Denník N

Ako sa prehlbuje odlišnosť

Svet sa zmenil. Cítim to vo vode. Cítim to v pôde. Cítim to vo vzduchu. Mnohé, čo kedysi bolo, je stratené. Pretože už nežije nikto, kto by si to pamätal…

Sú druhy inakosti pre ktoré majú ľudia pochopenie a sú druhy inakosti pre ktoré ľudia pochopenie nemajú. Svet spája a rozdeľujú skôr vonkajšie znaky, než tie vnútorné, ako keby ani neexistovali.

Keď som bol v puberte, bavilo ma hľadať, zdieľať, rozprávať sa, písať, ale teraz je to naopak, príde mi to nepríjemne, každú myšlienku čo sa snažím napísať, každý pocit mi príde iba ako (moja) póza. Človek si prestane veriť, nie kvôli diskusiám, nie kvôli nejakej neznášanlivosti, možno kvôli celkovému obrazu sveta, začne sám seba vnímať ako niečo divné a čudné.

Najkrajší je život keď človek nerieši svet, keď nemusí, keď žije kľudne aj sebecky s tými pár vecami čo má, s pár ľuďmi, aj keby sám. Tak sa nestará. Noačo! Nakoniec je to možno lepšie, nakoniec by to možno svetu pomohlo ako všetka tá prebytočná energia, ktorú vybijeme niekam, niekde, obvykle iba naivne, lebo kto naozaj pozná veci ako sú? Keď niekedy nezvládame ani vlastné životy.

Žijeme v najlepšom svete, v najlepšej dobe, na jednom z najlepších miest, no nie vždy vedieme tie najlepšie životy. Poznáme najviac, máme taký potenciál, ale súčasne nás zabíja ako mrháme tieto možnosti. Pravá viera sa stratila, vieme si predstaviť iba fanatizmus, podporovať či nesúhlasiť s náboženstvami, byť uchvátení, presvedčení, ale vnútorná viera odozneje, máme ju len k veľkým veciam, nie k svojmu osobnému životu.

Po pár rokoch už neviem mať depresiu, neviem sa sklamať, cítim len menej zmyslu v živote. Niečo čo nevykompenzuje cestovanie, čítanie, hudba… Vzťahy s ľuďmi sú v diaľke alebo minulosti. Niekoľko priateľstiev prináša teplo, povedomie o partnerstve je, že je to tá najhoršia životná investícia vôbec v dnešnom svete, ale i tak ju človek potrebuje, lebo raz za čas stojíme o zázrak aj keď je daň vysoká.

Mal by som chuť povedať, že ma sklamal materiálny svet, že ma sklamal duchovný svet, ale do nich som nevkladal nikdy tak veľmi svoju dôveru a preto mi tieto svety priali. Sklamali ma ľudia, nie vo svete, ale v osobnom živote. Veľa týchto sklamaní som prežíval sebecky, ale nie všetky sklamania vyplývali z môjho sebectva. Je pre mňa sklamaním keď človek dlhodobo sa pokúšajúci o šťastie dlhodobo prehráva, mám možno na mysli hlavne seba, ale nie iba seba, ale aj blízkych, ktorí sa s tým tiež nekonečne pasujú a nemajú vykúpenia. Možno to iba dlhodobo robíme zle. Potom samozrejme nie je podstatná viera, ale správny prístup. Aký je vlastne ten správny prístup v niektorých veciach?

Možno nám to naša prirodzenosť nedovolí, možno žijeme v ilúziách, možno chceme príliš veľkú hodnotu alebo je tá naša malá a možno je hľadať odpoveď zbytočné. Šťastie praje odvážnym, tým čo sa pokúšajú, ale tiež nie vždy, len ich šanca je väčšia. Ale aká je šanca pre niektoré hodnoty? Sú individuálne? Ojedinelé? Alebo sa už stali imaginárnymi?

Prirodzene by som mal byť viac zatrpknutý, častejšie smutný ako bývam, nemal by som sa toľko smiať. Lenže tá daň po rokoch je vyššia, môj svet stratil dušu. A nezmení to cesta na opačný koniec sveta, nezmení to ani keď sa pridám k Hare Krišna, nezmení to ani založenie rodiny, ani krásne dievča v náručí. Zmenilo by to, keby viac ľudí v mojom malom svete viac verilo na malé svety svojho okolia, na svoj malý svet, verili na ľudí okolo seba a seba.

Občas ako keby som bol iba jasnovidec a slepec súčasne, vždy s perfektnou intuíciou pre povahu a potenciál človeka a s tak fatálnym nepredvídaním ako zvolí pre druhých a pre seba, to duševné. Pre mňa je šťastie ak za mňa vyberie náhoda života, ak aspoň niečo nemám v moci, nie je dielom môjho myslenia. A keď náhoda života to šťastie prinesie, len tak sa ho nepustím. Lenže ten vesmír v ktorom žijem je iný a ja som iný preň a to už dávno nie som v puberte. Dospel som, ale k čomu? Že sa vlastne viem vyrovnať so všetkým, ale keď to spravím, život stratí niektoré farby. A keď sa farby vrátia, miesto toho aby nás tešili nás ničia. Možno píšem komplikovane, ale mám rád jednoduchý život, nekomplikovaný. Neželám si mať taký druh odlišnosti, ktorú ani neviem opísať, ktorá ma odlišuje od toho ostatného, dáva do diaľky veci, ktoré si želám mať blízko.

Cítim sa ako blázon s druhom šialenosti, ktorá už generácie dozadu vymrela. Posledný svojho druhu, evolučne neefektívny. S pocitom, že to čomu celý život vnútorne verím je iba fikcia a ja ani neviem prestať, ani nechcem.

Rozplynúť sa v mori ako malá morská víla…
Len more je tak ďaleko
A ja ani nie som víla

Teraz najčítanejšie