Čo všetko v slovenskej vede robíme zle? Časť druhá…

Pracovné zdôrazňujem preto, lebo napríklad láske konkurencia veľmi neprospieva. A pri výchove detí je ich manipulácia do konkurenčného vzťahu najlepší spôsob, ako vychovať dospelých bez štipky empatie, ktorí idú za svojim cieľom takpovediac „cez mŕtvoly“. V pracovných vzťahoch je však konkurencia takmer vždy užitočná, ale…

„Konkurenčné“ prostredie

To „ale“ je veľmi dôležité, rozprávame si tu totiž o zdravej konkurencii. O konkurencii založenej na kvalite výkonov, na vzájomnom uznaní a rešpekte, bez nejakých osobných animozít, bez podrazov, bez strachu z toho druhého. Poznáme mnoho prípadov v histórii umenia, hudby, či športu, keď práve zdravá konkurencia súperov viedla k vzájomnému enormnému zvýšeniu kvality. Aj v histórii vedy bolo veľa takýchto vzťahov, keď sa dvaja konkurenti dokázali svojou prácou vybičovať k takmer až nadľudským výkonom. Niekedy dokonca títo „kohúti“ obývali jedno smetisko, ako napríklad Richard Feynman a Murray Gell-Mann na americkom Caltechu (California Institute for Technology). Bol to práve génius Richarda Feynmana, čo pritiahlo nemenej geniálneho Gell-Manna do slnečnej Kalifornie. Ich vzťah bol založený na vzájomnom rešpekte, ale zároveň na túžbe dokázať tomu druhému svoje kvality. A práve vďaka tomu sa v druhej polovici 20. storočia písali najdôležitejšie kapitoly histórie súdobej fyziky práve v Pasadene.

Vo svete vedy má konkurencia dokonca ešte výsadnejšie postavenie ako v iných oblastiach nášho života. Každý vedecký výsledok je vrhnutý do tvrdého konkurenčného prostredia, v ktorom musí obstáť. Bez toho to nejde, pretože každá vedecká publikácia prechádza recenzným konaním. A platí, že čím lepší výsledok dosiahneme a chceme publikovať, tým tvrdšou recenziou prechádza. Takýto prepracovaný systém dozoru nad kvalitou produkcie nenájdete v žiadnej inej oblasti. Na tej najvyššej úrovni je takmer vylúčené podvádzať a ak to aj niekto skúsi, skôr či neskôr sa na to príde, pretože každý experiment (presné definovanie experimentálnych podmienok je nevyhnutnosťou pri publikovaní), každé pozorovanie, každá analýza sa dá zopakovať. A navyše technologická úroveň našich analytických metód sa neustále zlepšuje, takže nové výsledky budú navyše ešte presnejšie ako tie pôvodné. Takže podvádzať vo vede sa neoplatí a ak to niekto skúsi, zažije obrovskú hanbu, stratí meno a príde o kariéru.

Príkladov dobre fungujúcej a prospešnej konkurencie by sme našli mnoho. Položme si však otázku – funguje to tak aj na Slovensku? Našťastie nájdeme veľa príkladov, že to u nás takto môže fungovať. Bohužiaľ je tu však aj veľa príkladov nezdravej konkurencie na jednej strane a absencie akejkoľvek konkurencie na strane druhej. Nezdravá konkurencia má tiež svojich démonov – spomínaných démonov povýšenectva a arogancie, ale aj démona závisti a nenávisti. Je veľmi zlé a veľmi smutné, keď sa do vedeckého sveta prenáša osobná nenávisť, keď sa nehľadí na vedecké výsledky a prínos výskumu, ale na osobné sympatie alebo antipatie. Takýto prístup môže viesť dokonca až likvidácii vedeckých kolektívov prostredníctvom zamietania grantov, či publikácií. Na druhej strane sme schopní tolerovať často obrovské nedostatky výskumu „tých našich“, spriaznených. Posudzovanie grantov je veľmi často práve o osobnej sympatii, ktorá sa zastiera frázami o potrebe a aktuálnosti tohto typu výskumu, hoci už priamo z projektu je jasné, že jeho vedecký aj spoločenský prínos nie je ani len pochybný, lebo nič sa spochybňovať nedá.

Uplatňovanie objektívnych kritérií pri posudzovaní grantov, ale napríklad aj pri kariérnom postupe sa u nás zavádza príliš pomaly a vlak nám pomaly uteká. Z vedeckých inštitúcií sú u nás sociálne podniky, kam zdravý kapitalizmus ešte nedorazil. Pracovné miesta si udržia ľudia, ktorí by v akomkoľvek inom povolaní nevydržali ani mesiac. Máme vedcov, ktorí za desaťročie sú schopní vypublikovať jeden – dva články do lokálnych časopisov s impaktom asymptoticky sa blížiacim nule. Ako prírodovedcovi je mi jasné, že v niektorých odboroch sa nedá robiť výskum s medzinárodným dopadom a tiež úplne nezdieľam názor Richarda Feynmana na humanitné vedné odbory, ale pre veľa vedcov je aj to slovné spojenie „robiť výskum“ nedosiahnuteľnou métou.

Práve zdravá konkurencia by mala byť jednou z vecí, ktoré nútia vedcov rozvíjať sa. A konkurenčné prostredie sa dá vybudovať práve objektivizáciou kritérií. Nemusíme objavovať nič nové, niečo také funguje vo vede už dlhé roky. Sú to práve objektívne parametre ako počet publikácií a citácií v svetových databázach, ktoré odzrkadľujú kvalitu výskumu. Samozrejme, že sú extrémne silné odbory s obrovskou komunitou, najmä v rámci fyziky, biológie či chémie, v ktorých sa dajú zbierať citácie ako huby po daždi, a na druhej strane odbory, ktorým sa venuje len hŕstka ľudí vo svete, ale stále platí, že len pri porovnávaní v rámci medzinárodnej konkurencie si môžeme vytvoriť obraz o kvalite nášho vedeckého výskumu.

Aplikujeme sa, aplikujete sa, aplikujú sa

Aby bolo jasné hneď na začiatku, nemám vôbec nič proti aplikácii vedeckých poznatkov do praxe. Veď je to jedným z poslaní vedy už od čias Newtona a Galileiho. A povedzme si otvorene, celý dnešný industrializovaný a technologizovaný svet je výsledkom aplikácie vedeckých objavov do praxe. Môj problém s pojmom „aplikovaná veda“ je čisto sémantický – nič také ako „aplikovaná veda“ podľa mňa neexistuje. Väčšina z toho, čo sa oficiálne z najvyšších miest v rámci súčasného európskeho „newspeechu“ razí pod pojmami aplikovaná veda, či aplikovaný výskum, má už dlhé roky zaužívaný názov – technika. Na Slovensku máme dokonca niekoľko vysokých škôl, ktoré sa zaoberajú výučbou technologických poznatkov a skúmajú vlastnosti a využitie technológií, ale vedou by som to väčšinou nenazýval.

Technika už od 18. storočia vo veľkom aplikuje výsledky vedeckého výskumu do praxe a ide jej to veľmi dobre. Tá spolupráca funguje obojsmerne. Objavy vo fyzike elektromagnetizmu viedli k obrovskému rozmachu techniky založenej na poznaní a využívaní týchto fyzikálnych javov. Nikdy by však takýto rozmach nebol možný, ak by sa pár „bláznov“ nezaoberalo tak zdanlivo neužitočným fenoménom, akým až do druhej polovice 19. storočia bola práve elektrina. Hlbšie poznanie jej podstaty však viedlo k neuveriteľne rozmanitým aplikáciám, od telegrafu až po žiarovky, od gramofónu až po počítače.

Že táto spolupráca vedy a techniky funguje aj naopak, toho príkladom je spojenie parných technológií a termodynamiky. Tento krát to boli potreby vývoja výkonnejších a efektívnejších parných strojov, čo viedlo k vzniku vedného odboru, ktorý sa zaoberá princípmi premeny tepla na iné, prakticky využiteľné druhy energie.

Hoci sa ukazuje, že vzťah vedy a techniky je veľmi úzky, veda má v ňom vždy výnimočné postavenie. Veda je totiž najvyššia a najzložitejšia intelektuálna činnosť, ktorá vyžaduje výnimočné schopnosti, výnimočné sústredenie a obrovskú trpezlivosť. A možno aj trochu toho bláznovstva. Trpezlivosť treba najmä vtedy, keď výsledok bádania nie je ani len na obzore. A práve vtedy dostáva priestor to bláznovstvo, ktoré nás vedcov núti ísť ďalej po cestičke do neznáma, ktorá rovnako môže viesť k úspechu ako k totálnemu krachu. Technika je naopak praktická, cieľ musí byť vždy jasný a dosiahnuteľný. Z tohto všetkého je jasné, že vyžadovať od vedcov, aby plnili rovnaké kritériá ako technológovia, je totálnym nepochopením toho, čím veda vlastne je.

Najhoršie však je, ak sa do „sporu o vedu“ zamotajú „vyššie“ princípy, ako sú potreby národa, štátu, ekonomiky. Rovnako zvrhlé je, ak sa tieto „vyššie“ princípy začnú starať aj o umenie. Na socialistický realizmus máme ešte relatívne čerstvé spomienky… Klasickým príkladom, aké strašné následky môžu mať požiadavky „vyšších“ princípov na vedu, je vývoj bojových plynov v Nemecku počas prvej svetovej vojny, či atómovej bomby počas druhej. Takmer celá nemecká vedecká špička v druhom desaťročí minulého storočia poslúchla volanie „vyšších“ princípov a vytvorila diabolské zbrane, ktoré zničili tisícky ľudských životov. Jedným z mála, čo sa nevenoval tomuto „vyššiemu“ poslaniu, bol idealistický pacifista Albert Einstein, ktorý sa v tej dobe zaoberal totálne nepraktickým problémom relativistickej teórie gravitácie a proti vojne si dokonca dovolil protestovať. Budem voľne parafrázovať najbežnejšiu otázku na Slovensku („Bude chlieb lacnejší?“) – „Vyhrá nám to vojnu?“. No nevyhralo, to už vieme. Ale tiež vieme, že Einsteinova „nepraktická“ všeobecná teória relativity nám priniesla oveľa viac úžitku, ako všetky bojové plyny sveta.

Tento príklad je možno prehnaný v porovnaní s „vyššími“ požiadavkami praxe, ktoré nám predostierajú všetci od Európskej komisie až po Ministerstvo školstva. Najdôležitejšie je si uvedomiť, že žiadny úradník sveta nie schopný povedať, čo z vedeckého výskumu bude mať naozaj praktický význam. Nie je to schopný povedať nielen preto, že je úradník, ale najmä preto, že to v skutočnosti nedokáže nikto. Skúšal to aj slávny Lord Kelvin, no nemohol sa asi viac mýliť, keď na začiatku 20. storočia tvrdil, že súdobá fyzika pozná už všetky zákony a bude už len spresňovať konštanty. Jeho odhad budúcnosti fyziky bol zhruba tak presný, ako jeho odhad veku Zeme (pomýlil sa „iba“ o pár rádov), škrt cez rozpočet mu už v tej dobe robili práve Albert Einstein, Max Planck, neskôr sa pridal Niels Bohr so svojou kvantovo-mechanickou „perepúťou“. Od polovice 20. storočia máme dokonca aj vedný odbor zvaný futurológia, ale izbu mi bohužiaľ stále neupratuje domáci robot (hoci niektorí chlapi za domácich robotov pokladajú manželky). Mám silný pocit istoty, že väčšiu úspešnosť pri predpovedaní vývoja techniky v budúcnosti mal seriál Star Trek.

Ako som už napísal, je takmer nemožné presne odhadnúť, ktorý vedecký poznatok bude mať praktický význam a ktorý je len ďalším pojmom zaradeným do nejakej encyklopédie. To však nebráni rôznym „intelektuálnym trustom“, ale bohužiaľ aj priemerným úradníkom robiť predpovede a na základe nich umelo určovať trendy, ktorými sa výskum má uberať. Je síce samozrejmé, že vedci sú slobodní vo výbere smerovania ich výskumu, takže nič im nebráni robiť aj na prvý pohľad úplne nepraktické výskumy. Problém je však, ako vždy, vo financovaní. Sú to totiž tie spomínané „intelektuálne trusty“ (v zahraničí) alebo priemerní úradníci (aj v zahraničí, ale najmä na Slovensku), kto rozhoduje o tom, čo stojí za financovanie a čo nie.

A sme pri „jádru pudla“. Ten, kto rozhoduje o tom, do ktorého výskumu sa oplatí „naliať“ peniaze, bohužiaľ príliš často na to nemá patričnú intelektuálnu výbavu, nerozumie dostatočne dobre rôznym vedným odborom a preto nevie posúdiť, čo je naozaj projekt, ktorý môže priniesť zaujímavé vedecké výsledky, a čo je len znôška „newspeechových“ fráz, obaľujúcich veľké nafúknuté nič. Preto sa takýto človek rozhoduje úplne rovnako, ako väčšina neinformovaných ľudí – na základe toho, čo je „trendy“. A „trendy“ je v súčasnosti práve aplikovaný výskum. A keďže pojem „aplikovaný výskum“ je tiež len „newspeechová“ fráza, je takmer isté, že vedecké projekty z oblasti aplikovaného vedeckého výskumu sú buď tým veľkým nafúknutým „trendy“ ničím, alebo pokusom o zamaskovanie „základného“ (to je tiež „newspeechová“ fráza) vedeckého výskumu „newspeechovými“ frázami. Nech sú pohnútky akékoľvek, pre úprimnosť neostalo miesto.

A opäť chcem zdôrazniť, nie som proti zavádzaniu vedeckých poznatkov do praxe a určite nie som proti tomu, aby to bolo financované. Som však proti všetkému, čo je „trendy“, pretože to býva takmer vždy krátkozraké a dočasné. Ak je teraz prioritou „aplikovaný výskum“ (rozumej technika), dobre, nech je, ale to nesmie znamenať, že úplne zabudneme na „základný výskum“ (rozumej veda). Bez vedy totiž nemôže technika existovať, bez vedeckých poznatkov nemá technika čo zavádzať do praxe. A vedecké poznatky neprichádzajú na zákazku, neprichádzajú v stanovených termínoch, prichádzajú často náhodne, intuitívne, na zdanlivo najnepravdepodobnejších miestach (v Newtonovej záhrade, Descartovej posteli, v kancelárii bernského patentového úradu, či v električke číslo 5). Preto veda potrebuje svoj priestor a čas, svoju slobodu, svoju podporu a spoločenské uznanie. Preto by popri podpore technicky zameraných projektov mali dostať priestor aj tie „nepraktické“ vedecké výskumy. Vyzerá to ako pochybná stávka, ale v skutočnosti je to stávka na istotu, lebo najviac sa rozvíjali a rozvíjajú spoločenstvá, v ktorých má práve vedecký výskum najväčšiu podporu. Kto neverí, nech si porovná ekonomickú výkonnosť jednotlivých krajín, podporu vedeckého výskumu a počet a kvalitu vedeckých publikácií. Dám ruku do ohňa za to, že je tam krásna priama úmera.

Perspektíva?

Z doteraz napísaného by na jedného aj depresia spadla. A treba zdôrazniť, že právom. Pokiaľ budú o financovaní jednotlivých výskumných projektov rozhodovať úradníci, pokiaľ sa budú protežovať kamaráti, pokiaľ budú na vysokých pozíciách egoistickí kariérni akademici a nie vedecké osobnosti s širším rozhľadom, pokiaľ veda bude spoločensky nedocenená a neocenená, pokiaľ nám budú talenty utekať za hranice za skutočne lepšími podmienkami, optimizmu sa neoplatí oddávať.

Avšak stále sú tu malé iskričky nádeje. Sú tu ľudia a občas aj celé kolektívy, pre ktoré je prioritou túžba po poznaní a pocit lojality voči svojmu „rodnému“ pracovisku. Máme fyzikov v CERNe, máme biológov publikujúcich v Nature, máme viacero svetovo uznávaných vedeckých osobností, máme niekoľko talentovaných mladých nadšencov, ktorí za pár rokov po skončení doktorátu predbehnú v počte a kvalite publikácií svojich aj o celé generácie starších kolegov. A práve tých si treba udržať, lebo bez nich môžeme celú slovenskú vedu zabaliť. Ale tak či tak máme byť načo hrdí.

Minulý rok som mal česť stretnúť sa s 91-ročnou žijúcou legendou svetovej kryštalografie, profesorom Josefom Zemannom z viedenskej univerzity. Tento vitálny starček mi rozprával o prvom stretnutí s pre slovenskú verejnosť takmer neznámou osobnosťou, profesorom Vladimírom Kupčíkom, ktorý veľkú časť života prežil v emigrácii v nemeckom Göttingene. Profesor Zemann ho prvý krát stretol ešte ako mladého muža na návšteve v Bratislave a okamžite v ňom rozpoznal veľký talent. Práve vďaka tomu talentu mu pomohol k miestu na nemeckej univerzite, ktoré po ňom de facto zdedil. Ale profesor Zemann mi povedal aj iné. Hovoril mi, aké bolo preňho nepochopiteľné, že v takých biednych podmienkach môžu žiť a pracovať takí vynikajúci vedci, ako bol práve Vlado Kupčík, ale aj jeho mentor Slavomil Ďurovič a tiež jeho žiak Emil Makovický (mimochodom, rovnako svetovo významný mineralóg a profesor kodanskej univerzity). A boli to práve tie zlé podmienky, ktoré spravili flexibilné a komplexné vedecké osobnosti z tých, pre ktorých túžba vedecky pracovať bola väčšia ako túžba po pohodlí a pokojnom, zabezpečenom živote.

Samozrejme, že toto je našou výhodou. Človek sa totiž najviac naučí na prekonávaní prekážok a prehier. Nebolo by však dobré, aby sme sa s týmto uspokojili. V štáte, v ktorom rastú mrakodrapy a luxusné vily ako huby po daždi, by veda nemala byť najchudobnejšou príbuznou. Politici nám síce stále hovoria, že peniaze nie sú na nič, takže ani na vedu a vzdelanie nemôžu byť, ale to je lož. Sú krajiny, ktoré sú na tom hospodársky horšie, ale investujú do svojej budúcnosti. Práve veda a vzdelanie sú prostriedkami pre zlepšovanie kvality života, nie nadarmo kvalita univerzít a životná úroveň kráčajú spolu, ruka v ruke. A plátanie finančnej podvýživy našej vedy vyriešia eurofondy len dočasne. Vybudujú sa síce laboratóriá, ktoré sa budú platiť z veľmi dobre financovaných projektov, ale len dovtedy, kým nás bude Európska únia ochotná dotovať. A pravidelne sa opakujúce škandály s čerpaním eurofondov navrávajú, že tá doba sa kráti. Potom zostane financovanie laboratórií len na ich prevádzkovateľoch, ktorými sú rozpočtovo poddimenzované univerzity a ústavy. Samotná prevádzka nemusí byť až tak drahá, ale každá čo i len malá oprava prístroja kúpeného za státisíce eur stojí často stovky až tisíce eur. A zabudnime na úspešnú komerčnú prevádzku univerzitných laboratórií, máme na to príliš malý a príliš málo informovaný trh, ktorý je problém presvedčiť aj o tých najlacnejších analytických postupoch, ktoré by mohli napríklad zlepšiť a zefektívniť výrobu. Takže keď nebudú peniaze na opravy, čo pri súčasnom prístupe štátu aj súkromných spoločností neveľmi ochotných investovať do výskumu určite nebudú, budeme mať laboratória plné veľmi drahého šrotu. A keďže bez analytických prístrojov sa väčšina modernej vedy robiť nedá, môže sa stať, že tým jednotlivcom a malým kolektívom vyprchajú posledné zvyšky trpezlivosti a pôjdu tam, kde tú svoju vysnívanú vedu budú môcť robiť a budú mať dokonca aj pocit zadosťučinenia.