Pán minister Plavčan, zamyslite sa nad pripravovanou reformou ešte raz

Slovenské školstvo má veľké množstvo problémov. Nedávno to potvrdilo aj testovanie PISA, ktoré ukázalo nízku úroveň napr. čitateľskej gramotnosti u 15-ročných žiakov. Minister školstva tvrdí, že výsledok testovania nie je neočakávaný. Príčiny vidí v systéme a plánuje nové reformy. Sú však tieto reformy správne? Skutočne vyriešia problémy, ktoré slovenské školstvo má? Nemyslím si to. Minister Plavčan plánuje reformu… pre reformu.

Čo by sa malo naozaj zmeniť?

Reformovanie školstva bude trvať určitú dobu. Výsledky možno neuvidíme ani po piatich, ani po desiatich rokoch. Plavčanova reforma sa ale pravdepodobne uskutoční. Otázkou zostáva, či bude mať nejaký zmysel. Najväčšie problémy slovenského školstva totiž nevidím v 10-ročnej povinnej školskej dochádzke alebo v začínaní školy v 6 rokoch. Podľa môjho názoru je problém v zastaranom systéme a jeho osobitých častiach.

Veľký problém je v samotnej výučbe predmetov. Na hodinách dostávame množstvá informácii, ktoré si formou diktovaných poznámok alebo odpisovania z tabule poctivo vkladáme do zošitov. Vysvetľujeme si učivo, ktoré si máme predstaviť v praxi, naučiť sa ho a vedieť ho na písomku. Drvivá väčšina prípadov sa končí tak, že spamäti naučené učivo týždeň po písomke jednoducho zabudneme. Upokojuje nás iba myšlienka, že aspoň na teste sme to vedeli.

Pýtam sa samej seba: na čo mi toto do života bude? Memorovať prázdne vety, ktorých význam ovládam len na teoretickej rovine? Namiesto toho, aby sme nové vedomosti vedeli použiť v praxi, sa overením našich zručností stalo písanie prázdnych faktov na papier a žmýkanie si mozgu v snahe vydolovať z neho, čo si z tých suchých slov vôbec zapamätal. Aké by bolo úžasné, keby výstupom z tematického celku bola praktická skúška? Alebo, ak to chceme držať v teoretickej rovine, otvorená diskusia? Spolu s učiteľom by sme diskutovali na danú tému, učili by sme sa kriticky myslieť a hľadať nové možnosti, precvičili by sme si argumentáciu, jazykové zručnosti, pátrali a mysleli! O tom je predsa myšlienka školy: naučiť nás premýšľať.

Tu sa nám rodí ďalší problém slovenského vzdelávacieho systému: záujem o predmet, dychtivosť dozvedieť sa viac a vzťah učiteľa a študenta. Učiteľ má od ministerstva dané osnovy, podľa ktorých musí s výučbou napredovať a ktorých náplň by mal vo vymedzenom časovom úseku stíhať prebrať. Učitelia sú tak tlačení časom a napriek tomu, že zaregistrujú študentov záujem o predmet a nové informácie, nemôžu ho v tom podporiť – minimálne nie počas hodiny. Niektorí učitelia to dokonca riešia spôsobom, že zakážu žiakom pýtať sa, ignorujú či neodpovedajú na ich otázky. Nemala by však škola podporovať zvedavosť a chuť dozvedieť sa viac? Naozaj je jej cieľom naučiť nás hľadieť si svojho a prijať len diktované?

Vyššie menovaného problému sa úzko dotýka (podľa môjho názoru) vzťah učiteľ – študent. Vzťah založený na autorite učiteľa určujúci prísnu hranicu postavenia vyučujúceho voči žiakovi. Sme slepo naučení akceptovať autority, až tak, že sa nad ich slovami pri výklade ani nezamýšľame, ale berieme ich ako pravdivé holé fakty. Škola sa stala akousi továrňou, čo plodí ľudí pripravených poddávať sa autoritám. Je v dnešnom svete o takýchto ľudí záujem? Nemyslím si. Teraz, keď sa presadí zvedavý, šikovný, inteligentný jedinec hľadajúci nové možnosti, nie je dopyt po ovečkách. Prihliada sa na individualitu, na výnimočnosť každého človeka. Prečo škola nepodporuje našu jedinečnosť? Prečo poukazuje na chyby a nie na silné stránky jednotlivca?

Možno jediný bod, pri ktorom som s ministrom Plavčanom na jednej lodi, je známkovanie. Áno, známkovanie podporuje súťaživosť a porovnávanie študentov, škatuľkuje a je neobjektívne. Cesta individuálneho slovného hodnotenia je preto namieste.

Pýtam sa samej seba: prečo v krajinách ako Fínsko školstvo graduje na už aj tak vysokej úrovni? Možno sú dôvodom financie, ktoré krajina vlieva do školstva. Alebo zrušenie štandardných predmetov. Možno spôsob, akým sa učí: minimalizované memorovanie, dôraz sa dáva na študentov a vyučuje sa formou diskusie a projektov. Podporujú sa hodnoty ako líderstvo, dôraz sa dáva na motiváciu, praktičnosť a spájanie predmetov v praxi. Deti sa učia v príjemnom prostredí. Dôležitosť sa prikladá na využitie znalostí v reálnom živote.

Preto sa opäť pýtam: zamyslel sa niekto z ministerstva, prečo chodia fínske deti do školy rady a sú v nej šťastné? Prosím, vážení ministri, zamyslite sa nad touto otázkou a potom ešte raz prehodnotte svoju reformu a uvážte, čo by sa skutočne malo na našom školstve zmeniť.