Denník N

Od únosu k amnestiám. 1. časť: Začiatky sporu

Michal Kováč a Vladimír Mečiar. Foto - TASR
Michal Kováč a Vladimír Mečiar. Foto – TASR

Únos exprezidentovho syna možno chápať aj ako vyvrcholenie konfliktu exprezidenta M.Kováča s expremiérom V. Mečiarom. Vzniku konfliktu však predchádzalo postupné spoznávanie osobnosti V. Mečiara exprezidentom M. Kováčom, ku ktorému dochádzalo počas ich spolupráce v prvej a druhej ponovembrovej vláde SR.

NR SR trochu prekvapivo posunula do druhého čítania Ústavny návrh zákona o zrušení tzv. Mečiarových amnestií.  Z dôvodu, že na posun „zrušenia amnestií“ do druhého čítania postačovala jednoduchá parlamentná väčšina, pričom na schválenie bude potrebná ústavná väčšina, nepredpokladá sa že by bol tento návrh Ústavného zákona schválený.   Naznačujú to aj vyjadrenia predsedov dvoch najsílnejších koaličných strán o tom, že amnestie nemožno zrušiť (ani ústavným zákonom). P. Danko a p. Bugár naviac prišli s nápadom, aby sa ÚS SR vyjadril, či môže NR SR zrušiť  mečiarové amnestie a ak áno tak „zdvihneme ruky, nohy všetci za to“ (Danko).  Hoci ide o vážnu tému, páni majú buď zmysel pre humor (avšak nie na správnom mieste),  alebo podceňujú právne vedomie občanov ak si myslia, že tí nemajú páru o tom čo hovorí čl. 128 Ústavby SR a teda či ÚS SR môže, alebo nemôže podaváť výklad  budúceho, ešte neschváleného návrhu zákona.  Podstatu ich nápadu správne vystihol bývalý predseda ÚS SR J. Mazák, keď vo svojom blogu napísal, že: „Je to pomerne nešikovný, nepremyslený a vecne chybný pokus presunúť zodpovednosť za hlasovanie v Národnej rade o zrušení Mečiarových amnestií na Ústavný súd; navyše spôsobom, ktorý odporuje základnému zákonu našej krajiny a dezorientuje verejnosť“.

     Kým teda poslanci NR SR rozhodnú o tomto návrhu Ústavného zákona skúsme sa nad tým, prečo vôbec tieto amnestie vznikli a prečo boli v súvislosti s únosom exprezidentovho syna vydané. Je všeobecne známe, že na pozadí únosu exprezidentovho syna bol osobnostný konflikt medzi exprezidentom Kováčom a expremiérom Mečiarom. Vznik a stupňovanie tohto konfliktu exprezident Kováč pomerne podrobne opisuje vo svojích Pamätiach (Môj príbeh občana a prezidenta).  Jeho úplné počiatky siahajú až do roku 1990, keď exprezident Kováč zastával vo vláde SR, ktorá vznikla po prvých slobodných voľbách v júni 1990 funkciu ministra financii a predsedom vlády bol V. Mečiar. Hoci si to vtedy sám možno ešte neuvedomoval, už vtedy začali u neho klíčiť prvé pochybnosti o osobe a konaní V. Mečiara. O tomto období vo svojích pamätiach napísal: “ Musím povedať, že spočiatku som s veľkým záujmom, s veľkou priazňou intenzívne sledoval jeho (Mečiarové) postoje a činnosť na poste predsedu vlády. Oceňoval som, ako zodpovedne a so znalosťou predkladaných materiálov viedol zasadnutia vlády, zároveň sa však objavovali situácie s ktorými som vnútorne nesúhlasil. Už vtedy ma znepokojovali niektoré metódy Mečiarovej práce. Keď chcel dosiahnuť, aby mu  bol niektorý člen vlády zaviazaný, či až poslušný  využíval na to najmä informácie, ktoré sa týkali spolupráce s ŠTB v rôznych kategóriách a iné negatívne informácie. ….Tým nám dával na vedomie, že o každom z nás niečo vie. Bral som to ako chorobnú záľubu a myslel som si, že z toho netreba nič robiť. Vtedy som si ešte neuvedomoval , aké je dôležité, v čích rukách sú isté informácie, ktorými sa dá škodiť iným ľudom. Proti tomu sme nemohli nič robiť a týmito činmi sa len potvrdzovalo, že materiály   odcudzené z Tisovej vily v Trenčianských  Tepliciach a vytrhnuté strany zo zväzkov Štátnej bezpečnosti boli zneužívané v politicko – mocenskom zápase“.

     Za zmienku stojí  aj opis exprezidenta o prichode V. Mečiara do politiky, ktorý sa udial ešte predtým a to začiatkom januára 1990. Exprezident o tom píše:  „Hlavnou  úlohou prvej ponovembrovej vlády bolo pripraviť slobodné voľby. Vláda schválená 10. decembra 1989 (predseda M. Čič – pozn. autora) zatiaľ  nebola kompletná, kreslo ministra vnútra v tom čase nebolo obsadené. Mal ho obsadiť nestraník. Koncom januára 1990 sa ním stal podnikový právnik z Nemšovej Vladimír Mečiar“.  Tu by bolo potrebné sa zamyslieť nad tým, prečo nebol v revolučnej eufórií problém postaviť novú vládu necelý mesiac po 17.  nevembri 1989, ale bol problém práve s obsadením postu min. vnútra. A to až mesiac a pol. Čím bol tento post špecifický oproti ostatným ministerským postom a načo bolo potrebné čakať takú dlhú dobu? Kto, alebo aká sila napokon rozhodla, že sa novým ministrom vnútra stal verejnosti neznámy „obyčajný“ podnikový právnik z neveľkého podniku na strednom Slovensku? Odpovede na tieto otázky, by mohli vysvetliť viaceré javy a skutočnosti, ktoré sa odvtedy stali.

Vráťme sa teraz k tomu, kedy exprezident začal negatívne vnímať viaceré neštandardné prejavy správania sa V. Mečiara a jeho skutky. V predvolebného období prvej polovice roku 1992, keď bol exprezident  podpredsedom a expremiér predsedom HZDS (ktoré vzniklo rozštiepením VPN v predchádzajúcom roku 1991) a hnutie sa pripravovalo ako opozičný subjekt na voľby konané v júni 1992 to vnímal takto „Kým s verejnosťou sme (podpredsedovia HZDS) v tom čase komunikovali často a bez problémov, v komunikácií s naším  predsedom to bolo horšie. Postupne sme zisťovali, že Mečiarovi sa vôbec  nežiada stretať s nami. Hoci sme denne boli spolu v jednej budove, náš predseda sa s nami takmer o ničom neradil „.  Následne mal v hnutí vzniknúť spor o osobu  šéfa volebného štábu hnutia, ktorý mal podľa exprezidenta prekvapivé vyvrcholenie –  Mečiar, keď videl, že sa mu nedarí presadiť svojho kandidáta, tak sa „stratil“ a mal zanechať abdikačný list, ktorým sa mal vzdať funkcie predsedu HZDS a súčasne svojej kandidatúry v nadchádzajúcich voľbách. Údajne až hrozba odvolania dvoch blízkych spolupracovníkov primäla V. Mečiara podľa exprezidenta  k tomu, že sa „vrátil“ a stiahol svoju abdikáciu. Tiež sľúbil, že oboch blízkych spolupracovníkov po voľbách odvolá. Následný úspech HZDS v júnových voľbách r. 1992, zánik ČSFR a vznik SR tento konflikt značne utlmil, ale iba „na oko“. Navonok sa mohlo zdať, že voľba prezidentských kandidátov za HZDS na Jahodnej v Januári 1993, kedy expremiér mal exprezidentovi ukázať, že hlasuje za neho  a následná úspešná kandidatúra M. Kováča za prvého prezidenta SR, ktorá by bez podpory V. Mečiara  nebola možná mohli dokazovať, že konflikt neexistuje, alebo ak existoval tak skončil. No nebolo tomu tak. Ale nie iba preto, že Mečiar svoj sľub o odvolaní blízkych spolupracovníkov po úspešných júnových voľbách v r. 1992 nesplnil, ale najmä preto, že ako sa mal podľa exprezidenta vyjadriť bývalý predseda českej vlády Petr Pithard:„Mečiar nezabúda a neodpúšťa, že iste nikdy neodpustil ani tomu chlapcovi, ktorý ho na detskom ihrisku udrel vedierkom“. A Mečiar preto zrejme neodpustil ani  M. Kováčovi to, že si dovolil ako jeden z prvých kritizovať jeho prácu, metódy a spôsoby. Podľa exprezidenta však ako prvý z podpredsedov HZDS, ktorý už pred voľbami v r. 1992 vyslovil názor, že Mečiar predstavuje nebezpečenstvo pre ponovembrový demokratický vývoj bol Milan Kňažko. Nie je preto prekvapivé, že práve M. Kňažko bol prvým ministrom, ktorého odvolanie Mečiar ako premiér žiadal od novozvoleného prezidenta M. Kováča a to hneď 3 dni po jeho inaugurácií. „Načo by si letel do Ženevy, keď vyletíš z vlády“ údajne týmto výrokom mal Mečiar oznámiť Kňažkovi zamietnutie jeho cesty do Ženevy a „avizovať“ aj jeho odchod z vlády.

Je preto určitou záhadou, prečo Mečiar súhlasil s kandidatúrou M.Kováča za prezidenta  dokonca ho osobne podporoval, keď sa presvedčil, že M. Kováč  sa ho nebojí, na rozdiel od mnohých iných členov HZDS kritizovať za to, ako vykonáva svoje funkcie predsedu hnutia, a  vlády a aké praktiky pri tom používa. Mečiar možno predpokladal, že ak bude M. Kováč zvolený za prezidenta tak ho funkcia uspokojí a bude „poslušným“ prezidentom vykonávajúcim všetko, o  čo ho  Mečiar  požiada. Po neúspešnej voľbe Romana Kováča naviac nebolo možné riskovať to, že za prezidenta môže byť zvolený kandidát inej strany. Taktiež nemohol ignorovať fakt, že M. Kováč si stihol za obdobie, kedy zastával funkciu podpredsedu HZDS vybudovať v hnutí pomerne širokú podporu a ako jeden z mála čelných predstaviteľov HZDS, bol prijateľným politickým partnerom nie len pre koaličných partnerov, ale aj  opozíciu. Táto skutočnosť zrejme zahrala rozhodujúcu úlohu pritom, že Mečiar si za danej situácie jednoducho už netrúfol na poslednú chvíľu zablokovať voľbu M. Kováča za prezidenta SR. To, že M.Kováč si ako politik získal podporu celého vtedajšieho politického spektra sa nakoniec potvrdilo nie len pri samotnej prezidentskej voľbe v ktorej získal 106 platných hlasov, ale najmä po predčasných voľbách  v r. 1994, kedy sa zrejme aj proti svojej vôli stal symbolom  odporu proti autoritatívnym praktikám vlády a jej predsedu.

Teraz najčítanejšie