochorenie bolo často posudzované ako vzbura proti režimu alebo prinajmenšom považované za „nedostatok revolučného vedomia“, čo bolo skoro rovnako závažné previnenie.

Do zimy 1975 sa z Kambodžanov stali v očiach vedenia obyčajné čísla. Užitočnosť ľudí sa merala tým, koľko dokážu vykopať kubíkov hliny. Zachádzalo sa s nimi ako s dobytkom, ktorí bol dávaní za vzor, stala sa z nich ťažná sila. Mŕtvoly sa na poliach používali ako hnojivo, tak ako popol nebožtíkov po kremácii. Pokiaľ ešte žena menštruovala, kádre si viedli podrobné záznamy a priviedli k nej jej manžela, keď bola najväčšia pravdepodobnosť otehotnenia, aby počet obyvateľov krajiny prestal klesať.

Jazyk sa musel zbaviť nesprávnych výrazov. Namiesto „ja“ sa muselo hovoriť „my“. Deti oslovovali rodičov „strýko a teta“ a ostatných dospelých „otec“ alebo „matka“. Každý citový vzťah musel byť kolektívny. Manželstvo určovala strana, nepovolený milostný vzťah sa trestal smrťou. Boli zakázané (ako buržoázny prežitok) detské hračky a akýkoľvek šport. Voľný čas prestal existovať. Bolo zakázané nosiť okuliare, v niektorých častiach krajiny tiež smiať sa a spievať.

Ľudia nesmeli mať autá ani bicykle. Boli zriadené spoločné jedálne, každá rodina mohla mať iba jeden kotlík a lyžicu pre každého člena. Zabavené bolo všetko, čo mohlo jednotlivca odlišovať od kolektívu vrátane nábytku a rybárskych sietí. Pol Potov režim považoval lásku, smútok, hnev, vášeň a ďalšie pocity za prejavy individualizmu a duchovného súkromného vlastníctva, ktoré bolo treba za každú cenu vykoreniť a zničiť. Komunistická utópia nabrala reálne kontúry.

Demokratická Kampučia

V januári 1976 bola schválená nová ústava krajiny, ktorá sa premenovala na Demokratickú Kampučiu, zakotvila právo a povinnosť pracovať, zrušila nezamestnanosť a oficiálne vyhlásila všetky výrobne prostriedky za majetok štátu. Podľa Pol Pota sa Demokratická Kampučia stala „ostrovom čistoty uprostred chaosu moderného sveta“ a „drahocenným vzorom pre ľudstvo“.

„Boľševická revolúcia vztýčila zástavu vysoko, ale Chruščov ju zrazil dole. Zástava Maovej revolúcie z roku 1949 síce veje ďalej ale bledne a trhá sa. Už dávno nežiari ako predtým. Prápor, ktorý zdvihol súdruh Pol Pot je jasne červený, plný odhodlania, neuveriteľne jasne viditeľný a neotrasiteľný. Celý svet nás obdivuje, spieva na nás ódy a učí sa od nás“ (s. 395)

Na vidieku (teda de facto všade, keďže mestá boli zrušené) režim ďalej uťahoval skrutky. Zber divoko rastúcich plodov, ktoré mnoho Kambodžanov v roku 1975 zachránilo pred hladomorom, bol zakázaný ako prejav individualizmu, nikto nemohol jesť viac alebo niečo iné ako jeho sused. Z rovnakého dôvodu bol zakázaný lov rýb, opíc a divých sviní. Zbierať kokosové orechy bolo považované za kontrarevolučný čin.

www.wikipedia.org
www.wikipedia.org

Rodičom boli brané deti staršie ako sedem rokov a pod dohľadom kádrov sa učili spievať revolučné piesne a bola im prideľovaná ľahšia práca na poli. Drvivá väčšina ľudí pracovala na poliach, napriek tomu častý hladomor počas nasledujúcich dvoch rokoch stál život približne milióna obyvateľov.

Objavili sa prípady kanibalizmu, bol však menej rozšírený ako v Číne a obmedzoval sa na mŕtvych. Známy je napríklad prípad bývalej učiteľky, ktorá zjedla časť svojej sestry, za čo ju ubili na smrť pred celou dedinou (a očami jej malej dcéry). (s. 530) Na druhej strane sa však vyvážala ryža do Číny a iných krajín výmenou za zbrane a iba jedna pätina obsiatej pôdy bola obrobená. Cukor došiel, zostával iba bič.

V tejto situácii začali roľnícke kádre strácať všetky zábrany, tehotným ženám vojaci vyrezávali deti, ktoré zavesili na strom a nechali ich vysušiť. Kun krak „dymové deti“ považovali za mocný ochranný talizman, vyrezávali väzňom žlčníky, pretože ich považovali za liek, jedli pečeň tých čo zavraždili.

Katarziu a vyslobodenie z pekla na zemi, ktoré sa malo stať rajom paradoxne priniesla až vojna s Vietnamom a obsadenie Kambodže vietnamskou armádou. Dalo sa anticipovať, že OSN agresiu trinástimi hlasmi proti dvom odsúdila a tieto dve krajiny ju neodsúdili z politických dôvodov (Sovietsky zväz a Československo). Drvivá väčšina Kambodžanov vítala v januári 1979 odvekých nepriateľov Vietnamcov ako osloboditeľov.

Samozrejme Vietnam neprišiel zo žiadnych humanitárnych dôvodov, propagandisticky však túto agendu využil, keď tvrdil, že prišiel oslobodiť krajinu od „fašistického tyranského režimu“. Hlavný strojca komunistickej utópie Pol Pot žil relatívne pokojne až do svojej smrti v roku 1998, určitou satisfakciou bolo aspoň to, že jeho mŕtve telo spálili na hromade odpadkov a starých pneumatík.

www.wikipedia.org
Hrob Pol Pota

Počet obetí Pol Potovej agrárnej komunistickej utópie sa pohybuje od 750-tisíc až po viac ako 2 milióny. Yale Cambodian Genocide Project uvádza 1,7 mil., Amnesty Internatonal 1,4, U.S. Dept. of State 1,2 mil. Treba tiež uviesť, že Pol Potov režim z rôznych dôvodov podporovala Čína, Thajsko aj USA. Jednak ako bariéru proti Vietnamu (Čína, Thajsko), jednak ako spojenca proti Sovietskemu zväzu (USA).

Ľudská podstata sa nedá meniť a ten, kto sa o to pokúšal skončil vždy vraždením „nepriateľov“.

Článok vychádza z môjho staršieho článku pre Pravé Spektrum (2009) a z knihy Short Philip: Pol Pot. Dějiny zlého snu. BB Art, Praha 2005, ISBN 80-7341-610-7

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Michal Drotován

Aktívny občan, dlhoročný bloger, celoživotný študent, bežec. Zástanca miest pre ľudí. Viac na www.drotovan.sk