Veľmi dôležité rozhodnutie Ústavného súdu je nesprávne
Ako by sa z pohľadu ekonomickej podstaty mala testovať daňová retroaktivita
Ústavný súd (ÚS) SR minulý mesiac nevyhovel návrhu poslancov Národnej rady SR na vyslovenie nesúladu niektorých článkov zákona o dani z príjmu s Ústavou SR. Hlavnou výhradou poslancov k novele zákona účinnej od 1.1.2014 a schválenej až v decembri 2013 bolo, že podnikatelia si už budú môcť odpisovať daňové straty z obdobia rokov 2010, 2011, 2012 a 2013 len počas štyroch nasledujúcich rokov, a to len rovnomerne. Takéto obmedzenie považujú v návrhu za retroaktívne, a teda protiústavné. Stav do 31.21.2013 bol taký, že podnikatelia si mohli odpisovať straty sedem rokov a mohli tak robiť v neobmedzenej výške.
V odôvodnení rozhodnutia predsedníčka ÚS SR Ivetta Macejková uviedla, že v tomto prípade znenie zákona vykazuje znaky nepravej retroaktivity a možno ho považovať za ústavne akceptovateľné. Podľa tohto zdôvodnenia zákon „výrazne nezhoršuje podmienky pre podnikateľov, pretože im neustanovuje novú povinnosť“. Toľko v skratke z doteraz verejne dostupných informácií.
Právnu analýzu nechajme bokom, rozsudok s kompletnou argumentáciou zatiaľ nie je zverejnený. Dôležité je zamerať sa na podstatu, najmä na tvrdenie, že „zákon výrazne nezhoršuje podmienky pre podnikateľov“. Čo znamená z hľadiska ekonomickej podstaty u podnikateľa účtujúceho v podvojnom účtovníctve daňová strata? Po zohľadnení predpokladaného ekonomického vývoja v podniku sa na jej základe vypočíta tzv. odložená daň, v tomto prípade pohľadávka voči štátu. Povedzme, že mal podnik v ťažkom pokrízovom roku 2012 vykázaný prepad tržieb a vykázal daňovú stratu, prepočítaná na pohľadávku voči štátu vo výške 1 milión eur. Tú si plánoval vzhľadom na očakávaný ekonomický vývoj vo svojom podniku uplatniť jednorazovo až v roku 2018 resp. 2019 (vykázanie zisku v rokoch 2013 až 2017 bolo pre podnik v pokrízovom období nereálne). V roku 2012 teda štát garantoval podniku, že si bude môcť znížiť svoju daňovú povinnosť o 1 milión eur bez obmedzení až do roku 2019. Túto pohľadávku podnik evidoval v súlade účtovnou legislatívou v súvahe a všetky na podnik naviazané inštitúcie vrátane veriteľov a zamestnancov túto pohľadávku považovali za štátom garantované aktívum. Novela pohľadávku 1 milión eur riadne vykázanú v roku 2012 jednoducho znehodnotila. V našom príklade na nulu, v iných možno len čiastočne, najmä ak sa podniky zavčas dokážu poradiť s daňovými poradcami.
Zmena zákona o dani z príjmov účinná od 1.1.2014 svojou podstatou spôsobila obmedzením starých daňových strát vykázaných v minulosti z ekonomickej podstaty odpis pohľadávky, čo je to isté, ako keby podnikateľom spätne zvýšila celkovú daňovú povinnosť voči štátu (znížiť pohľadávku v balíku povinností voči štátu je z hľadiska podstaty to isté ako zvýšiť záväzok). Rozdiel oproti zvýšeniu daňovej povinnosti cez spätnú úpravu sadzby dane je len vo formálnom mechanizme. A to už znie veľmi nebezpečne. Test daňovej retroaktivity by mal byť založený na ekonomickej podstate daňovej zmeny, nie na jej formálnom zdôvodnení.
Vysvetliť ekonomicky zdatnému zástupcovi podniku, ktorý v minulosti vykázal pohľadávku z titulu daňovej straty, že úprava zákona vo svojej podstate nie je retroaktívna, a že zákon „výrazne nezhoršuje jeho podmienky aj spätne“, bude nemožné. Aké bude právne zdôvodnenie rozsudku spred 3 týždňov je z pohľadu podstaty nerelevantné. Isté je len, že imidž Slovenska ako krajiny s predvídateľným podnikateľským prostredím a legislatívou to výrazne pohorší. Aj preto nie je rozhodnutie Ústavného súdu správne.
