Denník N

Snívalo sa mi o ideálnych Vianociach

Zatváram oči, vír denných starostí pomaly upadá do podvedomia a myseľ začína byť pod nadvládou zdravého odpočinku. Vedľa mňa leží plyšový medvedík a nohy poslednýkrát zakrúcam do periny, aby mi náhodou počas noci spod nej nevytŕčal ani jediný kúsok, aby o zime nemohla byť ani zmienka. Myšlienky a obrazy knižných vedomostí, ktoré som mal celý deň pred očami začína vymienať obraz iný. Začínam snívať.

Je večer, tmavý večer. Belosť všadeprítomného snehu a slabnúce svetlá pouličných lámp však ukazujú na cestu, zafúkanú jemnou belavou perinou. A na nej usmiateho, veselého, drobného chlapca, môže mať tak deväť-desať rokov? Spoza ramena sa začína vynárať istá mladá dievčina, snáď jeho dobrá kamarátka, obaja sa radujú, držia sa za ruky a rozprávajú si zážitky svojho spoločného zimného popoludnia. Boli hrať tenis a potom navštívili pravidelný kurz spoločenských tancov. Dnes, na Štedrý večer cvičili posledné detaily choreografie vianočného valčíka, ktorý majú predstaviť svojím rodičom a celej verejnosti na vystúpení v deň Božieho narodenia. Obaja sa ponáhľajú domov, k svojim rodinám, aby konečne ochutnali vianočného kapra, zemiakový šalát, omámili sa chuťou kapustnice. Cesta sa však zrazu nejaví prázdna. Ako deti ďalej pokračujú v chôdzi, z hmly sa začínajú vynárať dospelé postavy. Neviem, koľko ich je, moc do diaľky nie je vidno. Deti však nebojácne idú ďalej, cez svoju iskrivú radosť ledva stihli zaznamenať, že pred nimi nikto stojí. Prvá z nich bola chudá mladá slečna, tvrdí, že pochádza z hladovej doliny, jej rodičia umreli, brat je v zahraničí, aby zvyšok rodiny aspoň minimálne uživil. Deti kráčajú ďalej, aby im do cesty vkročil ďalší z týchto podivných tulákov. Jedná sa o dlhoročného bezdomovca, ktorého v obci už každý dávno poznal a ktorý každého večne otravoval svojimi dotieravým otázkami ohľadne drobných, alebo „niečoho malého k zahryznutiu“. Prejdu pár metrov a v ceste stojí človek, ktorý nepovie nič, pretože nemôže. Je hluchonemý, z tváre sa mu však dá čítať, že štedrosť zázračného vianočného večera je mu cudzia, rodinu nemá a večerať bude spolu s holubmi, ktoré sa pristavia sa krajec suchého chleba, ktorý zviera v rukách. O niekoľko krokov počuť výkriky a stonanie skupinky ľudí, snáď rodičov s dvoma biednymi deťmi, s tmavšou pleťou, ktorým niet rozumieť. Ale opakujú stále slová ako „vojna, jedlo, pomoc“ a ich hlas je čoraz viac nástojčivejší, silnejúcejší. Prejde pár sekúnd a z ľavej strany chodníka sa vynorí rómsky chlapec, popri tom smrká do vreckovky, kašle a volá aspoň po kúsku teplej polievky.
Radosť detí sa začína postupne vytrácať, už nekráčajú domov tak rýchlym a rezkým krokom, nedokážu sa tak tešiť na domácu kapustnicu, keď vedia, že cestou domov stretli kopec ľudí, ktorí nič z ich vianočného stola mať nemôžu. Ba čo je horšie, nemôžu a nebudú mať ani teplo domova, svetlo, pokoj, úsmev rodiny, lásku rodičov či partnera. Zastavia sa, pozrú na seba a ostanú ticho. „Doma máme veľa všetkého, vojna u nás nepanuje, otecko zakúril, mamička upratala, navarila a napiekla, doma sa nehádame, usmievame sa, budeme spievať koledy. Ale títo ľudia nie. To je nefér, je to nespravodlivé!“ Vrátia sa a každého z nich zaradom pochytajú za ruky a vedú k nim domov. Cestou ešte stretávajú šťastný manželský pár, krásne oblečený, upravený, vyvoňaný, vystupujú z drahého auta a vidia, ako dve malé deti ťahajú za sebou rad akýchsi chudákov. Vianočné čaro účinkovalo ako nákazlivá droga a pri tomto pohľade im to nedalo a sľúbili, že sa každého jedného z nich ujmú.
A tak sa o pár minút vedľa seba radovali pri vianočnom stole štedrosti sirota, bezdomovec, hluchonemý, vojnoví migranti, rómsky chlapec a obyčajná, biela, šťastná rodina.

„Crrrrn…“ Ozýva sa budík, vraj je ráno, ďalší jeden z mnohých pracovných dní, ktorý ma ťahá do školy, keď ešte ani slnko nevyšlo nad obzor. Budík ešte párkrát posuniem, samozrejme, aby som potom mohol stresovať že zase raz nestíham. A tak si až v električke uvedomím, keď počujem prvé hanlivé slová, krik a vreskot, čo som to mal vlastne v noci za obraz a videnie. Veď mne sa snívalo o ideálnom svete a ideálnych Vianociach. A veruže vstup do reality bola riadne studená sprcha!

Je hrozne fajn, že Vianoce sú tesne pred koncom roka. Je to vždy obdobie, kedy všetci hodnotíme, sumarizujeme, rozoberáme na drobné celý uplynulý rok, čo sa nám podarilo, čo by sme dnes spravili lepšie, čo sme nemali robiť, kde sme zlyhali na plnej čiare. Rovnako tak sa zamýšľame a skúšame hádať, čo nám asi nový rok prinesie, kam sa posunieme, čo bude inak a čo zostane úplne rovnaké. Rok 2016 bol ťažký, bol zlý. Nechcem, aby to vyznelo, že autor dokumentu je pesimista alebo populista, ale ten rok bol naozaj zlý. Možno je to spôsobené mojím starnutím a zvýšenými očakávaniami od sveta, jednotlivých ľudí a od seba samého. Možno čakám, že každý jeden z nás si po všetkých tých prežitých Vianociach a novoročných očakávaniach a predsavzatiach, už stokrát vstúpil do duše a sľúbil si, že urobí aj vďaka svojej maličkosti tento svet lepším. Rok 2016 nám však ukázal, že mnoho z nás si tento sľub ešte nedalo.

A presvedčí sa o tom každý, kto nechodí s klapkami na očiach a slúchatkami v ušiach po svojom meste, dedine. Človek v noci sníva sen ideálnosti a potom ide do sveta a stretáva sa s niečím úplne iným. Raz je to pľuvanec od osoby, ktorá sa pýta na váš názor ohľadne „svojho vodcu“, pričom ruku drží vysoko nad hlavou, inokedy je to zúrivosť a bitka v obchode pre pár centov. Počúvať rozhovory v mestskej hromadnej doprave môže byť niekedy naozaj až takmer samovraždou svojho vnútorného ja, ktoré ešte stále verí vo všeobecné dobro. Naozaj nie je pre môj kardiovaskulárny systém úplne ideálne počúvať rozhovory o tom, že socializmus bol geniálny, že ľudskoprávni aktivisti, ekológovia, liberáli, ľudia vzdelaní a mysliaci, s túžbou posúvať krajinu vpred, sú vlastne mnohým ľuďom na smiech. Potom schytím smartphone či tablet alebo zapnem doma objektívne spravodajstvo a vyskočí na mňa správa o tom, že štvrtina ľudí v našej zemi si želá diktatúru (!!), že tretina ľudí do 39 rokov sympatizuje s neonacizmom, inokedy sa človek dozvie, že naše deti strmo padajú v úrovni vzdelávania. Do toho z obrazovky smejúci sa predstavitelia vlády či parlamentu, obmedzujúci slobodu slova, s nulovými morálnymi zásadami, keď vykrikujú, že obete otrasných vojnových činov na území malebnej mierovej krajiny nechceme, lebo čo ak nie sú kresťania a vlastne sa sem vôbec nehodia. Iní z nich zase populisticky hľadajú vinníka za všetko možné zlé v tejto krajine, i keď na seba sa nepozrú ani vtedy, keď pomaly uzatvárajú desaťročnicu svojho vládnutia. Niektorí si do práce nosia zbrane, velebia fašistického vojnového prisluhovača, kydajú a nadávajú na všetko, čo nie je biele, heterosexuálne, slovenské, uhladené, čo je príliš malé alebo príliš veľké. No a neraz sú to otrasné a nepochopiteľné správy zo sveta, keď vládnuci režim chodí dom od domu a zabíja civilistov, svojich vlastných občanov, ktorí dokonca vydávajú správy o svojej blízkej smrti, ale svet s tým buď nechce, alebo nedokáže nič robiť.

Áno, rok 2016 bol v mnohých smeroch zlý. A môžeme to vztiahnuť na domáce alebo svetové udalosti, hovoriť o smutnej padajúcej podpore mierového európskeho projektu, vidíme rastúcu popularitu, v lepšom prípade populistických, v tom horšom otvorene fašistických predstaviteľov a strán. Doba tohto roka dostala pomenovanie postpravdová, kedy už naozaj nezáleží na pravde a faktoch, ale na tom, kto čo najšikovnejšie dokáže vyvolať emócie, tento rok, bohužiaľ, prevažne negatívne. Zdá sa, akoby ľudia nedokázali spoznať ani najzákladnejšie holé fakty o minulosti územia, na ktorom žili a točili sa v bludnom kruhu, ktorý sa, dúfajme, nezačína uzatvárať znova v okovách politických režimov prvej polovice 20. storočia. Lebo takým spôsobom si všetci spolu zatiahneme bludný kruh na doraz a omotáme okolo krku škrtiacu slučku.

Lenže aj tento rok sú tu Vianoce. Aj tento rok si takmer všetci rovnako sadneme k štedrovečernému stolu a rozbalíme viac či menej prepychové vianočné darčeky. Urobíme to tak všetci, vyznávači slobody, demokracie, otvorenosti, solidarity, lenže presne tak to urobia aj tí, ktorí v podstate neznášajú takmer všetko okolo, čo majú za oknami svojich vyhriatych domovov. A čo je na tom najhoršie, aj oni budú spievať rovnaké vianočné koledy, ktorých prameň je v odpúšťajúcej Božej milosti, všeobecnej láske a pomoci blížnym. Aj oni budú posielať svojim rodinám sms správy, kde budú písať krásne vinše o úžasných Vianociach, priať si budú úspechy, zdravie, bohatstvo, spokojnosť v rodine, pokoj. Takisto si napíšu na sociálnu sieť úžasne krásny, hrejivý status o Vianociach, nazdieľajú fotky svojej spokojnej rodiny. Mnohí z nich pôjdu aj do kostola, pretože ich zvykom je privatizovať si Boha pre seba a nepochopiteľným spôsobom si ho budú personifikovať ako niekoho, kto miluje ich vlastné územie, dáva radosť, prácu, pochopenie a lásku len im, bielym domácim.

A toto pokrytectvo a totálne, hlboké a bohapusté nepochopenie nielen Vianoc, ale celého kresťanstva, celého Boha je tak strašne smutné a do očí bijúce, že mi nedovolí prežiť tieto vianočné sviatky v absolútnej spokojnosti. Slušný a hrdý tón komunikácie zakrývajúci obrovské neduhy morálky a ľudskosti sa v tomto roku stal moderným. Ak takíto ľudia nepočúvajú, čo sa hovorí v kostole a nečítajú, čo sa píše v Biblii a síce premnohé príbehy, ako Ježiš kritizoval farizejov, pomáhal slabým, miloval blížnych, neodplácal zlé zlým, tak, prosím, nech takíto ľudia nechajú Vianoce na pokoji a slávia si svoj sviatok, ktorý nech si nazvú, ako len chcú a naplnia ho svojimi pokrivenými názormi na život.

Vianoce sú vlastne narodeninovou oslavou. Každé jedny naše narodeniny pripomínajú Silvester a Nový rok. Sumarizujeme svoj uplynulý rok a hodnotíme seba samého. Každé naše narodeniny sú akýmsi novým začiatkom, kedy si povieme, čo by sme chceli ďalej robiť inak a lepšie. A zvlášť tie Božie narodeniny toto prinášajú ešte umocnene. Prichádza láska, odpustenie, dobrosrdenstvo, pomoc, pokoj, pokora, prichádza Boh. Urobme si teda na tejto narodeninovej párty akýsi súhrn, napíšme si plusy a mínusy života doteraz, premeňme zápory na kladné stránky. Použime k tomu však nie naše osobné merítko, ktoré je v dnešnej populistickej dobe hodne zle kalibrované. Zvoľme si ako kompas ozajstné Vianoce a prenesme ich do každodennej súvislosti ďalšieho roka. Lebo čo nám zostane po svetielkach, vysušených stromčekoch, kaziacich sa darčekoch, vyzdobených domácnostiach, mestách, nákupných centrách, čo zostane zo štedrej večere? Nič. Vianoce tu naozaj nie sú preto, aby sme sa aspoň raz do roka spolu distinguovane navečerali, pohladili si brušká, rozbalili si darčeky. Bolo by to príliš lacné, k Božiemu dielu sa to nehodí. Veď Ježiš sa nenarodil v teplom dome, ale studenej maštali, nebola žiarivo vysvietená, ale desne tmavá, rodičia neprekypovali jedlom, ale hľadali kúska jedla, Mária nerodila vo svojom, ani v nemocnici, nebolo okolo nej množstvo ľudí, ale boli tam s Jozefom sami dvaja. A predsa prežili spolu krásne Vianoce, ktoré sa dnes môžu týkať každého jedného z nás. Len si ich nepokazme.

Vianoce patria deťom. Lebo každá sekunda nášho času, ktorú venujeme maličkým, sa nám stonásobne vráti. To ohromne platí zvlášť pre udalosti tohto roku, kedy vidíme, že deťom chýbajú prirodzené vzory, ktoré by z nich vychovávali a tvorili našu svetlú budúcnosť. Naozaj si prajem, aby aj tieto Vianoce boli prostriedkom k tomu, aby rodičia okolo seba vychovávali také deti, aké sa mne zjavili v sne ideálnych Vianoc. Len tak môžeme bojovať proti búrke zla. Pretože neochota prijímať ľudí, život ktorých visí na tenučkom vlásku, je zlyhaním každého jedného z nás. Ak sa nespamätáme, raz sa nám to všetko škaredo vypomstí.

Keďže je dnes situácia už naozaj kritická, nechcem, aby môj vianočný text vyznel ako sladké predvianočné klišé, ktoré zapadne do medových koláčikov a pokojnej hudby. Je jedno, či sme alebo nie sme kresťania, základné pravidlá správania sa k nášmu okoliu by mali platiť pre každého jedného z nás. Máme tu politikov, akých máme a naozaj sa nemôžeme spoliehať na to, že nás nejaký jednotlivec vytrhne z biedy. Ak chceme, aby sa nastavený smer našej spoločnosti v roku 2017 zvrtol, začnime každý sám od seba. Začnime konať maličkosti tak, ako nás ich učia Vianoce. Skúsme sa usmievať na okoloidúcich ľudí, odnesme tašky starým ľuďom do schodov, slušne a úctivo pozdravme ľudí tam, kam prichádzame. Odnesme chorého, obviažme krvácajúceho, vysvetľujme deťom, kde je hranica medzi dobrom a zlom, nachádzame v každom jednom dni pozitíva a vyšľachtime ich. Konajme drobné dobré skutky. No nezabudnime na seba. Učme sa premýšľať, kriticky hodnotiť a správne sa rozhodovať.

Teraz najčítanejšie