Nórsko stopom – z Bergenu do Trondheimu po vnútrozemí
Koncom leta sme sa partia štyroch ľudí rozhodli lowcostovo navštíviť Nórsko. Štyri veľké turistické batohy sme zmotali dohromady potravinárskou fóliou, prelepili páskou a mali sme z toho jednu veľkú neidentifikovateľnú guču vážiacu tesne pod 32 kg – akurát jedna veľká batožina :) A to bol len začiatok našej dobrodružnej cesty, kde nie vždy išlo všetko podľa plánu, ale stálo to za to! :)
Spiatočnú letenku z Katowíc do Bergenu sme mali za slušných 125 € cez Wizzair, vrátane jednej spoločnej veľkej batožiny, kde sme sa museli všetci pobaliť :)
- Voss – kolíska adrenalínových športov v Nórsku
- Flam – kúsok od tejto dedinky je najdlhší fjord v Nórsku
- Lom – žije tu najlepší pekár v Nórsku a zároveň je to výborný východiskový bod na treky do Jotunheimu
- Jotunheimen Nasjonalpark – tu sa nachádzajú najvyššie hory v Nórsku s krásnymi scenériami
- Otta – nič zaujimavé, tranzitné mestečko
- Mysusaeter Nasjonalpark – národný park a la mesačná krajinka plná skál, ale pekná :)
- Foldall – malá dedinka, kde nájdete aj záprahových psov (vyzeralo to ako útulok)
- Oppdall – mestečko s množstvom obchodov najrôznejšieho druhu
- Trondheim – náš najsevernejší cieľ, známe vikingské mesto
Čo sa týka navigácie, tak môžem odporučiť super appku Norgeskart. Oplatí sa zaplatiť symbolický poplatok pár €, a potom si môžete do mobilu nasťahovať naozaj detailné topografické mapy Nórska. Uvidíte tam ako turistické chodníky, tak aj jednotlivé chaty, kde sa dá prespať.
Ohľadom vyhľadávania potravín sa nám osvedčila appka maps.me, keďže sme si tam mohli jednoducho nájsť práve našu obľúbenú Rema 1000 s dobrým pomerom cena/výkon a mapy sa dajú samozrejme zadarmo stiahnuť do offline módu.
Po prílete na letisko sme sa snažili ísť pešo smerom k diaľnici, ale zastavili sme sa hneď pri prvom kruháči a len tak zo srandy sme chvíľu všetci štyria stopovali okoloidúce autá. Asi po dvoch minútach nám zastavil jeden minivan s typickým Nórom – dlhovlasý zarastený modrooký blondiak, ktorý nám povedal, že má namierené až do Trondheimu. Jeho angličtina bola dokonalá a tak sme sa mohli porozprávať o všetkom možnom. Bol to ešte študent v poslednom ročníku na výške. Povozil nás autom cez najdlhší tunel v Nórsku (24,5km), kde sú dokonca aj tri veľké miestnosti, farebne nasvietené a keď sa ku ním blížite javí sa to ako koniec tunela (odpočinok pre klaustrofobikov).
Aj by sme tam ostali, ale nemali sme nakúpené potraviny minimálne na deň. A tak sme sa nechali zaviesť asi do 40km vzdialenej, turistami obľúbenej dedinky Lom. Kempovacie miesto sme si našli na tráve pod cestou a išli sme skoro spať po náročnom dni.
„Niekedy vám v Nórsku zastavia do pár sekúnd a niekedy si počkáte aj hodinu!“
LOM
Keďže sme boli po našom príchode celkom zničení, tak sme si dopriali aj viac spánku a na obed sme sa vybrali na miestnu horu, čo bol cca 5 hodinový trek so slušným stúpaním. Backpacky sme si bez problémov odložili na miestnej pumpe. Na vrchole sme sa samozrejme dobre natlačili tuniakom, kukuricou v konzerve a tortilami. A ako dezert sme mali 0,5kg marcipánu zabalený ako ozrutné bambíno :D
Na vrchole bola už trochu zima, a tak sa nám hodili aj teplejšie bundy. Samozrejme výhľad na dedinku Lom a opačným smerom na Jotunheimen stáli za to. Na večer sme sa chceli zložiť na našom obľúbenom mieste pri ceste, ale už z diaľky sme tam videli spokojne sa pasúceho losa!
Od miestnych sme veľakrát počuli, že toto obrovské zvieratko len tak neublíži, iba keď má mladé. Takže sme to nechceli riskovať a vybrali sme si radšej iné miesto, pri Červenom kríži, kde bola odstavená aj miestna záchranárska helikoptéra, ale nikoho tam nebolo cez víkend.
NÁRODNÝ PARK JOTUNHEIMEN
V krásnu slnečnú nedeľu sme sa vydali do jedného base campu vzdialeného cca 40km od Lomu, Spiterstuhlen. Odtiaľ sa podnikajú treky aj na najvyššie hory v Nórsku, Galdhøpiggen (2469 m), alebo aj menej náročné treky cez národný park. My sme sa vydali údolím k cca 15 km vzdialenej chate Leirvassbu. Keďže už bolo veľa hodín, tak z 5 hodinového treku sme mohli dať len polovicu a museli sme nájsť v tej kope rôzne veľkých kameňov nejaký vhodný pľac na kempovanie.
Trek sa mi veľmi páčil, keďže väčšinu tvorila len rovina s kopou kameňov, prekonávanie krásnych potôčikov štýlom „zem je horúca láva“ a nádherné výhľady na okolité hory. Tie boli na vrcholkoch zasnežené a miestami bolo vidno aj kúsky ľadovca.
„V Nórsku môžete stanovať aj v národných parkoch!“
Každopádne odporúčam stanovať na mieste kde čo najskôr ráno vyjde slnko, nemusíte sa potom zbytočne trápiť so sušením stanu. Ráno nám spríjemnilo zopár losov asi 100 metrov od nás. Keď sme pokračovali ďalším dňom našou cestou, tak tam pribudli jazerá a veľa oviec, ktoré sme naháňali lebo išli našou cestou a zároveň ďalšie išli za nami.
Miestami už bolo náročné stále skackať po kameňoch a už sme nemali ani veľa jedla, akurát jedny párky s horčicou spravené v ešuse , na ktoré sme sa už veľmi tešili ako si ich spravíme pri najbližšej chate. Po jedle netrvalo dlho a jedna dvojica už mala odvoz spolu s troma postaršími Nórkami, ku ktorým sa prihovorila Janka ešte na parkovisku a zobrali nás späť priamo do Lomu, aj s vyhliadkovou jazdou po miestnych atrakciách :)
LOM – OTTA – MYSUSAETER
V posledné dni sme mali len samú turistiku, a tak nastal čas dať si trochu voľna, v rámci ktorého sme si pozreli aj miestne mineralogické múzeum v Lome – FOSSHEIM STEINCENTER. Bolo naozaj obrovské a dali sa tam kúpiť naozaj pekné kúsky za dobré ceny. My sme si tam kúpili bizmut za 98 NOK.
Kúsok od múzea bol dobrý pľac na stopovanie a tak sme to využili, hneď potom, ako sme sa rozdelili. Nebolo jednoduché stopnúť niekoho, a tak sme čakali aj jednu hodinu, kým nám zastavil milý párik zo Stuttgartu, ktorý mal prenajatý veľký karavan. O pár km neskôr zobrali aj Miška so Zuzou a spolu nás odviezli do mesta Otta. Ešte nám každému dali po domácom nemeckom jabĺčku :)
Nasledoval klasický scenár, nájsť potraviny a poriadne sa najesť :) Ešte sme na málo frekventovanej ceste chceli k večeru prejsť za mesto Otta, kde by sme sa mohli zložiť. Keď už sme to skoro vzdali, všetkých štyroch nás vzala milá postaršia pani so psíkom do chatovej oblasti Mysusaeter. Teta nás vysadila na veľkom parkovisku, kde boli parádne WC-ka s teplou vodou, kde sme si trocha poprali veci a zložili stan.
RONDVASSBU
Ráno sme pozbierali opraté veci, doplnili camelbaky a vydali sa po ceste cez krásnu chatovú oblasť cez oblasť Rondane Nasjonalpark. Boli to typické severské drevené chatky s krásne zelenými zatrávnenými strechami a výhľadmi na nekonečnú planinu s jednou kľukatou cestičkou. Smerom hore sme si stopli Čechov, ktorí zobrali Zuzu a aspoň ostatné batohy. My traja sme išli odľahčení smerom k záchytnému parkovisku, keď sa spustil silný dážď a o pár minút sme stopli kolónu štyroch nemeckých áut, pričom každé auto vzalo jedného, ako na zavolanie :)
Z parkoviska na chatu to bolo ešte 6 km nenáročným terénom s machovitou planinou naokolo. Keď sme dorazili na chatu Rondvassbu, tak bolo už poriadne zamračené a až do 20-tej malo pršať, a tak sme si zaplatili veľkú zmiešanú hostelovú izbu za 240 NOK na osobu za noc a konečne sme si na 6. deň po teplej kávičke v krásne zariadenej chatke vychutnali teplú mäkkú posteľ. Síce káva bola polo-teplá z termosky za 25 NOK, no aj tak v tom sychravom počasí potešila.
„Síce sme v drahom Nórsku, ale cena za 1 noc v hostelovej izbe v krásnej chate za cca 26 € prekvapila“
RONDVASSBU – DORALSETER
Nasledovalo krásne slnečné ráno, a my sme sa mohli vydať na náš 6 hodinový trek do ďalšej asi 15 km vzdialenej chaty. Najprv sme museli okľukou obísť jazero pri chatke a nasledovalo prudké stúpanie do najbližšieho kopca. Krajina to bola kamenistá, len so samým machom a lišajníkmi , bez akýchkoľvek stromov. Pokiaľ by ste si to chceli uľahčiť, tak časť údolia sa môžete odviezť loďkou po slížovitom jazierku v údolí.
V jednom momente sme v údolí počuli dosť veľký hluk a následne nad nami, pomerne nízko preleteli dve nórske bojové stíhačky – super zážitok. Na polceste sme si zohriali rybie guľky s vifonkou a kukuricou. Posilnený obedom sme mohli prekonávať potôčik, kde sa len ťažko hľadali suché kamene na jeho preskakovanie. Baby ho prebrodili v žabkách alebo naboso, ja s Miškom sme úspešne otestovali vodeodolnosť našich topánok :)
Dorazili sme na chatu Doralseter, ktorá nemala tak pekne zariadenú reštiku ako tá v Rondvassbu a zároveň tam ani nebolo veľa potenciálnych áut na stopovanie. Tak sme si dali aspoň nazvime to horúcu čokoládu, doplnili camelbaky po dlhom treku a vydali sa 15 km asfaltkou smerom k civilizácií.
V skoro polovici tejto cesty sme sa rozhodli zložiť a spraviť si niečo teplé na večeru. Hneď ako sme dojedli, tak išlo jedno auto, ktoré už predtým išlo opačným smerom a Janka im vtedy zakývala. Bol to postarší párik, ale opäť, aspoň jeden vedel po anglicky. Zobrali nás aspoň dvoch do malého auta do najbližšej dediny Folldal. Konečne sme si mohli doplniť minuté zásoby jedla a miesto na kempovanie sme si našli na okraji dediny v malom lesíku, len kúsok od brechotu asi 20-ky záprahových psov.
Na 15 km dlhej ceste k civilizácii, do dedinky Foldall
„Ten pocit, keď unavený po 15 km treku zistíš, že ťa ešte čaká od chaty ďalších 15 km smerom k civilizácii…“
FOLLDAL – OPPDAL
Ráno sme sa dozvedeli, že po našom rozdelení sa Zuza s Miškom ešte večer prestopovali do mestečka bližšie k Trondheimu, do Oppdalu. Po menšom nákupe sme sa tak polhodinu snažili niečo stopnúť, avšak neúspešne. Nálada klesala. Na okraji dedinky sme našli aspoň rozostavaný altánok, do ktorého sme sa mohli schovať pred silnejúcim lejakom.
Ťažko sa veru stopovalo v daždi, ale zastavila nám nakoniec jedna milá pani, ktorá bývala v blízkosti Folldalu a išla len na miestnu skládku vyhodiť smeti. Nakoniec nás zobrala až do vyše 70 km vzdialeného Oppdalu, pretože nám povedala, že v tom daždi nás jednoducho nemôže vysadiť. Wau!
V Oppdal nás Ellen vysadila rovno pri nákupných centrách, kde sme ‚kvarglili‘ až do večera, keďže vonku stále len pršalo. Na prenocovanie sme si našli cool pľac kúsok od hlavnej stanice, bol taký drevený prístrešok, ktorý patril k pravdepodobne bývalej železničiarskej ubytovni. Boli sme teda na noc chránený pred silným vetrom a dažďom.
OPPDAL – TRONDHEIM
Ráno sme boli okuknúť ich krásnu stanicu len s automatmi namiesto personálu a do Trondheimu sa nám podarilo prestopovať až na tri razy. Prvý bol karavan s párikom, ktorý organizuje bike závody v Nórsku. Ďalší bol Nór geológ, ktorý vyhľadával ropné rezervoáre a hodnotil ich kvalitu, pričom bol vášnivým poľovníkom. Ešte nám povedal zaujímavosť, že slamené ‚šulce‘ zabalené v netradičnej ružovej farbe sú iné v tom, že ich drahšou cenou farmári prispievajú na boj proti rakovine.
Takisto nám cestou ukázal veľkú farmu na kopci, ktorá patrila zakladateľovi známeho potravinárskeho reťazca REMA 1000. Posledným šoférom bol pôvodom Afgánec narodený ďaleko za polárnym kruhom v Tromso. V Trondheime sme si odšliapali ešte dobré 2 km do centra, ale už sme boli v našom vytúženom najsevernejšom meste nášho tripu :)
„Neraz nás zaskočilo ako ochotne nás, s rešpektom Nóri pustili cez cestu na prechode, či mimo neho. Máme sa na SVK čo učiť!“
„Vždy ma zaujímalo, ako môžu mať v tej kose v tých drevených domčekoch teplo. Odpoveď je drevo – sklená vata – drevo :)“
Pokračovanie nášho nórskeho dobrodružstva v ďaľšom článku už čoskoro!
Zatiaľ si môžeš pozrieť všetky krásne fotky z nášho nórskeho tripu ;)
Fotografie – triploversk.sk
