Denník N

Keď sa všetko rozsype a zostane len malá nádej

Ľudia majú radi rozprávky. Príbehy sú potrebné. Veselé, aj smutné. Ja rozpoviem ten, ktorý nás vyformoval. Ako sa z nás stalo to, čím sme. Na začiatku stojí ničím výnimočný dátum 22.december. Dva dni pred Vianocami. Pre nás nie bežný deň. Svojím spôsobom. Prišlo nám na svet dievčatko (za celkom divokých okolností) a pár rokov predtým začala planéta s našim svetom rotovať úplne opačným smerom.

Vianočný čas

22.12.2014 sa narodila naša prostredná dcéra. Termín mala na Štedrý deň, prišla o necelé dva dni skôr. Tak som verila, že si ešte rozbalím podarúnky a potom, na Prvý sviatok vianočný pôjdem veľkoryso odrodiť s úsmevom ako pani do pôrodnice… O tom je však iný príbeh.

Päť rokov predtým, keď ešte boli Vianoce so snehom aj tu, v Trnave, sme ani neboli manželmi, iba dlho-spolu-chodiacim párom. Dňa 22.12.2009 prišli môjmu priateľovi výsledky magnetickej rezonancie hlavy a chrbtice. Po dobu asi dvoch rokov pred vyšetrením mal rôzne zdravotné problémy, ktoré zdanlivo spolu nesúviseli. Aspoň dvakrát mesačne navštívil nejakého lekára – špecialistu, raz kvôli srdcu, inokedy robil zlobu tlak, potom chrbtica, svalová slabosť, závrate, či zbláznená termoregulácia. Všetky vyšetrenia boli negatívne. Vypočuli sme si aj, že sa mu nechce pracovať a preto si rád chodí posedieť do čakárne k ufrfľaným dôchodcom a mladým záškolákom. Prečo by mal zarábať peniaze v práci, keď môže za dvacku prežiť pekný deň u doktora, vypočuť si aký dôchodok má Mara a ktovie čo zase ten lekár robí v ambulancii, keď mu to toľko trvá. Všetko za výdatného „Ach!“, či mľaskacích citosloviec typu „Csss“ (otrávený pohľad: bok – na strop – druhý bok).

Diagnóza: ASI vrodené vady

Odporúčanie: upravte životosprávu a prestaňte robiť na nočné smeny, lieky Bisocard na tlak.

Skvelé! Brať lieky bez potvrdenej diagnózy. Ten telefonát si viem vybaviť aj po rokoch:

„Ahoj, práve idem od doktora… (ticho)… vyzerá to tak, že v oblasti krčnej miechy je nejaký útvar, mám ísť na vyššie pracovisko, v Trnave nie sú na riešenie podmienky, ani ľudia… (ticho)… tak ahoj“

Po takejto správe človek rozmýšľa, či sa mu náhodou niečo neprisnilo. Vybavuje si znova tie slová, možno zle porozumel…

Vianoce boli také… zvláštne… ten pocit, keď viete, že sa bude niečo diať. To nie je Damoklov meč. To je celá Damoklova zbrojnica. Ešte neviete aká je cesta. Viete iba, že práve to začalo a vy môžete buď usedavo plakať, alebo pokračovať v jazde. Uvidíte kam vás to dovedie. Asi ako keď trčíte niekde v strede vyjazdenej, zľadovatenej zjazdovky a tie lyže jednoducho nemôžete dať dole, iba sa pokúsite zísť svah. A nezlámať sa pri tom. Snáď ste radšej nemali ísť po čiernej trase, stačila by možno aj červená, hoci ani modrá somárska lúka nebola na zahodenie…

PF 2010

Veci nabrali rýchly spád, skontaktovali sme viacero neurochirurgických kliník. Kramáre, Nové Zámky, Ružomberok, aj Košice. Odvšadiaľ prišlo s prianím príjemných sviatkov aj konštatovanie, že lokalita na chrbtici C2 až Th12 je nešťastné miesto, ktoré ovláda celé telo, nález je príliš veľký, neoperovateľný, a tak žiaľ nie je možné nič spraviť. Iba čakať. Na celkové ochrnutie, ktoré plynule vyústi do úmrtia. Čo nebude dlho trvať. A inak, PF 2010.

O pár dní sa ozval primár Neurochirurgickej kliniky na Kramároch, vraj možno by stálo za to skúsiť vybrať ten tumor. Veď ak to nevyjde, iba sa urýchlia veci a mladý 26-ročný človek zomrie skôr o pár mesiacov.

Vždy som mala pocit, že chirurgovia a neurochirurgovia priam prekypujú empatiou a vľúdnym slovom, toto ma iba uistilo v mojom presvedčení. Musia sa odosobniť od svojej práce. Ako inak by mohli rezať do ľudí, aj keď ide o poskytnutie pomoci. Na druhej strane, neviem, či by mi pridalo na entuziazme, keby sa predo mnou lekár zložil, zaboril si tvár do rúk a za hlasného vzdychnutia by pozerajúc do neznáma povedal veľavravné: „Neviem, čo budem robiť“. Beriem teda radšej chirurgickú empatiu.

Diagnóza: Muž v nemocnici

Hneď začiatkom januára 2010 ho hospitalizovali na oddelení. Celý čas sa robili testy, vyšetrenia. Denne som mala do telefónu vyhrážky reverzom, veď stále ho iba testujú a nič nepovedia. Udržať chlapa v nemocnici, ešte aj keď je tam zdanlivo zbytočne, je hotový front. To je horšie ako pliaga mužského pokolenia – soplík. Pri soplíku sa aspoň niečo deje, tečie to z nosa, varia sa čaje, podávajú paraleny, píšu závete a hovoria sa posledné vôle. No takto…

– Čo sa dnes dialo?

– Nič, púšťali mi prúd do tela, aby zistili, či mi funguje nervová sústava. Neuveríš, funguje.

Ani sa nemôžete opýtať, či sa cíti lepšie, lebo on je v podstate zdravý. Pomaranče ho nebaví čistiť a už ste prelustrovali aj výber všetkých džúsikov. Nie je veľmi čím prekvapiť. Prinesiete asi dvadsiaty koláčik. Sadnete si na schody (tie prívetivé priestory pre návštevy na bratislavských Kramároch…), informujete do detailov o vašom strhujúco dobrodružnom živote, ktorý beží počas jeho neprítomnosti – bola som vonku so psíkom, v obchode kúpiť rožky, stretla som kamarátku, poupratovala doma… A vypočujete si najnovšie správy z oddelenia – dnes majú službu dobré sestričky, Jožovi tiekla infúzia, taký mladý doktor bol milý, lebo mi poprial pekný deň a dokonca sa aj predstavil a povedal, čo mi bude robiť, prezliekli mi periny, sused spal menej hlučne, Fera priviezli z JIS-ky a nie je mu do reči… No predovšetkým: „Všetci môžu radostne behať po svete, len ja som tu zatvorený a nikto sa so mnou ani nerozpráva!“ Lebo v januári, pri mínus 10 a poľadovici sa všetci chcú prechádzať, ba im je vonku až do tanca. Ešte aj ten pes pri venčení radšej spraví, čo je potrebné a rýchlo uteká do tepla. Aj to patrí k diagnóze muž v nemocnici.

Asi po dvoch týždňoch jeho ničnerobiaceho pobytu v zdravotníckom zariadení sme šli s mojimi terajšími svokrovcami za Tonom. Konečne sme sa dozvedeli aký postup doktori vymysleli. Svokor dostal vecnú odpoveď: „Váš syn je na tom zle, nádor sa pokúsime vybrať. Podľa predbežných meraní má približne 8 centimetrov. Do nôh mu už neprechádzajú vzruchy, takže keď ho budeme operovať, ideme na slepo. Počítajte s tým, že po operácii sa tak na 80 % už vôbec nepostaví a nebude nikdy chodiť. Je tu aj dosť vysoká pravdepodobnosť, že porušíme iné oblasti, takže možno sa vôbec nebude hýbať od hlavy dole. Teda… Ak to vôbec prežije… Miecha je veľmi citlivá časť organizmu. Ale stále to berme tak, že už nemáme čo stratiť. Bolo by dobré ho na to pripraviť aj z vašej strany.“ Empaticky, chirurgicky, vecne. Žiadne Chicago Hope s teplým čajom a hnedou dekou okolo pliec sa nekoná. Svokor sedel a pozeral do steny ešte dobrých pár desiatok minút.

Túto informáciu mi podávali jeho rodičia 45 minút. Trvalo mi ešte tri dni, kým som nabrala odvahu oboznámiť drahého s novinkami ohľadom jeho ďalšieho pobytu. Nasledujúci deň mu správy podal sám primár. Vždy ma fascinovala ľudská schopnosť vyblokovať všetko negatívne v záujme zachovania chodu života. A tak som s údivom sledovala ako sa môj priateľ deň pred operáciou dohaduje s kamarátmi, že o dva týždne idú spolu von na pivo. Akoby sa šiel robiť nejaký pruh.

John Constantine v priamom prenose

Medzitým som po sérii dlhých pohovorov získala vysokopostavené miesto v jednej firme. V deň operácie, v stredu 13.1.2010, som v rámci udržiavania sa som-v-úplnej-pohode-a-nič-sa-nedeje stavu bola odniesť všetky papierové náležitosti potrebné pre prípravu pracovnej zmluvy. Čo budem pozerať na telefón a čakať ako tá morka so sopľom? Alebo sa nechám preháňať na toaletu už len tak naprázdno? O šiestej večer sa ozval hovor z Kramárov: „Práve sme skončili. Je pri vedomí, vie kde je, všetko sa vybralo, hybnosť zostala zachovaná, zajtra môžete prísť na krátku návštevu, dovidenia.“ Empaticky, chirurgicky. Z druhej strany bolo počuť veľkú únavu.

Vo štvrtok som ho šla pozrieť. Človek vidí za život veľa vecí, na niektoré sa úplne nedá pripraviť, obzvlášť keď neviete, do čoho idete a čo tam nájdete. Môj dlhoročný partner tam ležal, stále mi opakoval, že si necíti nohy, že už je po ňom, všetko ho bolí, nikto mu nič nepovie, tradične to okorenil básňou o reverze. Ešte aj pod utlmujúcimi liekmi, vďaka ktorým zabúdate na to, čo ste hovorili pred troma minútami, nezabudnete na tak podstatnú tragédiu, akou je existencia muža v nemocnici.

Ďalší deň, v piatok 15.1. bolo v pláne ho previezť na izbu so zvýšeným dohľadom. Svokor volal, či môžeme prísť, v telefóne bol však iba nezrozumiteľný šepot sestričiek, po chvíli ticha nejako z telefonujúcej vypadlo, že ony nie sú oprávnené podávať informácie, treba zavolať službukonajúcemu lekárovi. Ale ten práve operuje. Môjho partnera.

Po asi štyroch hodinách sme sa dovolali bývalému primárovi, oznámil nám, že stav sa skomplikoval, nastal opuch miechy a pacienta museli reoperovať. Aby sa mu lepšie dýchalo, napojili ho na umelú pľúcnu ventiláciu a aby si lepšie oddýchol, uviedli ho do umelého spánku. Aj laikovi príde, že tieto praktiky asi nie sú úplne bežné a že správy o stave boli trochu zmiernené.

Na dôvažok, do dvadsiatich minút po tomto telefonáte mi zavolali z mojej budúcej práce, že navzdory dvojmesačnému výberovému konaniu a takmer podpísanej zmluve pracovnú ponuku z organizačných dôvodov rušia. Nikdy som sa nedozvedela skutočný dôvod. To už som mala pocit ako John Constantine kráčajúci svetom, kde je všetko zborené, zrútené, horiace a kadiaľ kráča, tam sa to rozpadáva ešte viac. Čistá apokalypsa,v strede ktorej sa neveriacky zmôžete iba na jednoduchú otázku: Je toto možné?

Od roku 2006 sme ako tím štyroch ľudí (medzi nimi ja aj Tono) organizovali tanečnú párty v intervale približne každé dva mesiace. Práve na ten večer bol naplánovaný jeden takýto event. Headlineri už boli na ceste, všetko nachystané, nedalo sa to zrušiť. Tak som tam šla. Aj tak by som doma iba prepadala sebaľútosti. Po prvý a posledný raz v celej dj-skej kariére som nevystúpila. V mojom čase to za mňa vzali iní účinkujúci. Namiesto toho som strávila v rámci možností príjemnú noc za stolom s vyhadzovačmi. Všetci ich majú za zlých, za kazičov zábavy, čo nedovolia ani tancovať na stole, či pri drahej technike pod elektrickým prúdom s pivom v ruke, alebo škodoradostne nedoprajú spánok ľuďom premohnutým alkoholom. V skutočnosti ich budia preto, aby sa presvedčili, či naozaj žijú, ale to mnohým v tej chvíli akosi nedocvakne. Niektorí biletári sú väčšinou v súkromí veľmi zábavní ľudia, sú totiž nevyčerpateľnou studnicou príbehov o ľuďoch. Plus keď to ešte okorenia suchým humorom… Presne to som vtedy potrebovala počuť.

V sobotu 16.1. nám v duchu hesla stroho – empaticky – chirurgicky zavolali z nemocnice. Vraj by bolo dobré, aby sme prišli na oddelenie. Pamätám si tú tichú cestu autom. Aj ja, aj jeho rodičia sme obmedzili komunikáciu iba na základné slová. Nevedeli sme, čo nájdeme. Či bude s nami rozprávať, alebo bude ležať pod úhľadne upraveným igelitom. Pred vstupom na JIS nás zastavil lekár, aby mierne povedal zase to o oddychu v umelom spánku a sťaženom dýchaní a „Uvidíme, ako sa to vyvinie. Stav je však veľmi vážny.“

Chirurgovia majú jednu zvláštnosť. Okrem špecifického humoru disponujú aj prenikavým pohľadom, máte pocit, že vás rozobrali na atómy. Bez ohľadu na obsah bolo za slovami cítiť niečo oveľa väčšie. Nejakú inú nevyslovenú pravdu. Toto bola iba taká milosrdná úprava skutočnosti, niečo ako „áno deti, Ježiško nosí darčeky cez okienko a keď budete poslúchať, prinesie aj vám.“

Rozsypať sa na atómy a vsiaknuť sa do nejakého iného sveta, kde vás nič netrápi

Prví šli za ním jeho rodičia, potom ja. Môj terajší manžel tam nehybne ležal, s množstvom hadičiek a sond, dýchal za neho prístroj. Mala som silný pocit, že to je posledný raz, čo ho vidím živého. Aj keď v stave, v akom je. Moje presvedčenie bolo rovné istote, že na druhý deň vyjde slnko. Čo by ste robili na mojom mieste, keby ste vedeli, že máte posledných pár minút života svojho blízkeho? Pohladila som obnaženú hruď a ruky v snahe zapamätať si čo najviac z neho. Mysľou mi bežalo: Je to poslednýkrát, čo je toto telo ešte teplé. Vzdá to po našom odchode, v noci, alebo nadránom? Alebo potiahne ešte pár hodín naviac?

Inak, ja nemám rada sentimentálne scény vo filmoch, prídu mi hrané (veď ide o film). Toto bolo ako z nejakého zlého nemeckého filmu, ktorý sa bežne vysiela v poobedňajšom čase.

Prišla som k nemu, chytila ho za bezvládnu ruku, nadýchla sa (len neplakať, nikomu to nepomôže, treba držať dekórum a ukázať, že som úplne nad vecou) a povedala mu:

„Láska, si v úplnej riti. Tvoj stav sa skomplikoval, museli ťa znovu operovať a teraz tu ležíš v totálnej prdeli“

Trochu blbý pocit, že rozprávam človeku, ktorý ma asi ani nevníma a zároveň čudné pobavenie sa na absurdite situácie. Už som ako z tých na city hrajúcich filmov, pri ktorých naše mamy plačú a tvária sa, že im niečo spadlo do oka. Ďalší nádych:

„Lekári už spravili všetko, čo sa dalo. Teraz je to iba na tebe. Ak chceš žiť, bojuj! My budeme pri tebe stáť, no toto musíš dať sám.“

Stíchla som, viac som nedokázala povedať, stálo ma to všetky moje sily. Práve som zostarla asi o desať rokov. Oscara na mňa za výkon. Vo filme to vyzerá oveľa jednoduchšie.

A vtedy mi prikývol. Úplne jasne. Ruka, ktorú som držala, sa pohla, vplietol mi prsty do mojich a stisol mi ruku.

Videla to sestrička, chvíľu pozerala na tie ruky a v chvate nám ich rozpojila so slovami „On musí oddychovať, mali by ste odísť“. Pred oddelením nás ešte dohnala iná sestrička, odovzdala nám jeho osobné veci, vraj už ich aj tak nebude potrebovať. Nerobí sa to až po smrti? Či to iba v tej Chicago Hope? V aute som za hrobového ticha držala na kolenách oblečenie, jeho telefón a striebornú retiazku, ktorú som mu dala pred rokmi
k narodeninám. Taký zvláštny pocit.

Jeho rodičia sa vraj doma úplne uzavreli, súrodenci volali teda mne. Ja, bežne urozprávaný človek, som sa zmohla iba na konštatovanie, že je to zlé a ukončila som debatu.

Aj Austrália je fajn… Ak ťa tam nič nezabije…

Keďže pravidlá o lekárskom tajomstve a nepodávaní informácií tretím osobám fungujú a akosi ma neuspokojili zmierňujúce správy o stave, ešte v ten večer som sa dozvedela cez rôznych známych, ako je môj partner reálne na tom. Pri aj po reoperácii mu niekoľkokrát zlyhalo srdce, potom nastal opuch pľúc, skákala telesná teplota, stratila sa hybnosť končatín, celkový kolaps organizmu. Postupne vypínali všetky funkcie a čakali, že do konca víkendu je po ňom.

Celú noc som strávila vytváraním plánu B, C, D… Už ma tu nič nedrží, keď zomrie, nebudem čakať do pohrebu. Aj tak si nemám čo obliecť. Ryanair lieta každý deň do Londýna, začnem tam. Len vyriešiť polročnú karanténu pre psa. Moja rodina bude asi opustená, no pochopia to. Budú musieť. Odtiaľ pôjdem buď do USA alebo na opačný koniec sveta. Kamkoľvek, kým sa to utrasie. Všade mám známych, nejako sa zamestnám. Síce… Austrália je krajina, ktorá ťa chce zabiť a najmä ten hmyz… Asi radšej zostanem nejakú chvíľu v Londýne u kamarátov a potom sa uvidí.

V nedeľu sme boli opäť za ním. Otec mu stojac pri posteli hovoril niečo v zmysle, že musí vydržať, že je to ťažké, no bude lepšie, len treba vydržať…, keď som si všimla, že ma môj drahý začal škriabať do ruky, ktorou som ho držala. Po chvíli mi došlo, že mi píše písmená. Pýtal sa aký je deň a ako je na tom. Fajn, záblesk v tme. Lekárovi som vravela, že deň predtým ma chytil za ruku a prikývol. On však nové fakty okomentoval, že to je nemožné a asi sa mi všetko iba zdalo.

Raz tu si… a potom tu nie si

V pondelok, päť dní od prvej operácie, som šla sama na JIS, Tono bol trochu živší ako neživý, reagoval na moju reč. Ja som bola spokojná so situáciou, veď už sa to zlepšuje, pozrime ako dobre sa má, keď už aj trochu komunikuje. Zrazu ustrnul, prístroje sa rozozvučali a ako v spomalenom filme som videla celé osadenstvo bežať k nemu, hovorili niečo o zástave srdca. Ja som tak nejako samozrejme odstúpila, aby som nezavadzala a čakala, čo sa bude diať. Nezaujato som pozerala, ako ho oživujú. Tak vyzerá človek, ktorý práve vytesňuje to, čo vidí. Akoby tam ani nebol. Len tam tak je, vznáša sa v nejakom vákuu a tvári sa, že sa ho nič z toho netýka. Po slovách „je späť“ som k nemu podišla a pokračovala v predchádzajúcej činnosti, akoby sa nič nestalo. O pár minút sa situácia zopakovala, tentoraz mi odporučili opustiť miestnosť. Po chvíli mi prišli povedať, že už by som mala odísť, vraj musí oddychovať. Na tento moment som zabudla presne vo chvíli, keď sa dial. Spomenula som si až o rok.

Ty zabav sestričky, ja si zatiaľ utečiem domov

O dva dni, v stredu 20.1. sa nám už začal vracať starý Tony. Vytrhol si kanyly a snažil sa dostať z postele. Už chcel ísť domov. Mne iba šepkal:“Podpisujem reverz“. Super, začína svitať na lepšie časy, ozval sa muž v nemocnici.

O ďalšie dva dni, na izbe so zvýšeným dozorom, ma vítal sprisahaneckým pohľadom: „Odviaž ma, ty zabavíš sestričku, ja zatiaľ utečiem.“ Kam by si chcel utiecť a najmä ako, keď ledva hýbeš rukami a nohy sú úplne nehybné? Ale pobavilo ma to. Neskôr priznal, že dlhé hodiny čakania v bolestiach trávil plánovaním úteku a odriekaním modlitieb ruženca. Pritom dovtedy nežil nejakým prudko nábožným životom. Mimochodom, nakoniec sa ukázalo, že šlo o intramedulárny ependymóm 2.stupňa, so sprievodnou syringomyeliou nad a pod tumorom.

O určitú dobu neskôr nám Tono povedal, že z tohto časového obdobia má veľmi hmlisté spomienky, prekladané rôznymi halucináciami. No jasne si pamätá na jednu, keď kráčal po ceste lemovanej mŕtvymi ľuďmi z rôznych období a vedel, že na konci ho čaká smrť. Vtedy prišla nejaká ruka, ktorá ho stiahla naspäť. On si do nej vplietol prsty, aby sa jej pevnejšie držal… Popritom mal v stavoch nejakej divnej surreality záblesky mňa, rodičov, či zdravotníkov. Zhrnul to tak, že v zásade sa jedná o celkom príjemnú, bezbolestnú smrť, ak by sa rozhodol prejsť niekam ďalej. Mne príde zaujímavé porovnávať jeho spomienky s mojimi. Isté je, že človek v takomto stave obmedzene vníma, len to fyzicky pravdepodobne nie je schopný dať najavo. Zároveň Tono neustále spomína, že pľúcna ventilácia je síce život zachraňujúci postup, no nesmierne bolestivý. Vraj mal pocit akoby mu pri každom nádychu niekto vrazil nôž do pľúc.

Dva a pol mesiaca v Kováčovej

Keď sa jeho stav ustálil, previezli ho do trnavskej nemocnice na neurológiu. Odtiaľ šiel po dvoch týždňoch do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. Priviezli ho tam ako bezvládneho pacienta, trochu hýbal rukami, no boli veľmi zoslabnuté. Nohy mal úplne nehybné, iba s občasnými zášklbami v jednej.

Hneď po príjme za ním empaticky prišla primárka, vraj: „Pán Horváth, ste uzrozumený s tým, že už sa v živote nepostavíte a nebudete chodiť?“ Však kopni si do zloženého pacienta ešte viac, ak mal náhodou nejakú nádej, nechaj ho čeliť tvrdej realite. Život sa s nikým nemazná.

Tono mal veľké šťastie, pridelili mu mladého fyzioterapeuta, ktorý s ním náhodnou chybou v systéme cvičil dvojnásobne. Ja som chodila za nimi do Kováčovej každý víkend. Vždy v piatok ráno, aby som videla progres, odchádzala som v nedeľu večer. Stretli sme tam mnoho ľudí s rôznymi osudmi – šoférov, skokanov, cyklistov, nešikovných kutilov, nešťastníkov, ktorí boli tam, kde nemali byť.

Rehabilitačné centrum je úplne iný svet. Ľudia na invalidnom vozíku, s barlami, či chýbajúcimi končatinami sú úplne bežným javom. Sú takí zomknutejší, zdieľajú svoje problémy, vzájomne sa poľutujú, aj podpichnú. Odvšadiaľ máte možnosť počuť veľa životných príbehov a vidieť ich aktérov.

Mea culpa, mea maxima culpa – ja som bola tá, ktorá im pašovala alkohol z neďalekého obchodu. Ten je z jasných dôvodov zakázaný. Avšak personál nad tým tak trochu priviera oko, ak ide o konzumáciu v norme a nie v priestoroch zdravotníckeho zariadenia. Pacienti majú svojich duchov, s ktorými sa musia vyrovnať. Potrebujú sa aj odreagovať.

Raz sa mi stalo, že som v obchode stretla fyzioterapeuta. Už zďaleka sa na mňa usmieval. A nebolo to pre to, že by som mu bola sympatická. Snažila som sa neštrngotať piatimi fľašami vodky v taške. Ani zakamuflovať nákup slovami: „Dnes večer sa budem zabávať. Úplne sama!“ – sa mi nepodarilo. Iba mi poprial pekný deň a vraj nech to pacienti nepreženú.

Tono aj tu prejavil svoju spoločenskú povahu. Už po pár týždňoch dal dokopy tím pacientov. Nebolo nič neobvyklé vidieť vláčik vozíčkarov. Na čelo postavil chlapíka na elektrickom vozíku, ostatní sa „zapriahli“ a takýto vlak z piatich – šiestich invalidov si to bežne mašíroval do blízkeho podniku na pivo. Aj chcel pred nami hrať formu, že on sa cez týždeň lieči, iba lieči a nič viac. Nanešťastie, prišli sme do podniku a čašníčka už od pultu kričala: „Nazdar Tono! Dve deci bieleho, ako obvykle?“ Len nestrácať na duchu.

img_6240

Malé nepodstatné kroky pre ostatných, pre neho zázrak

Strávil tam takmer 2,5 mesiaca. Každý týždeň som videla pokrok. Pokým prvý týždeň sedel na vozíku a priťahoval sa jednou nohou, o sedem dní ho po prvý raz postavili do zariadenia simulujúceho pohyb končatín. To postavenie bolo pre mňa zázrakom! Ani som nedúfala, že ho ešte uvidím v inej ako sediacej, či ležiacej polohe. Ďalšie týždne bol silnejší a pohyblivejší, vždy spravil o krok viac. Čo sa malé dieťa prirodzene naučí, môj manžel mal tvrdo vydreté pomalým cvičením. Niekedy strávil hodinu iba tým, že robil tri kroky dopredu, alebo iba stál a trénoval správny postoj. Aká veľká radosť to bola, keď po šiestich týždňoch pritiahol špičku slabšej nohy k telu! Postupne sa zotavoval, ako on, tak aj ja.

tony_janko-kratky

To, čo sa rozpadlo na Kramároch na tisícku malých častí, sa v Kováčovej začalo nanovo skladať, temnota sa rozplývala, vychádzalo slnko a nová nádej, že možno nie sme úplne stratení a možno nás má niekto hore aj trochu rád. Už som nezažívala chvíle trápneho ticha, keď som stretla ľudí. Prípadne nepočúvala zvláštne reči o ničom, len aby sa nebodaj nezvrhla téma na Tona. Doteraz neviem, či je to snaha o rozptýlenie, alebo si ľudia naozaj myslia, že si dotyčná osoba nevšimla, že sa jej v živote stalo niečo veľké a hrozné. Alebo proste iba nevedia ako sa správať a čo hovoriť. Zábavné sú aj pohľady ľudí, keď v ťažkom období vstúpite do miestnosti. Pozerajú na vás tak čudne, akoby ste niesli so sebou niečo hororové – pomaly, za šuchotavého zvuku ťahali za nohu mŕtvolu nepohodlného suseda, zakrvavený krompáč, alebo tak… Ťažiskovou témou mojej komunikácie so svetom bolo referovanie o zdravotnom stave partnera a vybavovanie vzájomných pozdravov. Je inak zaujímavý pocit byť meradlom šťastia v živote. „A ja som si myslel aký mám zničený život a ako sa mám zle, ešteže som stretol vás… hneď mi je lepšie…“ Že pekne pozdravujem, dobré vedieť, že my sme tí lúzri z konca radu na šťastie a spokojnosť.

 

Čo sa ti nechce pracovať?

Po prepustení do domácej liečby som s ním trávila čas, kedy celý zvyšok jeho domácnosti bol v práci – nebývali sme totiž spolu. Popritom som chodila na pohovory do práce. Raz som bola málo kreatívna, potom príliš kreatívna, príliš dominantná, príliš submisívna, dynamická, málo dynamická, prekvalifikovaná, vhodná na juniorsku pozíciu… Na otázky kde sa vidím o päť rokov, či ktorú z troch ponúkaných vecí by som si vzala na opustený ostrov a prečo – som poznala snáď všetky vhodné odpovede. Aj profily mojej osobnosti som si so záujmom vypočula. Aj analýzu silných a slabých stránok… A keď som dostala na záver hlášku: „My sa Vám ozveme“, vedela som, že môžem spokojne hľadať ďalej.

Ani jeden úspešný pohovor z možno päťdesiatky! Niekto tam hore proste nechcel, aby som pracovala. Po čase som sa už aj začala zabávať na vstupných pohovoroch. Keď som stretla menej skúsenú personalistku, občas som jej rada pripomenula aké záludné otázky mi ešte môže položiť, aby odkryla tajné zákutia mojej čiernej osobnosti. Keď ti Boh naservíruje kyslú citrónovú vodu, pridaj cukor, dobre zamiešaj a uži si limonádu.

Čas som trávila staraním sa o priateľa, cvičením s ním, chodením na prechádzky a ne-odpovedaním na otázky, prečo som taká lenivá a nenájdem si už konečne prácu. Tonov stav sa postupne zlepšoval. Začal rehabilitovať v nemocnici, aj súkromne, a tak nejako sa všetko začalo upratovať a naša skladačka znova zapadať do seba.

V auguste 2010 sme sa zasnúbili. O dôvod viac nebyť prijatá na nové miesto – vydá sa, otehotnie a máme z toho peripetie. Mám pocit, že zamestnávatelia ani nevedia koho chcú. Slobodné ženy nie, lebo sa vydajú a budú tehotné. Matky po materskej nie, lebo tie majú stále choré deti. Ženy s väčšími deťmi tiež nie, lebo nebudú ochotné robiť nadčasy. A takisto ani ženy po 45-ke, lebo tie majú väčšie finančné nároky a už sú aj staré. Raz som si nechtiac vypočula personalistku: na miesto by bolo dobré prijať ženu, vysoko kvalifikovanú, približne 35-ročnú, vyrodenú, s deťmi okolo 10 rokov, ktorá nebude pýtať čistú mzdu viac ako 500 €… Ktovie či našli…

Jedno je však isté, ak by som bola zamestnaná aj ja, Tono by musel iba ležať doma a čakať na príchod prvých ľudí z práce, aby mu pomohli. Hovorí sa, že prvý rok po zmene stavu je najdôležitejší, potom už progres nie je taký rýchly. Asi to vyznieva trochu nadnesene, no možno toto bolo dôvodom zvláštnych dejov pri hľadaní zamestnania. Inak si to neviem vysvetliť. Nakoniec som si našla dobrú prácu tu v Trnave, s príjemným kolektívom, odkiaľ som neskôr prešla na materskú dovolenku.

Nekonečný rad gratulantov

V septembri 2011 sme sa vzali. Na svadbu nám prišlo zagratulovať veľa ľudí. Mnohých sme nepoznali, len nás chceli vidieť, povzbudiť nás. Za tie dve hodiny státia pred kostolom som si vypočula x podobných konštatovaní: „Asi ma nepoznáte, ale váš príbeh sme sledovali, modlili sme sa za vás a želáme len to najlepšie…“

V čase najväčšieho zúfalstva totiž svokrovci vyslali správy do sveta so žiadosťou o modlitbu za syna. Chodili stovky správ z rôznych kútov sveta. Najviac si pamätám na osadu Tale – Bregdet v Albánsku, kde sa saleziánky (aj zo Slovenska) starajú o chudobných, najmä deti. Tieto deti, siroty, polosiroty, či iba odstrčené chudobné deti sa intenzívne modlili za nás. Jeho prípad spojil veľa spoločenstiev.

Od svadby náš život beží približne rovnako ako život iných párov. Bývanie, nejaké tehotenstvá, tri krásne deti, zmena bývania, kúpa auta, práca… Fyzioterapeut je stálou súčasťou našej domácnosti, takisto aj pravidelné kontroly chrbtice, aby sa prípadný návrat nádoru podchytil v začiatku. Vždy s malou dušičkou čakáme na výsledky. Či sa bojíme? Isteže. Veď lekári dávali takmer nulovú šancu na život a nikto nepredpokladal, že by mohol ešte niekedy chodiť. No odmietli sme pred strachom utekať, ale postavili sme sa mu a pozreli do očí. Vieme, kto sme a snažíme sa nepremrhať žiadnu šancu na život. Užívame si ho, lebo nevieš dňa, ani hodiny. A my už nechceme ľutovať, že sme niečo nespravili. Stále nad nami visí hrozba, že by sa to všetko mohlo zopakovať a už nie so šťastným koncom. Snažíme sa to mať na zreteli, ale neprepadávať panike. Žiadna kaša sa neje taká horúca a predsa, keď nám zostane aspoň maličká nádej, mohli by sme to aj prežiť v relatívnom zdraví…

 

Ďakujeme

V prvom rade chcem za toto všetko poďakovať Bohu. Neviem prečo sa to udialo práve nám, vtedy som vôbec nevidela zmysel v tom, čo sa stalo. Jeho plán musel byť s nami veľký, keď toľko ľudí zapojil.

Potom našim rodičom z oboch strán – podporovali nás, žili našu bolesť, boli v tom s nami, umožnili nám žiť vo finančnom vákuu, aby sme sa dali dokopy, aj za cenu vlastného odriekania

Naši súrodenci, ich rodiny a ďalší rodinní príslušníci – ktorí priniesli svetlo do temnoty, nenechali nás klesnúť na duchu, vypočuli a podržali nás

MUDr. Illéšovi, prof. MUDr. Šteňovi – lebo šli tam, kam sa iní neodvážili, Dr. Illéš aj naďalej dohliadal na zdravotný stav

Bezmenným lekárom, sestričkám, sanitárom a inému zdravotníckemu personálu z Neurochirurgickej kliniky FNsP Bratislava, Neurologického oddelenia FN Trnava, NRC Kováčová, Fyziatricko-rehabilitačného oddelenia FN Trnava – ktorí robili, čo sa dalo

Fyzioterapeutovi Jankovi Krátkemu z NRC Kováčová – lebo nestratil vieru v Tona a vytrápil ho cvičením

Fyzioterapeutovi Rasťovi Jankovi z Trnavy – lebo je už trvalou súčasťou našej rodiny a výrazne pomohol Tonovi opäť sa postaviť na nohy a chodiť. Doklepol s ním detaily a iba on vie tak môjho manžela vymasírovať, že ho nebolí celý človek

MUDr. Horákovej – detskej kardiologičke – jediná lekárka, ktorá iba na základe rozhovoru pospájala príznaky a vyslovila predpoklad diagnózy, čím nám dala smer, ktorým by sme sa mali uberať. Každý jeden špecialista sa venoval výlučne svojej oblasti, preto sa Tono všetkým javil ako zdravý.

Mojej tete Majke – lebo „pretlačila“ tú rezonanciu, na základe ktorej sa nádor našiel. Totiž, v tej dobe už žiadny zo špecialistov nechcel poslať Tona na MRI – vraj je to zbytočné plytvanie peniazmi a nemá sa tam čo nové objaviť

Priateľovi Vladovi Slezákovi s rodinou – v čase najhoršom bol tu a pomohol, kde bolo treba

Priateľom a známym – za veľkú podporu, ochotu vypočuť nás, alebo len tak pri nás sedieť a užívať si moment tichého porozumenia

DJom: Kukurica, Lixx, Akira, B-Complex a Switch Technique a biletárom: Roman a Marcel – za sprievod a udržiavanie nálady v jednu z najťažších nocí

Tým, ktorí sa modlili, či nejako ináč na nás mysleli

Deťom a ľuďom z osady Tale – Bregdet v Albánsku, obzvlášť sr. Magde Cerovskej – za modlitby

Všetci menovaní: zachránili ste viac než jeden život.

Keďže vieme, že toto je aj o šťastí, myslíme na mnohých ľudí, ktorých sme stretli, a ktorí toľko šťastia nemali. Vieme o vás a modlíme sa za vás. Aj za tých, ktorí už svoju pozemskú cestu skončili a prešli ďalej.

PS: Posledná fotografia vo videu je z Chopku, po kabínovú lanovku sme si to vyšľapali s troma deťmi pekne po svojich:slight_smile:

 

Teraz najčítanejšie

Ľubica Horvathova

Som iba taká obyčajná žena. Manželka a matka troch detí. Mám rada život a ľudí naokolo. Toto sú veci, ktoré ma fascinujú, bavia a inšpirujú.