Denník N

Státie na čele a nečitateľná situácia.

Poetika je (v užšom význame) náuka o výstavbe slovesného diela, je to teória literárnych foriem (Aristotelova „druhá reč“ či jeho „odtienky reči“). Otec naratológie Gerard Genette POETIKU rozširuje na teóriu teórií a analytický filozof Max Black, kognitívny lingvista George Lakoff (študent Noama Chomského, ktorý nadväzuje na radikálnu behavioristickú školu Burrhusa Frederica Skinnera), či psychologička Dedre Gentnerová (a mnohí daľší), ju tiež už nevnímajú iba ako štylistický zvrat, ale ako celý kognitívne-komunikatívny systém (vrátane imaginácie a ideácie), ktorý označujú ako komplexne metaforický: …vnem-cns-myšlienka-pamäť-vidina-jazyk-akcia… Reuven Tsur vytvoril analytická školu literárneho kriticizmu pod názvom Kognitívna poetika, ktorá interaktivizuje filozofiu, psycholingvistiku, históriu, exponujúc miesto a prenos za účelom plastického poznania tvorby zmyslu, produkcie pravdy a jej teritoriálnej, kultúrnej či dejinnej dynamike. Harold Skulsky hovorí o permanentnosti prirodzeného prechodu zo štandardného jazyka do obraznosti, či názornosti, k improvizovanému dialektu, ktorý je bohatší, schopný vyjadrovať i veci, ktorým ešte chýba konečné pomenovanie, bez toho, aby si to ktorýkoľvek účastník konverzácie (konverzia a konverzácia a kontroverzia) uvedomoval. Skulsky tento druh následného, väčšieho jazyka nazýva metaphorese-ou.

 

POETIKA je nevyhnutnou súčasťou náuky o vysvetľovaní – hermeneutiky. A z opačnej perspektívy je práve hermeneutika súčasťou POETIKY. Koreň slova hermeneutika vyjadruje korelujúci vzťah medzi prekladom a interpretáciou. Ak hovoríme o nerozlučnosti prekladu a  interpretácie, hovoríme, že vždy sa iba približujeme vernosti (mimeticky), teda otvorene hovoríme o približnosti (pravde-podobnosti), neschopnosti presnosti. Z toho vyplýva aj nemožnosť zodpovednosti, čo je posunutá iba do roviny sociálne únosnej nezodpovednosti (s ručením obmedzeným…). Na tomto mieste môžeme spomenúť Waltera Benjamina, ktorý tvrdí, že samotné javy nám neprinášajú viac ako čítanie o nich, že čítanie je nevyhnutne telepatické a myslenie nevyhnutne narkotické.

 

Ja POETIKU tiež vnímam a používam v otvorenejšom zmysle: ako úvahu o fungovaní CELÉHO jazykovo-orientovaného myslenia a komunikácie, jazykovo-orientovaného prostredia (ktorého dominantnou súčasťou dnes je globálne najväčšie odvetvie = Sprostredkovateľský priemysel / myseľ a priemysel), samozrejme, vrátane jeho neverbálnych polí, napríklad schopnosť tešiť sa zo šumenia korún stromov alebo perfektnej akcelerácie dobrého auta (mnoho z toho práve Sprostredkovateľský priemysel sugeruje), a umenie, ktoré ho popisuje alebo evokuje, komunikuje (mimeticky), či proteticky dopĺňa (kreatívne): pohyb, gesto, etiketa tanca, etiketa piva.

 

Hermeneuticky si nárokujem na neoddeľovanie vied od umení.

 

POETICKÉ je otvorené a otvárajúce. POETICKÉ je uvoľňujúce, a zvykneme povedať, že „situácia je nečitateľná“, aj keď priamo nehovoríme (alebo nevieme, či popierame, že hovoríme) o literárnom útvare, ako napríklad o počínaní Ruska na Ukrajine dnes, ako sa tak pred nedávnom vyjadril moderátor správ na Rádiu_FM o 8. hodine ráno, voľne citujúc Baraka Obamu. Tento politicko-rétorický zvrat („nečitateľná situácia“) vykazuje dôvody domnievať sa, že sa jedná o literárny útvar. Ale oficiálne sa nejedná o literárny útvar, aj keď sme prenesene použili tvar slovesa čítať. Ja tvrdím, že sa tu o jednoduchý literárny útvar naozaj jedná. Politická reč (marketingová komunikácia…) je skrátka jazykový žáner. Obama využívajúc POETICKÚ brilantnosť maximálne ekonomickým spôsobom zároveň vyjadruje postoj a zároveň sa elegantne vyhýba takému vyjadreniu postoja, za ktorý by ho ktokoľvek mohol „žalovať“ (de jure). Všetci si rozumieme (de facto) a nikto nič nemôže namietať, aj keby chcel. Kombinácia zažitého, skúsenostného s čítaným, vedomostným je nerozdeliteľná, a literatúra sa predsa tiež zaoberá rovno „realitou“. Písaná litera, písaný svet a jeho čítanie. Svet a jeho dohadovanie sa, hádanie i hádanie sa v postinternetovom veku. Hovoríme, že Obama „MAL REČ“, ktorú mu napísal jeho Cyrano či mazkir. Reč, prejav, spisba, text, textúra, jazyk, vrava, sloh a štýl. Obama je simulakrum, doména, médium určitých parametrov, zosilňovač, reproduktor, display, tvár a ústa (interface), cez ktoré prevrávajú štylizované posolstvá vzdialeného partokratického mozgu. To, čo Obama vraví, môže legitímne iba minimálne zodpovedať jeho intímnemu presvedčeniu, lebo kopíruje (mimesis) politicko-pragmatickú voľbu, povedzme, menšieho zla. Obama nie je pre nás dôležitý ako intímne naozajstný človek, ale iba ako obecné ztelesnenie / embodiment, perzonifikácia politiky, bábiky a bábky. Obama humanoid / android, čo jeho telo kyborganicky obsahuje celú jeho stranu a jej sponzorov, čo stojí na čele americkej spoločnosti, je skrz-na-skrz POETICKÝ – pre nás – pre jeho manželku a deti je už telesnejší, ale tiež iba pár hodín v týždni.

 

Z laickej pozície je nemožná zmysluplnosť explicitného čítania politického, jediné, čo je čiastočne možné je štúdium produkcie pravdy politiky (používajúc kognitívne POETICKÉ nástroje) posthumánneho simulakra. Laická pozícia je majorita demokratickej spoločnosti. Voľby sú majoritne odkázané na POETICKÉ súdy. Demokracia je skrz-na-skrz POETICKÁ.

 

„Čelo spoločnosti“, „stáť na čele“ – spomínam si na ten notorický vtip z detstva (70. roky 20. storočia, „normalizácia“), že: „Lenin bol prvý break-dancer, lebo stál na čele.“

Teraz najčítanejšie