Mém solidarity.

Život “My” (“Nás”: výkon dopravnej prevádzky / premávky, verejnej správy a iné) je založený na nahrubo poslušnej (explicitnej) normativite a pošetilosti jej dôveryplného, jemného (tacitného) výkladu v praxi — a aj tak to (implicitne) funguje. Len si predstavte aká obrovská je miera (zdanlivo absurdnej) dôvery v plynulom chode dopravy — manželka (nešoférka) sa ma pýta: “Ako vieš, že ten človek z vedľajšej ulice naozaj zastaví?”. Ja jej odpovedám: “Neviem.” Ak by som však váhavo (racionálne) nedôveroval, “pasívne” spôsobím nehodu ja. A možno to ani dôvera nie je — je to iba dôležité “vykašľanie sa”.

 

Slová ako “rebel” alebo “alternatíva” (alebo “fašista” a pod.) radikálne menia pól svojho morálneho nároku až tak, že máme pádny dôvod ich považovať tiež za ďaľšie vyprázdnené. Slová sa menia na mémy a mémy na pravdy. Avšak — zväčša predsa úspešne komunikujeme skrze prázdne formy — tak ako sloboda per se, tak ako zmysel života an sich selbst, tak ako “Ja / ja” sú iba “preprávky neprepraviteľného”. Tie “hrnce” či “kvetináče” intervironmentálne napĺňame kompozitmy dispozícií (pôvodov a významov), situácií, identifikácií a ich diasporického uplatnenia. Naše identifikácie reaktívne / reflexívne budujeme zo zaužívaností, osvojení a tráum — projek-ty staviame z projek-cií, identi-ty z identi-fikácií. Identifikácie sú v podvedomí spolu-budované sprostredkovateľskými priemyslami — v éterickom prázdne medzi nami (priestor MEDZI subjektami a objektami je podstatne väčší ako objekty a subjekty dokopy). Naše bubliny podvedomí sú trhmi sprostredkovateľských priemyslov (Google ma pozná lepšie ako ja sám seba. Budúcnosť sa uskutočňuje pred prítomnosťou.). Toto (svet, život, my, ja) je bojisko interpretácií slobôd. Žitie už nie je tekuté (ako to naznačoval Zygmunt Bauman), ale plynné. Zlo už nie je tekuté (ako to naznačoval Zygmunt Bauman), ale emanačné.

 

Prázdno nám nevadí pokiaľ si ho neuvedomujeme ako prázdno. Prázdno (aj duch a duša / akási pneuma a akási psyché) je bezbariérové v nevedomom stave. To iba jeho kontrajnery (telá, škrupiny floskúl, šupiny bublín, pien a glóbov, simulakrá, imitácie, mimetiky, navodzovania, sugescie a sugerácie) sú limitmi. Bez nádob by však uvažované substancie naplnenia sami nenadobudli komunikovateľný tvar, formu, “identitu”, rozplynuli by sa, neboli by. IBA na základe tých predispozičných limitov (vzhľadov, fazón, etikiet / nie etík, matríc, rituálov, stereotypov, predsudkov..) a nie obsahov (tie sú zakódované niekde v polysémických “archách úmluvy”) sme schopní rozoznávať a dorozumievať sa. Je to predstava (povedzme) priepaste (opakujem) naplnenej opacitnou plynno-kvapalnou látkou (kultúrou), pre ktorú priepasť (prírody) nerozoznávame / stáva sa bezvýznamnou. Naplnenie (splnenie / sa) potrebuje schránku — aj preto ma viac irituje AKO ako obsahy samé. Nevyhnutne potrebujeme zdanlivosť (teda kto-to, čo-to po-tom hovorí o odtrhnutí od akejsi reality???) naplnenia. Naše dané schránky sa libidálne trasú po naplnení, proti horroru vacui / kenofóbicky. Potrebujeme uvedomenie si (a kultiváciu = Urbānitās) formy — virtuálne dôvody na vstanie, umytie sa, hýbanie sa — už iba preto, aby nám neatrofovalo svalstvo, aby vnútornosti ostali na správnom mieste a spojení, aby sme prežili. Potrebujeme naplnenia (tie závažia, čo uzemňujú vymyslené zmysly života), aby sme cítili bezpečie gravitácie — a častokrát je nám úplne jedno aké obsahy (objemy) udržujú. Púhym dôvodom je pud sebazáchovy.

 

Aby to ale nebolo zas až tak jednoduché, tak — skrze kazajky kultúrnych konštrukcií prehorievajú tie post-pudové, post-romantické, post-individualistické, post-pluralistické nutkania v afektivite proti “politickej koreknosti” — samovražedne — proti forme, ktorá “Nás” jediná drží pokope. Prehorievanie (ktoré sprostredkovateľské priemysly podporujú a partokrati na ňom parazitujú) znamená, že tie náplne, naplnenia unikajú dierami v stenách prostriedkov a uletené subjekty sa zrážajú nafetovane levitujúce v étery bez organizácie, orientácie, chaoticky. Teda “My” sa rozteká a rozptyľuje. Boj proti “politickej koreknosti” (presne opačný rádius, aký by sme si mali žiadať zažívať) nie je bojom proti kultúrnej normativite za prírodnú pravdu, ale snaha nastoliť iné, vlastné normativity / totality. Pre digitálnu vágnosť demokracie si dnes každ-ý / -á myslí, že to môžu byť práve tie jeho / jej, ale keďže združovací pud je tiež silný, tak z tohoto vzniká pseudo-kmeňové (kyber-pohanské, kon-špiratívne = “dýchať spolu”) pre-usporiadanie sveta — zatiaľ v zmätočnej zárodočnosti.

 

Som nihilista. Nie preto, že-by som chcel “hodnoty” (významy, zmysly) ničiť (ako Revoluční katechisti), ale preto, že “hodnoty” sú (opakujem) polemické kultúrne konštrukty, normativity — primordiálne neexistujú a aj z iného negatívneho dôvodu: že post-romantický liberalizmus postupne vyprázdnil medzi-časné kultúrne dogmy (rasy, rodu…) i kolektívne zdieľanú (či nadiktovanú) spiritualitu. Ak teda niekto spomína tzv. “tradičné hodnoty” (ako jeden z najotrašnejších “géniov” dneška Ras-putin Dugin), tak nehovorí o tele, ale o šatoch, ktoré ho zakrývajú, moderujú. Nihilizmus umožňuje kriticky chápať osobné pudové a neskôr skupinové kultúrne dôvody a mechanizmy toho, že aj keď sú generalizované pojmy (napríklad dobra a zla) neopodstatnené, nepodstatné (der Abgrund), uspokojivo fungujú. Vášeň, túžba je prírodná, pudová. Nádej je kultúrna, demokratická. Nie všetky modely zrkadlia “pravdu” — niektoré iba sociálne (intervironmentálne) fungujú — teda odrážajú užitočnosť (správnosť, rozumnosť, korektnosť), ktorá je častokrát v rozpore s (opodstatnenou) predstavou pravdy. Pravda je pre “Ja a Ja” (je intersubjektívna) a užitočnosť je pre “My”. Nihilizmus sa sústreďuje práve na tie duté tenkostenné predmety reprezentácie.

 

Ale je ako nihil vznešený, triumfálny — keď ego nadobúda svoj tvar “z ničoho” / keď ego sublimuje v magnum opus (ktorý ma rozvíja v solidarite s inými) a je tak aj nihil plytký, ktorý jediné čo zabezpečuje je rotácia konzumarizmu — ani nie bytie, ani nie stávanie sa, ale iba vlastnú vegetáciu — algoritmický kapitalizmus (ktorý ma obmedzuje). Algoritmický kapitalizmus je slobodne, ľahúčko bezobsažný. Prázdno neváži nič. Obsah je záťaž navyše. Výška, hĺbka sú vzdialenosti navyše. Tá ľahúčkosť algoritmickému kapitalizmu mu umožňuje dokonalý pohyb v ňom kolonizovanom sprostredkovateľskom étery — v Empyreu kozmo-imperializmu (bez zábran, nielen bez morálky, ale aj mimo etiky). Algoritmický kapitalizmus dbá IBA o voličské preferencie (teda iba o osožné nositele / nosiče = prostriedky, čo svätia účely). Algoritmický kapitalizmus je hyper-elastický = dokáže sa natiahnuť, obísť / vyhnúť sa… a vrátiť sa do pôvodnej polohy ad absurdum. Algoritmický kapitalizmus je diskotický = navonok sa úplne mení bez zmeny vnútornej štruktúry. Algoritmický kapitalizmus však nemá kontrolu (hyper-feudálne nedbá) nad sprievodnými efektmi, ktoré symbioticky plodí alebo vyživuje = to je jeho extrémna brutalita i slabosť (to prehorievanie tvoriace pukliny…).

 

Aj preto tvrdím, že počúvať, ČO hovoria (informační, vedomostní) algoritmickí partokrati je neproduktívne (pohoršovať sa nad tým, čo povie premiér na novinárov iba nato, aby obranne odviedol pozornosť od prúseru jeho partajníka, alebo, aké programové uznesenie uzatvárajú… aj tak zmenia trasy aj niektoré smery, keď si to “situácia bude vyžadovať”… ale určite to saturuje potrebu pohoršovania sa… lenže nerobí nás po-horšo-vanie horšími??? — zahlcujeme sa tak toxínmi alebo detoxikujeme???, nie je to “traumatizácia”, ktorú spomína môj priateľ Ján Ballx??? — humor!!! — tá drahocennosť Európy sa mi javí ako oveľa fertilnejší). Treba sledovať IBA NAČO reagujú (tú ich slabosť) a (utopicky) rozmýšľať nad tým, aké preferencie (vznešeného nihilu) „im“ ponúknuť (“ešte lepší príbeh” — ako hovorí môj priateľ Stefan Lorenz Sorgner), na zmenu ich kurzu (plytkého nihilu)…

 

Treba “im” tie preferencie (“naše” preferencie) dať, lebo bez nich (všetky perspektívne alternatívy sú ešte katastrofálnejšie) sa už nedá vládnuť (a ani “im” bez “nás”) — žijeme predsa v presieťovanej prírode. Presieťovaná príroda je skrz na skrz, definitívne, fatálne (a fekálne) popretkávaná metastázami Algoritmického kapitalizmu. Dať “im” tie preferencie (ten “lepší naratív”) znamená napríklad určitú chemo-terapiu (invazívna chirurgia je tu neuplatniteľná) — povedzme solidarity — lebo (opakujem), že (aj vďaka preukázateľným skúsenostiam neo-náboženskej obraznosti Meme-Magic aka Chaos-Magic) sme si overili, že ČOKOĽVEK, čo je “efektívne” (čo je v tomto teritóriu synonymom iba “efektného”, lacného a ligotavého gýča) “im” vyhovuje — tak prečo nie solidaritu? Cover-verzie solidarity (budované z okultnosti viny, hanby a krivdy a nenávisti) sú najextrémnejšie distribuované mémy ako v urbánnych poliach ľavicovej inteligencie, prachu snobistickej oligarchie, tak v rurálnom bahne ľaliovej nevinnosti pravicového proletariátu, všetci partokrati (a systémy nastolené) majú plné huby exkluzionaristickej solidarity.

 

Ako spomína aj Franco Bifo Berardi — po erózii hnutia Occupy sa definitívne potvrdilo, že “ulica” už nie je relevantná (či viac, alebo menej? — presvedčili sme sa, aj u nás po tisícoch v Gorile okolo parlamentu, alebo neskôr pred Bonaparte, ako je politicky mŕtva), a konečne po voľbách v USA svet zistil aj, že 99% bol fakt debilný preľud. Ekologická panika kauzálne iniciuje nové “laissez-faire” aktivity / tak ako anarchická exteritorialita príčinne iniciuje nový kolonializmus (Seasteading, Terraforming, Lifeboat Foundation, Breakthrough Initiative, Deep Space Industries a pod.). Reakcie-schopnosť Algoritmického kapitalizmu je enormná, lebo (opakujem) étericky nemá žiadne zábrany. Protetická presieťovanosť je nenarušiteľná, preto potrebujeme skvelých etických hackerov (sprievodcov po galaxii siete) na “našej” strane.

 

Nihil (ktorý mám na mysly) nie je anomický. Ten nihil nie je zúfalecký. Transhumanistický nihil súčasnosti je len antirealistický a antimoralistický, dekonštruktívny, antiesencialistický, antimetafyzický, antitranscendentalistický (aj keď speje k singularite / Henosis). Antidualistický nihil je skeptický, stoický, ale nie cynický — je politicky intímny (v holej skutočnosti duálnu rovnováhu uznáva). Ten nihil je hlboko depresívny, pesimistický, tým pádom mu nič neubližuje aj preto, že (“od ľudí”) očakáva iba to najhoršie. Nihil sa potom v akcii javí (aj mne) ako prakticky najoptimistickejší (altruistický, filantropický) — ako bez pomoci iných budovať v otvorenom priestore pre iných — vzdušné zámky (a Cloudy…), ktoré chcú inšpirovať pragmatických architektov a inžinierov a oportunistických developkárov a partokratických plánovačov.