Denník N

Uganda – kúsok po kúsku (V)

My všichni školou povinní
My všichni školou povinní

5. časť – Zo severu na juh

Počas východu slnka už po búrke niet ani stopy. Jej intenzívne nočné vyčíňanie sa, našťastie, neskončilo pohromou. Výdatné prívaly dažďa prečkali so stoickým pokojom i naše tri autá. Dokonca aj ich obstarožné vysúvacie strechy splnili svoju úlohu prekvapivo dobre. Spoľahlivo odrazili nálety miliónov samovražedných dažďových kvapiek útočiacich na tieto drahocenné štvorkolesové prenášadlá. Do ich suchých interiérov sa usádzame hneď po raňajkách. Čas pokračovať v ceste je opäť tu. Včerajšie celodenné pochodovanie unavilo hádam aj krokomery v našich smartfónoch. Bez reptania sa preto zverujeme do rúk šoférom a pod ich velením vyrážame spoznávať ďalšie kúty tejto rozmanitej krajiny.

Úvodné kilometre prechádzame v pomalom tempe. Príčinou však nie je zlý stav tunajších nespevnených prašných ciest. Dnes nemáme naponáhlo. Koniec koncov, príležitostí otestovať maximálnu rýchlosť našich dopravných prostriedkov bude ešte dosť. Úsek, po ktorom sa momentálne presúvame je posiaty množstvom kráterových jazier rôznych tvarov a veľkostí. Tie sú samé o sebe dostatočne fotogenické, a tak sa pokojne zastavujeme takmer pri každom jednom z nich. Rýchlo zisťujeme, že prinajmenšom rovnako vďačným objektom na fotenie sú aj ľudia žijúci v ich okolí. Pózovanie pred objektívmi zahraničných turistov si užívajú najmä miestne deti. Medzi ich rodičmi nepanuje na fotografovanie názorová zhoda. Niektorí sú za, iní zase proti. Je to, slovami Rada Procházku, tak pol na pol. Dospelých, ktorí to s averziou k foteniu myslia naozaj vážne mi pomáha identifikovať zopár signálov. Kývanie hlavou zo strany na stranu je veľavravné aj bez ďalších slov. Dešifrovať na mňa namierenú slovnú rýchlopaľbu mi robí väčší problém. Z vyše tridsiatky miestnych jazykov som si totiž zatiaľ neosvojil ani jediný. Iba šípim, že som práve bol s mojím foťákom nadosmrti prekliaty.

Malý domorodec
Malý domorodec
Mláka medzi kopcami
Mláka medzi kopcami

Rovnako ako Slovensko, aj prevažná časť územia Ugandy leží na severnej pologuli našej modrej planéty. Na nej sa nachádzajú všetky miesta, ktoré sme v tejto krajine doteraz navštívili. U nikoho z nás však nebola diagnostikovaná alergia na južnejšiu z dvojice zemských pologúľ. Bez obáv z anafylaktického šoku preto mierime do juhozápadných oblastí Ugandy. Bystrejší už určite pochopili, že do nášho dnešného cieľa sa nedopravíme bez toho, aby sme prekročili rovník.  Uganda patrí do sedmičky vyvolených afrických štátov, ktoré pretína táto imaginárna čiara rozdeľujúca Zem na dve polovice.

Zastavujeme na okraji nekonečne rovnej cesty končiacej až kdesi za horizontom. Chvíľu si myslíme, že šoféri žartujú. Podľa nich totiž stojíme na rovníku. Veľa indícií však tomu nenasvedčuje. Našej pozornosti sa tu nedomáhajú blikajúce informačné pútače ani nevkusné developerské projekty. Dokonca aj pouliční predajcovia suvenírov rozbiehajú svoj start-up na inom mieste než je toto. Jediné memento predstavuje zanedbaný kamenný pamätník osadený pár metrov od krajnice. Aj ten vyzerá skôr ako náhrobný kameň tu pochovaného cudzinca s anglicky znejúcim menom „Equator“.

Socialistický realizmus na africký spôsob?
Socialistický realizmus na africký spôsob?

Prvú zastávku na južnej pologuli absolvujeme v Queen Elizabeth National Park. Tento park je pomenovaný po súčasnej britskej panovníčke, ktorá ho stihla navštíviť ešte ako mladica. Po vyše šesťdesiatich rokoch od jej návštevy ide o najnavštevovanejší národný park v krajine, preto nesmie chýbať ani na našom zozname. Zahŕňa rozsiahle savany a taktiež dve jazerá. Väčšie z nich, Lake Edward, tvorí hranicu medzi Ugandou a nepokojmi zmietanou pôdou Konžskej demokratickej republiky. Britskému monarchovi vďačí za svoj názov aj jeho subtílnejší súrodenec, Lake George. Akousi tepnou medzi týmito dvomi vodnými plochami je Kazinga Channel. Nasledujúce dve noci budeme ubytovaní v tesnej blízkosti tohto, životom prekypujúceho, prírodného kanála.

Kde sú ryby, sú aj ľudia
Kde sú ryby, sú aj ľudia

Po príchode do rezortu si našu pozornosť okamžite získava okolitá príroda. Prudký vyvýšený breh nám poskytuje bezpečné miesto na pozorovanie urastených hrochov, ktoré sa vyvaľujú v relatívne vzdialenej zátoke. Možno vďaka falošnému pocitu intimity zo seba vydávajú pazvuky od výmyslu sveta. Pri pohľade na zem sa nás však zmocňuje nepokoj. Stopy, ktoré vidíme, nemohol zanechať nik iný ako hroch. Stretnúť sa tvárou v tvár s čo i len jedným zablúdencom mi ku šťastiu veru nechýba. Od zamestnancov sa navyše dozvedám, že zopár kúskov trpiacich insomniou s obľubou trávi svoje bezsenné noci práve tu. No zbohom…

Krok sun krok
Krok sun krok

Rána sa dožívam bez ujmy na zdraví. Hrochy dali prednosť prokrastinácii a predpokladanú nočnú ofenzívu odložili na neurčito. Pocit ohrozenia tak zažívam až v momentne, keď sa ešte pred východom slnka pokúšam vykonať rannú hygienu. V exteriéri umiestnené umývadlo a sprcha ma nútia opustiť bezpečie chatky. S malou dušičkou vychádzam von. Ako kúpeľňa tu slúži nekompletne oplotený, zato však kompletne neosvetlený dvor. Spoločnosť mi robí letka nízko prelietavajúcich netopierov a svorka zavýjajúcich hyen, nachádzajúca sa niekde za plotom. Najmä ich zásluhou si zlepšujem svoj osobný rekord v rýchlosti sprchovania až na úroveň porovnateľnú s najlepším časom Usaina Bolta v behu na sto metrov.

Po prekonaní prvotných nástrah si dávam skoré raňajky a so zvyškom osadenstva mierim na ďalšiu safari jazdu. Tento národný park je podobný tomu, ktorý sme v Ugande navštívili ako prvý. Nejde však o identické dvojičky. Queen Elizabeth National Park sa v minulosti tešil veľkej popularite medzi pytliakmi. Dôsledky ich bohumilých aktivít tu cítiť dodnes. Zvierat je tu aj napriek tomu stále dosť. Zrejme preto sa v niektorých členoch našej zostavy začínajú pomaly prebúdzať latentné lovecké inštinkty zdedené po pravekých predkoch. Antilopy svojím množstvom prekonávajú ostatné zvieratá a celému parku početne dominujú. Veľké stáda byvolov sú však aj pre ne konkurenciou, na ktorú si musia dávať pozor. Bylinožravce pútajú našu pozornosť až do chvíle, kým sa na scéne neukážu levy. V Murchison Falls National Park sme objavili iba jednu levicu. Tu sa našim šoférom darí postupne vypátrať štyroch levích samcov a rovnaký počet ich menej zarastených polovičiek.

kimg_0037u-24
Pozér

Dnešný deň zatiaľ verne kopíruje program, ktorý sme absolvovali v prvom národnom parku. Popoludňajšia plavba loďou dovedie túto podobnosť takmer k dokonalosti. Rozdiel spočíva iba v tom, že namiesto vôd Victoria Nile budeme brázdiť tie v Kazinga Channel. Bez mučenia priznávam, že po savanách Murchison Falls National Park sa preháňa viac divokých zvierat než v parku zasvätenému kráľovnej Alžbete. Ich počet v Kazinga Channel a jeho okolí však vzájomnú bilanciu oboch parkov takmer vyrovnáva. Brehy tohto vodného premostenia dvoch jazier sú doslova obsypané životom. Hrochom, tradičným obyvateľom plytkých tečúcich vôd tu robia spoločnosť predovšetkým byvoly. Oba tieto prchké živočíšne druhy si v tomto horúcom počasí vyslovene užívajú svoj chladivý vodný kúpeľ. Medzi vtákmi tu počtom víťazia malé čiernobiele rybáriky, veľkosťou zasa zdochliny obľubujúce bociany marabu. Tie posledne menované sa už hotujú na to, že sa konečne pustia do sladkasto zapáchajúceho nebohého byvola.

kimg_0037u-44
Tri čepieľky

Porovnávaniu Murchison Falls National Park a Queen Elizabeth National Park sa dá vyhnúť len ťažko. Turista urobí najlepšie keď navštívi oba. Zajtra ráno však budeme musieť dať zbohom aj druhému z nich. Pozvoľna stúpajúcou cestou sa v priebehu pár hodín presunieme z miestnych saván až to výšky takmer dvetisíc metrov nad morom. Tam na nás už teraz čakajú africké lesy. Tentokrát však ešte neprístupnejšie, daždivejšie a tajomnejšie ako naposledy.

Teraz najčítanejšie