Mala Veľká októbrová socialistická revolúcia kritikov?

Prvou kritičkou Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v mene marxizmu bola Róza Luxemburgová. V tom čase bola aktivistkou viac ako kedykoľvek predtým, bránila svoju nezávislosť a anarchická prudkosť sa v nej miešala s marxistickou teóriou. Celý svoj život zasvätila idei revolúcie avšak október ju vydesil, bála sa tej rodiacej obludy, ktorá by jej zobrala zmysel života.

V roku 1905 sa zapojila do polemiky medzi menševikmi a boľševikmi a bola skôr na strane Lenina a to aj napriek tomu, že sa s jeho postojom nestotožňovala. Hoci jej zmyslom života bola obdobne ako pre Lenina len proletárska revolúcia, tak nebola ochotná ako on obetovať marxizmus, ktorý sa naučila od Marxa a Kautského. Veľmi skoro vycítila, že diktatúra strany nahradí to, čo ona nazývala hnutím más.

Táto mladá aktivistka neváhala vyjadrovať svoje námietky voči koncepciám, ktoré Lenin definoval vo svojej knihe Krok vpred, dva kroky nazad. Podľa nej boli pri veľmi autoritatívne a centralistické, ktoré podľa nej zbližovali boľševikov skôr s Blanquim ako Marxom. Leninova krajná centralizácia strany niesla so sebou hrozbu, že sa proletariát dostane pod nadvládu oligarchie intelektuálov. Rozdielnosť názorov sa vyskytla aj v iných veciach predovšetkým však v národnej otázke. Tento článok z roku 1904 v ktorom zavčasu vyjadrila svoje proroctvo je najdôležitejší. Téma tohto článku sa objaví neskôr vo viac-menej identickej forme a to v čase revolúcie.

V roku 1917 sa ocitla vo väzení, kde bola uvrhnutá nemeckou vládou za protivojnovú činnosť, ale aj tam sledovala činnosť v Rusku prostredníctvom všetkých možných zdrojov informácií ako napríklad útržky novín a rozprávanie návštevníkov. Pochopila, že sloboda je ohrozená a vydala o tom spis. Z väzenia bola prepustená 10. novembra 1918.

Už v priebehu roka prišlo k cenzúre tlače, diktátu jednej strany, masovému teroru a dokonca sa objavil aj koncentračný tábor. Tieto znaky boli podľa nej znakmi oligarchického charakteru ruskej revolúcie. V januári 1919 bola zavraždená mužom z Freikorpsu. Bolo to veľmi skoro na to, aby mohla zaujať rolu kritického svedka boľševickej revolúcie v mene ľudovej slobody. Ak by sa jej to podarilo, v tejto úlohe by nemala páru a to najmä vďaka svojmu anarchistickému duchu a minulosti, na ktorú výčitky svedomia a kompromisy nemali vplyv.

Avšak je možné, že jej silný hlas by sa nepresadil proti prúdu, pretože aj keď jej smrť bola potvrdzujúca jej analýzy a výstrahy, nebolo zabránené tomu, aby nadlho upadla do zabudnutia. Nakoľko víťazný boľševizmus vnútil mlčanie svojim kritikom, dokonca aj keď boli mŕtvi a predovšetkým, ak sa zúčastnili na jeho bojoch.