Denník N

Toto sú knihy, ktoré v roku 2016 stáli za to

Nie je to zoznam darčekov na Vianoce, ale môže sa vám zísť, keď dostanete poukážku. Tu jednoducho nájdete dobré knihy.

Čítam veľa a väčšinou zbytočne. Mnohé z týchto kníh nie sú nové ani aktuálne, niektoré sú len v angličtine, iné sa dokonca ťažko zháňajú. Je však rok 2016, poznáme Kindle a aj ten najmenší antikvariát na americkom stredozápade je od vás vzdialený maximálne dva kliky.

Ak teda dáte na mňa (nemali by ste), tu sú najlepšie knihy, ktoré som v roku 2016 prečítal.

Víťazom roka je Absynt

Vydavateľstvo Absynt v roku 2016 vydalo veľa kníh, o ktorých sa veľa popísalo. Veľa sa popísalo aj o samotnom príbehu vydavateľstva: dvaja chalani, jeden Poliak a jeden Slovák, sa rozhodli, že Slovákov naučia čítať reportážnu literatúru. Objavili dieru na trhu, o ktorej nikto nevedel.

Absynt vydáva knihy, ktoré sú nesmierne vzácne, pretože prinášajú poznanie – často navyše zaobalené do literárneho zážitku. A možno žijeme v dobe, kedy sa poznanie obľube neteší, a možno pár tisíc predaných výtlačkov nič nezmení, z kníh však vyberám minimálne tieto štyri:

Americký cisár Martina Pollacka je dokumentom o vysťahovaleckých vlnách z našich končín. Vystupujú v nej naši ľudia z našich dedín, naši príbuzní (kto nemá rodinu v Amerike, hore ruku). Môžete ju čítať v kontexte utečeneckej krízy, pre mňa bola vzácna ako súčasť rodinnej histórie. Viac o nej tu.

ac
Zdroj: Martinus

Ryszard Kapuściński je ako Arne Kroták: vo svojom športe úplne iná liga. Reportáže píše tak, že sú aj beletriou, pri ich čítaní sa ocitáte na mieste a stávate súčasťou deja nie vďaka faktom, ale atmosfére. Magické čítanie. Za pozornosť stojí minimálne kniha o rozpade Sovietského zväzu pod názvom Impérium (viac tu) a majstrovské dielo Šachinšach. Útla kniha o páde iránskeho šacha je univerzálnym popisom všetkých revolúcií, ktoré sa kdekoľvek na svete odohrali dovtedy aj odvtedy.

Posledný tip – Svetlana Alexejevič a jej kniha Časy zo second handu: Koniec červeného človeka. Mučivé čítanie o ruskom človeku, za ktoré dostala Nobelovú cenu. Odporúčam prečítať, ale až po Vianociach. Viac tu.

Pekné druhé miesto: Premedia

Iróniu bokom: maká aj vydavateľstvo Premedia a nebyť Absyntu, ktorý ma svojim profilom predsa len viac oslovuje, Premedia by bola na jasnom prvom mieste. V tomto roku vydala minimálne dve knhy, ktoré stoja za pozornosť. A za prečítanie.

Mnohé sa opäť napísalo o knihe Mareka Vagoviča Vlastnou hlavou, ktorá dokumentuje cestu Roberta Fica k moci. A iné. Na tomto mieste len zopakujme, že ak ste ju ešte nečítali, mali by ste. Viac tu.

rwa
Zdroj: Martinus

Druhá kniha má názov, ktorý musím vždy googliť, aby som ho napísal správne: Chceli by sme vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú. Kniha renomovaného novinára Philipa Gourevitcha opisuje genocídu v Rwande, jej pred a po a ešte po.

Je veľmi ťažká, ale napriek tomu som ju prečítal za deň a pol a recenziu, na ktorú by som prelinkoval, nemám len preto, lebo zatiaľ nebol čas. Je však aj veľmi dôležitá. Rovnako ako Kapuścińského Šachinšach popisuje čosi všeobecné – v tomto prípade mechanizmy genocídy – hovorí navyše aj to, čo si už mnohí nepamätáme hlavne preto, že sa to neudialo:

Svet pri genocíde v Rwande totiž nijako nezasiahol a tak za 80 dní zahynulo podľa triezvych odhadov do milióna ľudí. Túto knihu výrazne odporúčam, dlhšia recenzia azda v novom roku. No a ak by ste sa napríklad chceli dozvedieť niečo o bielom frustrovanom voličovi v Amerike, kým je, ako žije a prečo robí, čo robí, J.D. Wallace napísal The Hillbilly Elegy, knihu, v ktorej píše o sebe a svojich ľuďoch.

Kniha roka, ktorú nezoženiete, a trochu poézie k tomu

Najlepšia kniha, ktorú som za ostatný rok prečítal, je história Benátok. Je stará, hrubá, po anglicky a ťažko ju zoženiete, tak som ju spojil do kategórie, ktorá vás asi nebude zaujímať.

A History of Venice je fantastické čítanie. Ak ste sa niekedy chceli dozvedieť, ako Benátky vznikli, ako sa stali tým, čím boli, aj ako zanikli, tu sa to všetko dozviete. Písal ju John Julius Norwich, cítite z nej, že mestu nielen rozumie, ale ho aj miluje. Po jej prečítaní sa ulicami Benátok budete prechádzať s úplne iným pocitom. Krátke facebookové rozprávanie tu.

mh

Druhá kniha je v zásade poéziou, a ja poéziu nečítam, lebo jej nerozumiem. Skúšal som ju písať, čím som len dokázal, že jej naozaj nerozumiem. A v skutočnosti ani nie je poéziou, len zbierkou textov, navyše hiphopových.

Modré Hory do knihy Dobré slohy zozbierali všetky svoje texty a pripomenuli mi pocit, ktorý som mal, keď som ich počul prvýkrát: že hovoria za mňa. Že ak by som to dokázal, chcel by som to povedať presne takto. Ono totižto

Ulica je našim labyrintom 
Nebo je stropom mesta bohov 
Kde tisíc bohov 
Dáva zbohom modlitbám
Čo znejú večer spoza stien 
A tak podíď k nám

Aj o športe sa dá písať zaujímavo

Áno, dá sa, bohužiaľ sme v tomto väčšinou odkázaní na preklady. O Emilovi Zátopkovi vyšiel jednak nádherne spracovaný český komiks, ale najmä výborná kniha Ricka Broadbenta pod názvom Vytrvalost – Pozoruhodný život a doba Emila Zátopka. Spĺňa všetky štandardy skvelej biografie a je o človeku, ktorý je súčasťou našej histórie. Kupujte, čítajte.

zat
Zdroj: Martinus

Druhou, opäť hrubou a anglickou, ale aspoň dostupnou knihou je Into The Silence, kronika prvých pokusov o pokorenie Mount Everestu. Keďže má vyše osemsto strán, dozviete sa z nej všetko nielen o samotných výstupoch, ale aj o britskom impériu a spoločnosti po prvej svetovej vojne. Ak by sa vám ju čítať nechcelo, tu je článok.

Beletria. Konečne

Málo jej je a ešte sa aj zle začína. Medzi knihy, od ktorých som veľa očakával, a nakoniec som ich ani nedočítal, musím bohužiaľ zaradiť môjho obľúbenca Johna Irvinga. Ostatnú Avenue of Mysteries som celý čas čítal s pocitom, že vlastne ani neviem prečo.

Rovnako dopadol aj víťaz Man Booker Prize Marlon James. Jeho román o Jamajke počas studenej vojny A Brief History of Seven Killings je zrejme výborný (a má pekný obal), akurát som sa akosi nikdy nedostal do deja. A to je pri hrubých knihách problém.

Mám však aj dva tipy a keďže ide o novinky, mohli by poslúžiť v prípade, ak chcete vyvolať dojem, že tomu viac-menej rozumiete.

knaus
Zdroj: Martinus

Veľmi dlho mám rád Alessandra Baricca, Oceán more patrí medzi mojich päť najobľúbenejších kníh. Novinka Mladá nevesta je skvelá práve tým spôsobom, ktorý od Baricca očakávate. V správnom pomere je v nej zmiešaná neha, humor a existencializmus; rozpráva príbeh o čakaní na manžela, ktorý síce zrejme nepríde, ale nevesta aspoň odhalí jedno veľké rodinné tajomstvo. Navyše, nikto nepíše také dialógy ako Baricco (neplatí pre Cormaca McCarthyho).

Druhým tipom je Môj boj od Karla Oveho Knausgaarda. Prvý diel zo šiestich.

K tejto knihe som pristupoval podozrievavo. Nezvyknem veriť ničomu, čo má bez výnimky nadšené recenzie. Nezvyknem veriť šiestim dielom, z ktorých každý má po 400 strán. Nezvyknem veriť ľuďom, ktorí píšu o vlastnej rodine. Niekde musí byť finta.

Finta je v tom, že žiadna finta neexistuje. Knausgaardov život na pokračovanie je bestsellerom celkom oprávnene, číta sa rýchlo. A ťažko. A napriek tomu budete chcieť prečítať aj všetky ďalšie diely. Záhadou ostáva, prečo sa táto kniha na slovenskom trhu zatiaľ neuchytila. Zaslúži si to.

Mimosúťažné zmienky o knihách, ktoré tiež stoja za pozornosť:

Monika Kompaníková – Piata loď
Silvester Lavrík – Nedeľné šachy s Tisom
Daniel Wallace – Veľká ryba

To je všetko. Ak ste to dočítali až sem, v podstate sa vám čudujem. Verím, že celkom zbytočné to nebolo a niečo ste v článku našli. Ak nie pod stromček, tak aspoň pre seba. Pokojné Vianoce.

Radi ma môžete mať tu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie