Bolo alebo nebolo miesto?

Dieťa zavinuté do plienok je výjav, ktorý poznáme všetci – a je úplne jedno, či sme kresťania alebo nie¹ – vďaka kultúrnemu kódu, ktorým sa táto scéna stala. Toto dieťa nie je nejakým zázračným stvorením alebo nebeskou bytosťou, znesenou zhora nadol do slamy. Narodilo sa obyčajnej žene a zažilo zrejme množstvo existenčných problémov, podobne ako väčšina jeho súčasníkov.

Keď zomrie veľký človek, pátrame po jeho minulosti a chceme poznať čo najviac z jeho životnej línie, v ktorej sa napriahla tetiva jeho smerovania práve tak, že dokázal to, čo dokázal. Je to naša prirodzená tendencia. Milujeme biografie, pretože nás vracajú do tajných životov tých, ktorých sme verejne poznali vďaka ich knihám, dielam, či zásadným skutkom. Takýto návrat vzbudzuje aj nemálo predstáv a značne aktivizuje našu fantáziu (bol ten človek už odmala nejako výnimočný?).

Veľký skutok zaznamenávame vždycky až retrospektíve. Práve preto existovala najprv ústna tradícia o Ježišovi, jeho živote, smrti a zmŕtvychvstaní. Jeho príbeh bol mnohokrát formulovaný ústami, kým sa ho viacerí nepokúsili zapísať. V Biblii sú k dispozícii štyri verzie Ježišovej udalosti, pričom len dve z nich vnárajú sondu do jeho narodenia². Medzi týmito verziami pozorný čitateľ zaregistruje nielen nesúlad, ale mnohokrát aj otvorené rozpory. To, že sú súčasťou jednej zbierky textov však môže znamenať, že samotná Biblia nie je plochým propagandistickým a ideologickým materiálom, ktorý by umelo vyhladzoval inkonzistencie. Naopak, všetky otvorene čakajú len na to, kým ich neobjavíme.

Realita je pre každého iná a každý sa i na obyčajnú triviálnu udalosť môže pozrieť inak. Stačí sa zamyslieť nad súčasne preberaným sporom medzi Sulíkom a Havranom, o ktorom môžeme mať každý rozličné dojmy. Každý by genézu tohto konfliktu opísal trochu inak. Niekto by dokonca mohol začať aj rozpravou o tom, čo to je vlastne fašista, čo to slovo znamená, podobne, ako Ján začína svoje dielo vyjadrením toho, čo Ježiš de facto predstavuje pre neho a pre samotné ľudstvo.

Slovom, to, čo považujeme za realitu, je skutočne len ilúzia reality, pretože prebiehajúce udalosti prechádzajú našim endopsychickým filtrom, ktorý si neuvedomujeme, a preto naše videnie vecí jednoducho považujeme za vnímanie exopsychickej reality. Nie všetky súvislosti a detaily týchto dejov sú nám odhalené a zrejmé, takže medzery nášho poznania a prístupu k takzvanej realite aktívne zapĺňame svojou psychickou činnosťou³. Je pritom obrovský rozdiel medzi skutočnosťou v zmysle fyzikálnej reality, napríklad stolom, na ktorom mám v tomto okamihu položené ruky, a medzi spoločenskou realitou, v ktorej sa povedzme odohral konflikt medzi dvoma uvedenými známymi ľuďmi. Ježišov príbeh je súčasťou spoločenskej, nie fyzikálnej reality, preto jeho uchopenie nutne dovoľuje viacero chápaní a náhľadov. Štyri verzie tohto chápania tak nepredstavujú veľké číslo, skôr minimum pre pluralitné porozumenie tomu, čo všetko sa s Ježišom stalo a – čo je ešte zásadnejšie a zraniteľnejšie na drobenie – prečo sa to vlastne udialo.

Ak som hovoril o retrospektívnosti, tak najmä preto, že nie je ani tak dôležité, ako sa to presne odohralo s narodením⁴, pretože ide len o snahu porozumieť tomu, čo nasledovalo po ňom. Biblické správy o narodení Ježiša sú akoby snahou vyplniť medzeru v našom poznaní a porozumení tým, že sa v nich objavujú mnohé súvislosti so Starým zákonom (už na prvý pohľad v nich totiž zaujmú časté odkazy naň). Príbeh o narodení je príležitosťou vsadiť od začiatku Ježišovu vec do hladších kontúr a kontextov.

A ak som hovoril o kultúrnom kóde, príbeh o narodení v maštaľke vnímame ako jednoznačné pozadie Vianoc, pričom to tak nutne nemuselo byť. Prečo by ho inak nezachytili ostatné správy o Ježišovi? Je na to predsa dostatočne dojemný a už od začiatku ukazuje Ježiša ako niekoho, kto nemá kde hlavu skloniť⁵. Matúš nespomína lukášovský detail, že pre Máriu s Jozefom nebolo v hostinci miesta. Matúš jednoducho píše o mieste, kde bolo dieťa (Mt 2:9) alebo dokonca o dome (οἰκία; Mt 2:11), do ktorého vošli traja mudrci, aby sa dieťaťu poklonili.

Nechcem byť nesprávne pochopený, preto len na záver dodám, že maštaľka a jasličky sú milým folklórom, ktorého sa ja osobne cítim byť súčasťou, ale samotné kresťanstvo sa ukrýva v príbehu, ktorý je dospelý, odvážny, miestami šialený a vášnivý, a ktorý neprináša na podnose predpisy na život, skôr len večný sled otázok, ktoré si napriek našej túžbe nie sme schopní ani len približne zodpovedať.

(Obrázok genealógie Ježiša Nazaretského pôvodne pochádza z kláštora z Mosulu, z roku 1653).

Poznámky:

1. Zámerne sa snažím vyhnúť dichotómii alebo rozporu medzi veriacimi a neveriacimi, pretože až príliš často nachádzam zúfalé pochybnosti medzi kresťanmi, ako aj zúfalú túžbu veriť medzi tými, ktorí nimi nie sú. Aj kresťan môže mať svoju neveru („Verím! Pomôž mojej nevere!“; Mk 9:24) a jeho viera môže byť kolísavým tancom na povraze vo výške, v ktorom sa človek bojí pozrieť do priepasti pod ním.

2. Je to Evanjelium podľa Matúša a Evanjelium podľa Lukáša. Matúš odhaľuje, ako sa anjel zjavuje iba Jozefovi, ako by to mal byť práve on, kto má dobre rozumieť tomu, čo sa deje s jeho manželkou, pričom je tým, ktorý za ňu a za to, čo s ňou bude, preberá zodpovednosť. V Lukášovi je to naopak práve Mária, ktorá sa dozvedá o svojom počatí z úst anjela, pričom Jozef je už akoby druhoradou postavou, ktorá Máriu nevedie, len podopiera. Mareka Ježišovo narodenie vôbec nezaujíma. Ježiša opisuje až v čase, keď začína s verejným pôsobením, kedy začne existovať pre druhých: „V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta…“ (Mk 1:9). Ján sa – napriek tomu, že ide o najnovšie evanjelium – nezmieňuje o detstve Nazaretského, skôr dôkladne vyjadruje svoj teologický postoj k nemu. Jeho zmienka o narodení má podobu spirituálneho extraktu, v ktorom detaily nie sú ani zďaleka podstatné: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet.“ (Jn 1:9)

3. Od takéhoto zamyslenia už nie je ďaleko k tomu, aby sme označili realitu len za náš psychický produkt. Pri takomto vyjadrení by sme sa však dopustili istej formy subjektívneho idealizmu, alebo deformácie, v ktorej subjekt generuje a fabuluje to, čo je reálne. V skutočnosti sa aktívna subjektívna produkcia a na subjekt čakajúca realita v našom poznávaní skutočnosti stretávajú, pričom je však podiel subjektívnej tvorivosti omnoho väčší, než sme bežne ochotní pripustiť.

4. Matúš aj Lukáš pritom ponúkajú exkluzívny pohľad na predkov Ježiša Nazaretského. Nimi uvedené rodokmene sa však značne líšia. Matúš si všíma líniu jeho matky, Lukáš líniu jeho otca. Matúš v genealógii prichádza k praotcovi Abrahámovi, kým Lukáš sa dostáva až k Adamovi, čo je samozrejme neudržateľné.

5. „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (Mt 8:20).