Denník N

O moci, ktorá provokuje revolúciu

Šachinšach je mimoriadne sugestívna žurnalistika, v ktorej sa snúbia cit pre obrazové detaily s literárnym popisom. Autor čitateľovi predkladá mozaiku, ktorú skladá z vlastných poznámok, ústrižkov z novín a úryvkov kníh. Obraz sa tak stáva plastickým, pretože ho netvoria iba fakty, ale aj osobné dojmy, pamäť a asociácie autora.

Ryszard Kapuściński mal počas svojej bohatej novinárskej kariéry možnosť zažiť a vidieť niekoľko prevratov, revolúcií a obrovských celospoločenských zmien, a to najmä v krajinách tretieho sveta. Videné a zažité si samozrejme ako novinár nenechával pre seba.

V knihe Eben napríklad dokonale zachytil revolučný proces dekolonizácie, v diele Impérium spracoval svoje zážitky z ciest po dožívajúcom ZSSR, a vo svojom reportážnom portfóliu má aj pád etiópskeho cisára Haile Sellassieho (Cisár, 1978).

sachinsachV diele Šachinšach (1982, Absynt 2016) môže čitateľ zase sledovať detronizáciu iránskeho šacha Rezu Pahlavího, pričom svoj priestor dostáva aj následná islamská revolúcia a nastolenie fundamentalistickej vlády ajatolláha Chomeíniho.

Podľa autora sa „všetky knihy o všetkých revolúciách začínajú kapitolou, v ktorej sa rozpráva o prehnitosti upadajúcej moci alebo o biede a utrpení. A pritom by sa mali začínať kapitolou z oblasti psychológie – o tom, ako utrápený vyľakaný človek zrazu prekoná strach, prestáva sa báť“.

Ako sa zrazu utláčaní cítia slobodní, ako sa vydávajú na barikády, pričom v záujme zmeny pre všetkých sú ochotní stratiť aj to najcennejšie čo majú, vlastný život.

V rozpore s touto jeho tézou je však aj predmetná kniha Šachinšach, ktorá je od samého začiatku najmä akousi  kronikou historickej genézy (od vzostupu k pádu ) režimu iránskeho šacha Mohameda Rezu Pahlavího, ktorý svojou vládou nadviazal na tradíciu jeho predchodcov, uzurpátorov a mocipánov.

Iránski šachovia  si totižto získavali trón väčšinou násilím, „stúpali k nemu po mŕtvolách, za plaču matiek a kvílenia dokonávajúcich. Záležitosti nástupníckeho práva sa často riešili vo vzdialených mestách a nový uchádzač o trón vstupoval do hlavného mesta pridržiavaný za lakte z jednej strany britským a z druhej strany ruským veľvyslanectvom“.

V dvadsiatom storočí sa do chrbta šacha opierali ešte aj Spojené štáty, a preto iránsky národ považoval takýchto šachov za uzurpátorov a okupantov. Už Reza Chán – zakladateľ dynastie Pahlaví, pochopil, že najväčší nepriateľ drieme v jeho ľude, a preto hľadá oporu v impozantnej armády a tiež v tajnej polícii mučiteľov, neskôr známej ako SAVAK.

Kapuściński píše: „Stopäťdesiattisíc ľudí dostáva uniformu a zbraň. Armáda je jeho oko v hlave, jeho najväčšia vášeň. Armáda musí mať vždy peniaze, armáda musí mať všetko. Armáda zaženie národ do moderných čias, do disciplíny a poslušnosti“.

Šach okrem toho vlastným výnosom zakazuje nosiť tradičné iránske odevy, všetci musia nosiť európske oblečenie. Zakázané sú tiež burky, pričom následné protesty veriacich nemá šach problém potrestať delostreleckou paľbou, borí mešity a masakruje vzbúrencov. Jeho dominantnou politickou kompetenciou je neobmedzená moc, represie a silové zložky.

Hoci týmito prostriedkami zachránil Irán pred rozpadom, ktorý tomuto štátu hrozil po prvej svetovej vojne, jeho mocenské praktiky po čase vyrušovali aj jeho západných spojencov. 16. septembra 1941 preto preberá moc jeho syn – šach Mohamed Reza Pahlaví.

Aj keď sa tento nový šach istú dobu prezentoval ako osvietenejšia verzia vlastného otca, z jeho tieňa orientálno-despotického vládcu nikdy nevystúpil. Jeho osvietensko-absolutistická orientácia sa pokĺzla už na samotnej iránskej rope.

„Vsadil všetko na ropu, veriac že vďaka rope vybuduje druhu Ameriku. Nevybudoval. Ropa je silná, ale má aj slabé stránky – nenahradí myslenie, nenahradí múdrosť. Ropa iba upevňuje moc, poskytuje veľké zisky, ale netočí sa okolo nej veľa ľudí, teda nevytvára ani početný proletariát, ani početnú buržoáziu. Takže ten kto vládne sa s nikým nemusí deliť o príjmy a môže nimi voľne disponovať podľa vlastných nápadov a chuti“.

Irán síce vďaka rope získava veľké bohatstvo, no šach však časť zisku rozdeľoval iba medzi elitu, polovicu dával na armádu a represívne zložky, a zvyšok na tzv. rozvoj. Tento typ rozvoja však nespadá pod kategóriu obohacujúcu spoločnosť.

Je to „rozvoj“ orientovaný na posilnenie štátu, a to najmä v podobe megalomanských projektov, ktoré nemajú nič spoločné s pozitívnym posunom v sociálno-ekonomickej oblasti, pretože sú len viditeľným symbolom nadradenosti politickej vládnucej elity. Mohamed Reza Pahlaví sa okrem toho obklopuje luxusom. Na jednej strane luxus, na druhej chudobné štvrte bez vody a elektriny, a to všetko v jednom meste.

„Keby sa táto konzumácia privilégia, táto veľká žranica aspoň odohrávala nejako potichu, diskrétne, – zobrať a skryť, aby nič nebolo vidieť, hostiť sa, ale predtým zatiahnuť závesy, postaviť si dom, ale hlboko v lese, aby to nedráždilo ostatných. Ale kdeže! Tunajšie zvyklosti prikazujú oslniť a ohúriť, vyložiť všetko ako do výkladu, zapáliť všetky svetlá, oslepiť, zraziť na kolená, pritlačiť, rozgniaviť!“.

Podľa Kapuścińskieho bolo preto celkom prirodzené, že po čase musel prísť pád. Autor s chirurgickou presnosťou popisuje opojenosť mocou tohto panovníka – diktátora, ktorého samoľúbosť, megalomanský luxusný život a najmä totalitná forma vlády, doviedla Irán krok za krokom až k islamskej revolúcii.

„Je to moc, kto provokuje revolúciu. Určite to nerobí vedome. A predsa jej životný štýl a spôsob vládnutia sa napokon stávajú provokáciou. Nastáva to vtedy, keď sa medzi ľuďmi elity vytvorí pocit beztrestnosti. Všetko máme dovolené, my môžeme všetko. Je to ilúzia, no má isté racionálne základy. Určitý čas to skutočne vyzerá tak, ako keby všetko mohli. Škandál za škandálom, jedno bezprávie za druhým – všetko im prechádza nasucho. Ľud mlčí, je trpezlivý a obozretný. Bojí sa, necíti ešte vlastnú silu. Zároveň si však už vedie detailný účet príkorí a prešľapov a v istej chvíli moci všetko zráta. Voľba tejto chvíle je najväčšie tajomstvo histórie“.

Hoci sa iránska revolúcia často vníma ako nábožensky ladený konflikt, podľa autora reportáží zápas so šachom neviedli iba Chomejní a mullovia. Išlo o celospoločenský boj frustrovaných ľudí, masy, ktorej väčšinu tvorili predovšetkým všetci tí, ktorí predstavovali rozum, svedomie, česť, poctivosť a patriotizmus Iránu. Teda aj robotníci, spisovatelia, vedci a študenti.

Vo všetkých sa totižto násobí základná črta šiítov, ktorou je zaprisahané opozičníctvo. Iránski šiíti majú mimoriadnu schopnosť uchovať si nezávislosť v podmienkach neslobody. Táto vlastnosť autonómnej vnútornej slobody je mnohým vlastná aj po zvrhnutí Rezu Pahláviho, teda aj v režime fundamentalistickej vlády teokratov.

 

Ryszard Kapuściński: Šachinšach (K záhube ho doviedlo aj to, že nepoznal vlastnú krajinu), Vydavateľstvo: Absynt, 2016, Preklad: Karol Chmel

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie