Ja som, lebo my sme

Spoluautor: Gabriela Bereghazyova

Ďalší korupčný škandál otriasa slovenskou verejnosťou. Určité otázky sa tlačia do popredia zakaždým, keď na povrch vypláva nová kauza. Je to naozaj pravda?  Prečo sa to deje stále dookola? Prečo niekto niečo nespraví? Hľadanie odpovedí nás priviedlo k otázke povahy korupcie. Samotné slovo „korupcia“ sa vo verejnej debate prehadzuje zo strany na stranu tak často, že sa zdá, ako keby strácalo na význame. Čo je to teda korupcia?

Jedni chápu korupciu ako krádež. Iní vravia, ze ide o zneužitie moci. Ale prečo nás to ako spoločnosť znechucuje? Je to preto, lebo pri korupcii ide o morálku a o to, čo pociťujeme ako spravodlivosť? Morálka sa mení s dobou. Nebolo to tak dávno, keď otroctvo bolo kóšer. Vlastníctvo ďalšej ľudskej bytosti bolo normálnou praktikou. Ľudia sa kupovali a predávali každodenne. Celý ekonomický systém závisel na lacnej práci otrokov. V určitej chvíli sa spoločnosť rozhodla, že obchodovanie s ľuďmi je nemorálne. Podobne to bolo aj s korupciou. Nie vždy to bolo neakceptovateľné správanie.

O korupcii sa často hovorí ako o ekonomickom probléme. Nie je prekvapením, že v korupcii vidime hlavne záťaž na verejné financie. Väčšina korupcie je totiž spojená s peniazmi. Zneužívanie dotácií, sprenevera verejného vlastníctva alebo vyložené úplatkárstvo sú toho príkladom. Na tieto problémy sa poukazuje tak často, že vzniklo presvedčenie v predurčenosť verejných tendrov. Víťazi sú vyberaní podľa systému priazne tých, ktorí sú momentálne pri moci. Tí, ktorí ju majú, sú odmenení, tí ktorí sú mimo len plytvajú časom.

Zdá sa, ako keby to tak bolo vždy. Je to systém, v ktorom sme žili a stále žijeme. Tak prečo sa s tým nevieme zmieriť? Možno je to preto, lebo korupcia je emocionálna? Ide o veľmi vážne porušenie dôvery. My Slováci máme málo viery v tých, ktorí nám vládnu. Držíme v srdci hlbokú podozrievavosť, keď ide o tých, čo majú moc. Toto presvedčenie sa vinie našimi dejinami a siaha až do čias Rakúsko-Uhorska. Tisíc rokov histórie sa nedá len tak ľahko striasť. Avšak dnes sú tí, ktorí stelesňujú autoritu štátu volení do svojej funkcie ľuďmi, čo im dáva špeciálnu zodpovednosť. Intitutívne od nich očakávame, že nás budú chrániť. Do pekla, veď my volíme ich! To je naša dohoda. V momente, kedy sa krehká zmluva prelomí, neistota ide ruka v ruke s bezmocnosťou. Ľudia sa cítia zradení.

Korupcia je viac ako len sklamanie. Bolí to. Naša reakcia je skôr emocionálna ako logická. Každý škandál obnoví bolesť zo zrady. Ako keď rodič zradí dieťa, ako keď žena podvedie muža. Sú to veľmi reálne a silné emócie. Keď sa tenká niť dôvery prethrhne, je ťažké ju znova nadviazať.  Niektorí dokonca tvrdia, že je navždy stratená.

Prečo nás to ešte stále šokuje? Môže to byť preto, lebo tentoraz je zradca veľmi blízko domova? Po prvý raz v dlhej histórii nie sú zdrojom trápenia Maďari, Rusi a dokonca ani Česi. Sme to my – Slováci ubližujú Slovákom. Po toľkých rokoch zápasu o našu vlastnú krajinu, o právo hovoriť našou rečou, o to, aby sme si mohli vládnuť, je ťažké pochopiť prečo nás trápia naši vlastní ľudia. Je to bodnutie do chrbta. Čo viac, je to zásah priamo do srdca.

Odkiaľ pramení túžba brať druhým? Vyviera zo strachu a z presvedčenia v nedostatok peňazí, zdrojov či príležitostí? Niektorých z nás to ženie do pátrania po iných sbôsoboch prežitia. Namiesto vytvárania si vlastných príležitostí poctivou prácou, kreatívnym myslením a dobrými službami, vyhľadávame iné cestičky, niekedy aj tie korupčné, na obstaranie živobytia. Tí, ktorým sa to prepečie, často ospravedlňujú svoje počínanie časom overenou formulkou: „ Keby si bol na mojom mieste, nespravil by si to isté? “.

Toto chápanie prežitia sa vinie do našej tisícročnej histórie feudalizmu. Vtedy sme boli utláčaní. Naše možnosti a príležitosti boli obmedzené. Jediný spôsob, ako mať viac, bolo vziať si od niekoho iného.

Dnes je to inak. Slováci majú viac vplyvu a moci než kedykoľvek v histórii. Môžeme volit. Môžeme vyjadriť svoj názor. Môžeme sa aktívne podieľať na verejnej debate. Prisiel čas, aby sme sa pozreli na korupciu inak a prestali ju vidiet ako niečo, čoho sme pasívnymi obeťami?

Ak chceme zastaviť korupciu, musíme ju začat chápať inak. Nie je to vojna ‚nás‘ proti ‚im‘. Toto je zastaralá myšlienka.  Dnes máme svoju vlastnú krajinu a preto už nejde o to, že oni ubližujú nám. Realita je oveľa bolestivejšia – teraz to robíme sami sebe.

Mentalita založená na princípe ‚každý sám za seba‘ už nefunguje. Naopak, ničí našu krajinu. Či si to pripúšťame alebo nie, závisíme jeden na druhom. My sme spoločnosť. My sme vláda. My sme Slovensko.

Ja som, lebo my sme.

Originally published in English in the Slovak Spectator/ Pôvodne uverejnené v the Slovak Spectator.