Denník N

Kde sú politické strany, ktoré by sa postavili za liberálnu demokraciu a Európsku úniu?

Foto – Tomáš Lukačovský
Foto – Tomáš Lukačovský

Politicky nekorektne o stave slovenskej politiky.

Nedávny prieskum o vnímaní demokracie a členstva SR v EÚ priniesol pochmúrne výsledky. Až 24 % ľudí na Slovensku by zrušilo súčasnú demokraciu a nahradilo ju diktatúrou. 35 % je za vystúpenie z Európskej únie. 40 % by na čele štátu chcelo mocného vodcu so silnými právomocami.

Deklarovaná vysoká podpora pre vodcovský princíp riadenia štátu, zrušenie demokracie a vystúpenie z EÚ má svoje objektívne spoločenské, sociálne a ekonomické príčiny, ktoré vidíme aj inde v Európe a vo svete. V podstatnej miere je však dôsledkom kolektívneho zlyhania našich domácich politikov – koaličných aj opozičných.

Mnohí slovenskí politickí lídri sa totiž dlhodobo správajú nedemokraticky, vytvárajú okolo seba auru vodcu a majú tvrdé vyhlásenia voči oponentom, menšinám aj Bruselu. Z väčšiny parlamentných strán navyše počujeme na adresu EÚ len kritiku a očierňovanie.

Nebolo to tak ale vždy. Poďme si politicky nekorektne povedať, ako sme sa dopracovali tam, kde sme.

Keď sme ešte chceli demokraciu a Európu

Keď sa v roku 1989 rúcal Východný blok, v česko-slovenskej občianskej spoločnosti panovala zhoda, že naším spoločným cieľom je priblížiť sa k ideálu liberálnej demokracie a integrovať sa do Európskej únie. Keď v roku 1993 vznikla Slovenská republika, tešili sme sa z vlastného štátu, no znamenalo to tiež, že k týmto vytýčeným cieľom sa musíme dopracovať sami.

A tak sme si na rozdiel od Čechov nechali 5 rokov na rozmyslenie, čo vlastne chceme. Zažili sme si, čo to znamená, keď nie sme liberálnou demokraciou, ale mafiánskou kleptokraciou, a keď sa k EÚ nepribližujeme, ale od nej vzďaľujeme. Aj preto v roku 1998 občania napokon odmietli mečiarizmus a dali prednosť vízii normálnej krajiny, kde sa neunáša a nekradne.

V roku 2004 sme tak aj napriek nášmu pošmyknutiu vstúpili do EÚ spolu s Čechmi, Poliakmi a Maďarmi. Súhlas pôvodných členských štátov EÚ s naším vstupom bol uznaním, že za našimi susedmi nezaostávame a k ideálu liberálnej demokracie už nemáme ďaleko.

Na čo sme si nedali pozor tu doma

Dosiahli sme vytýčené ciele, ale viac spokojní sme neboli. Keď sme totiž odmietli mečiarizmus, nedali sme dosť veľký pozor, aby sa väčšina jeho predstaviteľov nerozpustila v novozaložených stranách. Akoby sme sa nepoučili z toho, keď sme to isté dovolili pár rokov dozadu aj komunistom.

A tak našu slovnú zásobu v novom miléniu postupne obohatili abstraktné pojmy ako tunelovanie, manipulovanie tendrov, prideľovanie zákaziek, schránkové firmy či finančné skupiny. Prežívali sme však ekonomický boom, väčšina ľudí sa mala dobre a tak mnohí opakovane volili aj tých, ktorí za novými kauzami stáli. O väčšine káuz sme aj tak nevedeli.

V roku 2009 prišla kríza, veľa ľudí stratilo prácu, rástla všeobecná nespokojnosť a objavili sa prví politici nepoznačení komunistickou ani mečiarovskou minulosťou. Nasledujúce 3 roky boli intenzívne – na povrch prenikli mnohé dovtedy skryté kauzy, noví politici expresne rýchlo sklamali a ekonomika bola stále viac v recesii.

Šancu sme potom v roku 2012 dali strane, ktorá nebola ani nová ani bez káuz, vedela však presvedčivo sľubovať a očierňovať, hrať na emócie a manipulovať. Boli to komunikační profesionáli, klobúk dole. Historickú šancu však nevyužili a dnes si nik nespomenie, čo zásadné sa im za štyri roky podarilo.

Ľudia potom chceli aj nechceli zmenu, a tak si zvolili aj starých, aj nových, aj bláznov, aj fašistov. Zmena neprišla, noví sú už starí, na bláznov sme si zvykli a fašisti len ticho čakajú na predčasné voľby. Do toho prišli nové kauzy a systém začal strácať posledné zvyšky dôveryhodnosti.

A vtedy niekedy prestali ďalší a ďalší ľudia veriť v demokraciu. Ale veď to je globálny fenomén, vyhovárali sa tí zodpovední.

Čo k nám prišlo zvonka a ako sme tomu podľahli

Trendy v zahraničí nás skutočne ovplyvňujú, no deje sa tak za významného prispenia mnohých slovenských politikov. Tí už od nášho vstupu do EÚ hľadajú v Bruseli vinníkov za vlastné zlyhania a svojou zahraničnopolitickou orientáciou na Rusko sa akoby snažili zvrátiť návrat Slovenska do Európy.

Po posledných voľbách je ale ich počet už nebezpečne vysoký. Tí najviac hnedí a najviac blázniví zachádzajú až tak ďaleko, že dobrovoľne šíria medzi ľuďmi ruskú propagandu namierenú proti Slovensku a Európe. Najskôr jej asi vo svojej naivite tiež naleteli, no môžu tak robiť aj vedome s cieľom manipulovať verejnú mienku vo svoj prospech.

Prostredie pre nástup otvorene protieurópskych politikov však stvorili tí, ktorí do EÚ búšili už v čase, keď sme ešte žili ako-tak dobré časy. Áno, EÚ má veľa chýb a jej najväčšie projekty, napríklad eurozóna, sa musia stále zlepšovať, lebo sú unikátne a nikým nevyskúšané.

Avšak namiesto konštruktívneho prístupu sa EÚ stala počas veľkej krízy eura v rokoch 2010 – 2011 pre mnohých len žalárom národov či novodobým Sovietskym zväzom. Aj niektorí naši politici vtedy tvrdili, že Brusel len diktuje a všetci skončíme v dlhovom otroctve. Každý, kto nesúhlasil, bol eurohujer.

To bol ale len začiatok. Niekedy okolo roku 2013 sme čoraz častejšie začali počúvať, najmä z novozaložených webov, ale aj od niektorých parlamentných strán, ako sa z Bruselu šíri LGBT propaganda a EÚ nám chce nanútiť gender ideológiu.

To bolo vtedy, keď ruský prezident Vladimir Putin v reakcii na masové protesty Rusov proti jeho vláde odštartoval svoju novú PR kampaň na ochranu „tradičných“ hodnôt a boj proti „skazenej“ Európe. Tú naši politici ochotne prijali za svoju a aplikovali ju aj na Slovensku. Nasledovali pochody za život, zmena ústavy aj referendum proti inak orientovaným ľuďom.

Od „zlej“ Európy chcela Moskva „ochrániť“ aj Ukrajinu a tak jej ukradla časť územia a rozpútala tam vojnu. V tom čase, v roku 2014, sa informačná vojna medzi Ruskom a zvyškom sveta začala naplno. Podľa najnovšej verzie tak napríklad EÚ už nebola novodobým Sovietskym zväzom, ale reinkarnáciou Tretej ríše, ktorá podporuje údajné etnické čistky na Ukrajine.

Užitočným idiotom pre ruské záujmy na Slovensku sa stal jeden bývalý premiér, kým ten vo funkcii nevedel, na ktorú stranu dejín sa má postaviť. Vtedy asi u neho najskôr rozhodla kombinácia selektívnych spomienok na mladosť, straníckej minulosti a najnovšieho prieskumu verejnej mienky. Veď profesionáli.

Po tom všetkom sa ale niečo zlomilo. Keď v roku 2015 prišla migračná kríza, vôbec nik už nedúfal, že ju ruská propaganda a politici naprieč Európou nezneužijú. Kým inde sa témy chytili najmä politici na periférii, u nás z nej politický kapitál vytĺkali mainstreamoví politici.

A tak sme pred voľbami od väčšiny politických strán počúvali, ako sem EÚ a nemecká kancelárka „vozia“ migrantov, v Bruseli sa úplne pomiatli a Slovensku hrozí islamizácia a civilizačný zánik. Všetko zaručené pravdy, na ktoré tí z nášho okraja politického spektra reagovali volaním po vešaní euroúradníkov a zrušení EÚ.

Kde sa nachádzame

Je rok 2016 a prvá krajina, Veľká Británia, opúšťa Európsku úniu. Holanďania nechcú v EÚ Ukrajinu a nik už nechce v Únii Turecko. Skoro polovica Rakúšanov chcela za prezidenta krajného pravičiara (povedané politicky nekorektne – fašistu) a Taliani v referende dobrovoľne hlasovali sami proti sebe.

Medzitým Amerika opúšťa Európu, Francúzsko si volí proruského prezidenta či prezidentku, možno dokonca odíde z EÚ, a v Nemecku by mohlo byť na jeseň nemožné zostaviť stabilnú a normálnu vládu. Rok 2017 vyzerá zatiaľ dosť pesimisticky.

Na Slovensku máme fašistickú stranu v parlamente. Je to strana amatérov, ktorí boli proti rodinkárstvu, ale sami si dosadili do funkcií rodinných príslušníkov a známych. Majú radi Putina, no okrem neho už nikoho. Sú proti všetkému, proti čomu je dnes byť v móde – proti menšinám, proti cudzincom, proti demokracii, proti USA, proti NATO, proti EÚ.

Slovenskí fašisti zbierajú podpisy za vystúpenie z EÚ, ale pritom zamlčia ľuďom, ako veľmi ich to poškodí. Iné politické strany túto ich aktivitu ignorujú a necítia potrebu vysvetľovať ľuďom, čo všetko nám EÚ prináša.

Ako by aj mohli? Veď všetky parlamentné strany berú naše členstvo v EÚ buď ako povinnú jazdu, ktorú tak nanajvýš ticho tolerujú, alebo proti nemu tiež otvorene dlhé roky bojujú (respektíve len mesiace ako v prípade multiotecka).

V slovenskom parlamente dnes skutočne nie je ani jedna politická strana, ktorá by sa otvorene postavila za Európsku úniu. Nie je tam tiež žiadna strana, ktorá by sa postavila za liberálnu demokraciu.

Čo je ešte horšie, ani by im to už po tom všetkom, čo predviedli, nik neuveril. Veď naše strany v parlamente nemôžu o sebe povedať ani to, čo by malo byť samozrejmosťou – že nekorumpovali, nekradli, nemanipulovali verejnú mienku, nešli cestou radikálneho populizmu, neoklamali voličov alebo nepodkopávali dôveru ľudí v štát.

Kto sa postaví za liberálnu demokraciu a Európsku úniu?

A kde sú tí, ktorí by sa v tomto náročnom čase postavili za to, čo je pre Slovensko životne dôležité – za demokraciu a naše miesto v Európe?

Takíto ľudia, politici aj strany tu sú. Neanonymne a otvorene si ich pripomeňme.

Na prvom mieste, úctivo a v súlade s protokolom, treba spomenúť prezidenta SR Andreja Kisku. Prezident Kiska je žijúcim dôkazom, že prodemokratická a proeurópska politika ešte nevymrela. Jeho popularita je zase dôkazom, že takáto politika má stále podporu väčšiny občanov Slovenska.

Ďalej je tu Juraj Miškov, bývalý minister hospodárstva v Radičovej vláde, ktorý sa otvorene stavia za liberálnu demokraciu a Európsku úniu. V roku 2015 založil 300-člennú stranu Slovenskú občiansku koalíciu (SKOK), ktorá si nedávno rozšírila názov na SKOK – Európski liberálni demokrati, aby lepšie zdôraznila svoje hodnotové ukotvenie.

Ďalších prodemokraticky a proeurópsky zmýšľajúcich ľudí nájdeme v našej občianskej spoločnosti, súkromnej sfére a verejnej správe. Či už máme na mysli profesorku Ivetu Radičovú, ktorá nateraz nechystá návrat do politiky, alebo podnikateľa Ivana Štefunka, ktorý založil think-tank Progresívne Slovensko, či primátora Hlohovca Miroslava Kollára, ktorý mesto riadi transparentne a moderne, takýchto ľudí máme na Slovensku celkom dosť.

Otázkou ostáva, či dokážu – vzájomným dopĺňaním sa alebo otvorenou spoluprácou – zvrátiť ústup našej spoločnosti od hodnôt liberálnej demokracie a členstva Slovenska v EÚ. Držme palce, aby sa to podarilo.

Ale sme tu aj my, obyčajní ľudia, ktorí sa tiež môžeme angažovať, byť aktívni a snažiť sa zmeniť smerovanie našej krajiny.

Veď ide o nás, občanov Slovenskej republiky, ešte stále liberálnej demokracie a člena Európskej únie.

Diskutovať je možné aj tu.

Teraz najčítanejšie