Denník N

Vianočná diktafónová nočná mora

Prosím, nie... ďalšia štvorhodinová odpoveď na email?! Ilustračné foto – flickr/methodshop.com (CC BY-SA 2.0)
Prosím, nie… ďalšia štvorhodinová odpoveď na email?! Ilustračné foto – flickr/methodshop.com (CC BY-SA 2.0)

Vianoce sa môžu premeniť na nočnú moru pre osobu, ktorá dokáže prirýchlo písať alebo neúnavne mlieť hubou.

Pozdravujem Ťa, Milan!

Píšem Ti tento mail šokovaný, lebo som z Teba plánoval urobiť testovaciu myš, ale nakoniec som sa na ňu premenil ja. Tvoja najnovšia odpoveď ma totiž zastihla uprostred 2. vianočnej audio-revolúcie. Možno si spomenieš, že presne pred dvoma rokmi som absolvoval 1. vianočnú audio-revolúciu. Mám na mysli zrušenie písaného denníka (z nedostatku času písať ho) a prechod na audio-denník (diktovaný cez apku DropVox). Okolnosti ma donútili po dvoch rokoch urobiť ďalší krok podobným smerom: doteraz keď som dočítal knihu, dopozeral film atď., mal som cieľ vždy o práve „dovnímanom“ diele napísať aspoň 5 minút svojich postrehov – takzvanú „ledabolú recenziu“, ledabolo.avenarius.sk. Zistil som však, že ani toto už nestíham – totiž často sa neustriehnem a z 5 minút zápisu sa stáva 15, 25, 45 alebo aj vyše hodina… A toto keď si vopred uvedomím, tak ma to demotivuje sadnúť si čo i len na tých 5 minút zápisu, respektíve som bezprostredne po dočítaní knihy, po dopozeraní filmu (atď.) natoľko unavený, že v danej chvíli by som nedokázal ešte aj 15, 25, 45… minút o danom diele písať. Pričom však práve bezprostredné dojmy a úsudky majú najväčšiu hodnotu (čo neznamená, že si ich človek nemá po dni-dvoch ešte raz prezrieť a prípadne učesať, spresniť, lepšie usporiadať). 5 minút písať by som teda určite zvládol kedykoľvek, aj pri maximálnej telesnej vyčerpanosti – ale problém je v tom, že sa neviem v tomto ustrážiť: vždy mi ku knihe, k filmu… napadne oveľa viac vecí, ktoré by bolo vhodné v recenzii zachytiť. Praktický dôsledok? Nahromadili sa mi v priebehu roka 2016 mega-resty v písaní „ledabolých“ recenzií aj kníh (vrátane Bondyho), aj filmov. A teraz už, samozrejme, po mnohých mesiacoch je neskoro – teraz už mám pri mnohých knihách, filmoch problém nazbierať z pamäti aspoň tých 5 minút postrehov (a navyše by to bol už pravý opak tých najcennejších, teda „sviežich“, akoby „live“ postrehov)… Už je to stratené – „ledabolé“ postrehy majú hodnotu hlavne vtedy, keď sú spontánne, bezprostredné, čiže podľa možnosti ihneď po dočítaní, dopozeraní, alebo dokonca (čo je ešte lepšie) uprostred čítania, pozerania, počúvania je vhodné si ich zaznamenávať. Tuším, že aj počas čítania Bondyho som si urobil zopár nielen textových záznamov, ale aj zvukových poznámok cez DropVox, kde na Bondyho nadávam ako pohan, lebo tak ma neraz počas čítania rozzúril svojou paškvilnosťou a prihlúplosťou svojej argumentácie, že som to zo seba musel už počas čítania niekam vypustiť a „externe to uložiť“. Dúfam, že všetky poznámky nájdem a raz Ti ich prepošlem. Nie je to však také jednoduché – poznámky k Bondymu mám roztrúsené kade-tade: v štyroch rôznych Marvinoch (3 iPady, 1 iPhone), kde sú ešte rozdelené na čisté zvýraznenia a zvýraznenia s poznámkami, pritom v 5 rôznych farbách; v Nebulous Notes mám takisto nejaké poznámky k Bondymu, kde mu nadávam; a zrejme aj v DropVoxe. Ak sa mi to podarí všetko pozliepať do zrozumiteľnej podoby, prepošlem Ti. (Určite aspoň preklepy, ktoré som si poznamenal.)

Pointa: odteraz budem tých 5 minút po dočítaní knihy, dopozeraní filmu (atď.) nie písať, ale diktovať. A ak by som diktoval dlhšie než 5 minút – nevadí, však huba tak nebolí či nevyčerpáva v porovnaní s písaním. Na mletie hubou 5 minút vždy nájdem energiu aj bezprostredne po dočítaní knihy či dopozeraní filmu, teda v čase, keď som typicky už príliš vysilený začať svoje dojmy spisovať. Len som musel nájsť novú diktafónovú apku, lebo predsa len: keď človek hovorí svoje kritické dojmy k nejakému dielu, často sa pritom aj zamyslí, no a to by potom bolo na nahrávkach možno viac ticha než hovorenia. A ja svoje naďalej „ledabolé“, ale tentoraz už audio-recenzie plánujem aj zverejňovať (na YouTube cez TunesToTube). Bolo treba nájsť novú diktafónovú apku, lebo DropVox (ktorý aj naďalej budem používať na audio-denník) sa nedokáže automaticky vypínať a zapínať podľa toho, či práve človek niečo diktuje alebo je ticho. Našiel som nakoniec apku ALON Dictaphone za 5 € – zdá sa, že ponúka všetko, čo potrebujem. Druhý najlepší dojem na mňa urobila apka Audio Memos Pro za 10 €, no – paradoxne – napriek dvojnásobnej cene neponúka takú pre mňa základnú vec, akou je formát nahrávky MP3. (Len WAV, applovské AAC a podobné nepraktickosti.) Preto vyhral ALON.

Keď už som mal novú diktafónovú apku, rozhodol som sa (a tu prichádzaš na scénu Ty ako zamýšľaná testovacia myš) ju nasadiť na ešte jeden účel, ktorý časovo nezvládam podobne ako tvorbu recenzií. Mám na mysli odpovedanie na dlhšie emaily. Netýka sa to len Teba, ale aj viacerých mojich kolegov, ako aj mojej mamy atď. Problém so mnou, s Tebou, s mamou a inými ľuďmi, čo ovládajú desaťprstový prstoklad, je, že píšeme veľmi rýchlo, a teda aj veľmi veľa – lenže kto má potom stíhať na tie romány adekvátne odpovedať?! Viac-menej mi Tvoja najnovšia odpoveď v tomto vlákne prišla výborne do rany, až som sa potešil; povedal som si: „Super! Tu mi prišiel mail v rozsahu 101 kilobajtov, 11-tisíc slov, 38 normostrán (pritom neobsahuje žiadny top-posting!), ktorého adekvátne zodpovedanie v písomnej podobe by mi určite trvalo zopár týždňov (prinajlepšom), kým by som sa k tomu dostal – ale nadiktovať odpoveď? Však to bude hračka… Maximálne za 20 minút mám všetko vybavené.“

Tak som si myslel, a tak som v nedeľu večer (vyčerpaný, lebo aj cez Vianoce som robil pre nejedného klienta) zaľahol do postele a hovorím si: pred zaspaním Ti nadiktujem odpoveď na email a prepošlem Ti ju ako MP3-ku – bude to svižné a efektívne. Práve v tom okamihu sa však stala tá katastrofa: že namiesto toho, aby si sa testovacou myšou stal Ty, premenil som sa na ňu ja. Začal som Ti normálne diktovať odpoveď, striedavo som pozeral na Tvoj mail na iPade a diktoval svoje reakcie… ale minúty nabiehali… nabiehali… nabiehali… až som si vlasy chcel trhať, ale hovorím si: keď už si začal, dokonči to! Lenže čo sa nakoniec stalo? Odpoveď som Ti diktoval 3 hodiny a 44 minút čistého času (!), ale brutto to boli 4 hodiny a trištvrte (!). Po dokončení nahrávky za oknom už takmer svitalo a začínal sa nový deň. A to som si do postele líhal s tým, že som síce totálne vyčerpaný, ale že teda aspoň odpoveď nadiktovať zvládnem (na jej napísanie by som po dni strávenom za počítačom už energiu nemal). Ergo zhruba hodinu čistého času som pri diktovaní mlčky rozmýšľal – to je pre mňa zaujímavý praktický poznatok, že zhruba štvrtinu času pri diktovaní, ak nejde o triviálne veci, ale také, pri ktorých sa treba zamyslieť (to platí aj pre tvorbu „ledabolých“ recenzií), strávi človek mlčaním. A to je práve geniálne na diktafónovej apke ALON, že mlčanie ona počas nahrávky automaticky odfiltruje, takže výsledná MP3-ka nemá štyri a trištvrte, ale „len“ tri a trištvrte hodiny. Ešte som Ti chcel „ulahodiť“, hovoril som si: keď už neposielaš odpoveď písomne, ale zvukovo (čo je istá forma neokrôchanosti), aspoň nech tam Milan nemá šušťanie – nastavil som teda maximálnu kvalitu nahrávky (320 kbps), čo spôsobilo, že výsledná zvuková odpoveď na Tvoj mail má 380 megabajtov. To už som Ti rovno mohol poslať CD alebo DVD s odpoveďou… Ešteže som ju prezieravo odoslal do cloudového úložiska, kde mi klient dáva k dispozícii neobmedzenú kapacitu. Samozrejme, hneď teraz by som Ti sem mohol vložiť odkaz na prehranie nahrávky, lenže máš Ty čas počúvať moje bľabotanie tri a trištvrte hodiny čistého času? Pochybujem. Experiment zlyhal. Ale priniesol mi užitočný poznatok – že napriek tomu, že je človek telesne úplne vyčerpaný, tak hubou mlieť dokáže naďalej, a to aj celú noc. Neskôr som si skúšobne pustil aj výsledok a naozaj šušťanie nepočuť, ale v bežnej rýchlosti som ten audio-produkt po sebe nedokázal počúvať dokonca ani ja sám. ALON (pravdaže, aj iné multimediálne apky, napríklad AVPlayer HD, v ktorom pozerám na jablčných škridlách filmy) však umožňuje pustiť si nahrávky aj zrýchlene, no a v rýchlosti 1,5x sa mi to už zdalo celkom znesiteľné (dalo sa vnímať, o čom je reč). Lenže aj keby si si moju odpoveď pustil v rýchlosti 1,5x, ešte stále by trvala (ak dobre v hlave kalkulujem) síce nie 3 a trištvrte hodiny, ale asi necelé 3 hodiny. To Ti predsa nemôžem urobiť… Navyše, ako postupovala noc, začínal som byť pri diktovaní stále viac a viac nervózny (lebo som si čoraz intenzívnejšie uvedomoval, že diktovanie trvá pridlho), až ku koncu nahrávky zniem ako neurotik; dobre, že som na Teba nezačal škriekať a ziapať v reakcii na Tvoje emailové repliky. Nervozitu cítiť aj pri normálnej rýchlosti prehrávania – pri rýchlosti 1,5x je však ešte nápadnejšia.

Taký osud postihol najnovšiu odpoveď, ktorú som Ti chcel poslať. Je k dispozícii, ale momentálne v nevyhovujúcej podobe. Neviem, ako to ďalej budem riešiť – či Ti ju postupne budem posielať predsa len v (pre)písanej podobe, prípadne v kratších MP3-kách po jednotlivých tematických úsekoch… uvidíme. V každom prípade, hlavný účel nasadenia diktafónu ako nástroja odpovede na email sa nenaplnil: nielenže mi diktovanie trvalo zrejme oveľa dlhšie, než by bolo trvalo napísanie odpovede na ten istý email (lebo pri písaní by sa mi nebolo chcelo zachádzať až do takých podrobností – huba však nebolí, takže pri diktovaní som to robil, pričom som sa neraz aj zbytočne opakoval…), ale výsledok je, že odpoveď odo mňa na svoj email stále nemáš. Hádam tento hororový zážitok (hororový, lebo potom som bol v pondelok nevyspaný a musel som ho ukončiť už v podvečer) bol na niečo užitočný. Naučil ma (dúfam), že si pri diktovaní treba dávať pozor na hubu, lebo huba sama od seba je schopná mlieť, mlieť, mlieť donekončna aj napriek telesnej vyčerpanosti majiteľa huby… Akoby huba nebola telesnou, ale duchovnou súčasťou človeka. To som si všimol už pri diktovaní audio-denníka cez DropVox – niektoré moje denníkové audio-záznamy majú aj 2 či 3 hodiny dĺžky (pričom veľkú časť z nich tvorí mlčanie), ale tam to práveže neprekáža, lebo denníkové audio-záznamy nikomu neposielam: slúžia len na moju vlastnú potrebu. Ak však človek audio-záznam niekomu adresuje (napríklad ako odpoveď na email), tak si musí dať extra pozor na mletie huby: brať ohľad na to, že adresát nemá veľa času počúvať odpoveď. To je paradox, o ktorom som doteraz nemal tušenie! Mám na mysli to, že hoci sa diktuje oveľa ľahšie ako píše, tak práve pri diktovaní, nie pri písaní, si treba dávať najväčší pozor na ekonomickosť a stručnosť vyjadrovania. Lebo v poriadku: ak človek píše priveľa alebo pridlho, prijímateľ textu vždy má možnosť len ho rýchlo prebehnúť očami – nemusí ho (nevyhnutne) priveľmi zdržať. Pri audio-formáte už to také jednoduché nie je, lebo (ako som vyššie ilustroval) aj pri prehraní odpovede rýchlosťou 1,5x by Ti jej prehranie zabralo necelé tri hodiny a pri dvojnásobnej rýchlosti už sa nahrávka rozumne vnímať nedá vôbec… Toto proste nie je možné robiť partnerom v diskusii – posielať im niekoľkohodinové odpovede. Na toto (vyjadrovať sa čo najstručnejšie, čo najekonomickejšie!) si budem musieť dávať pozor aj pri diktovaní „ledabolých“ audio-recenzií, aby z nich neboli hodinové litánie… lebo kto by si ich potom na YouTube chcel vypočuť? Hoci ani nepredpokladám, že by ich na YouTube ktokoľvek počúval, ale predsa len: je tam aspoň tá teoretická možnosť. A audio-recenzie na YouTube, to je aspoň „dobrovoľný“ formát – nikto predsa nikoho nebude nútiť, aby si ich vypočul. Odpoveď na email je z tohto pohľadu však iný žáner, pri ktorom sa predpokladá, že si ju adresát vypočuje – preto treba pri nahrávaní postupovať čo najohľaduplnejšie voči adresátovi.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu kritik.avenarius.sk.