Odluka cirkvi od štátu „aneb“ Kedy sa skončí slovenský stredovek?
„Čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“…mi napadá vždy, keď stretávam (čoraz viac) ľudí, ktorí mi otvorene vravia, že sa nestotožňujú so súčasným zameraním cirkvi. Okrem iného, k tomu výrazne prispelo nedávne odvolanie trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka. Často skloňovaným riešením sa zdá byť odluka cirkvi od štátu. Tá bola dokonca aj jednou z podmienok obsiahnutých v požiadavkách Verejnosti proti násiliu v novembri ´89. Prečo doposiaľ neprebehla?
Je pomerne zvláštnym fenoménom, že za odčlenenie cirkvi nelobujú aj samotní slovenskí cirkevní predstavitelia. Včlenenie cirkvi pod štát totiž v Československu prebehlo v októbri 1949, keď bol na základe tzv. „cirkevných zákonov(z. č. 217 a 218 z októbra 1949)“ zriadený „Štátny úrad pre veci cirkevné“ a cirkev sa stala štátnou rozpočtovou organizáciou. Prvý spomínaný zákon(č. 217) umožňoval komunistom lepšiu evidenciu všetkých duchovných a prehľad o dianí v cirkvi, zatiaľ čo ten druhý(č. 218), nariaďoval, financovanie cirkvi zo štátnych zdrojov. Vďaka tomu bolo možné ju zo strany vtedajšej štátnej moci v prípade potreby finančne obmedziť. Malo by byť teda v záujme cirkvi samotnej, aby bola od akéhokoľvek vplyvu štátu jednoducho odčlenená, aby sa tak predišlo tomu, že by mohla byť kedykoľvek znovu kontrolovaná štátnou mocou.
Najvýstižnejšie sa o tom hovorí dokonca už v samotnom Matúšovom evanjeliu, keď Kristus odpovedá farizejom na otázku, či majú cisárovi platiť dane, keď po krátkom numizmatickom exkurze vraví „dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ Tým bola zreteľná vyjadrená téza, podľa ktorej by oblasť svätého a svetského mala byť striktne oddelená. Vo svetle týchto skutočností, prijímaním peňazí od štátu, cirkev prakticky protirečí vlastnému učeniu.
Napokon, na Slovensku žijú aj mnohí ateisti, budhisti, židia, alebo napr. stúpenci kultu Haré Krišna. Nemôžeme sa nazývať právnou, demokratickou spoločnosťou, ak nútime všetkých obyvateľov krajiny prispievať na organizáciu, s ktorej činnosťou sa stotožňuje len časť z nich. Jedna vec je, keď štát prispieva telesne postihnutým, nezamestnaným, či sirotám. To sú totiž situácie, v ktorých sa môže ocitnúť každý obyvateľ krajiny, bez ohľadu na svoje rozhodnutie. Niečo celkom iné je však povinné prispievanie v oblasti, v ktorej by na základe uvedených faktorov, malo byť prispievanie riešené skôr na báze dobrovoľnosti.
Oponenti odluky zvyknú veľmi často argumentovať Vatikánskou zmluvou, ako aj tým, že zmluva je údajne nevypovedateľná. Nie som expert na diplomaciu, ani na diplomatiku, takže tento aspekt nechám na odborníkov. Avšak niečo celkom iné je morálny aspekt. Nikto predsa cirkvi nekáže spomínané peniaze od štátu aj prijímať. A ak by ich aj prijala, môže ich predsa rozdať tým, ktorí ich na Slovensku potrebujú najviac. Pričom, ak by sa naozaj držala Kristových slov, predovšetkým tých, v ktorých adresoval tých majetnejších a zdôrazňoval im rozdávanie majetku chudobným, potom by to aj skutočne robila. Myslím, že na Slovensku žije na hranici chudoby pomerne vysoké % populácie, takže takíto ľudia by sa určite nehľadali ťažko. Stačí sa prejsť po uliciach. Podobne Kristus nekázal zdobiť kríže a oltárne sviatosti zlatom. Nemal som však v úmysle písať o prežívajúcich stredovekých reminiscenciách.
Pádnym dôvodom na odluku je aj to, že cirkev totiž neoficiálne objektmi svojho záujmu, sama seba v podstate už dávno od ľudí odlučuje. Trúfam si povedať, že veľkú časť Slovákov totiž skôr ako adopcie detí pármi rovnakého pohlavia, trápi napr., že ich mesačný príjem len zriedka prekročí 400 €, z čoho sa dá na Slovensku vyžiť len naozaj ťažko. Pred problematikou interrupcií, by nepochybne mnohí dali prednosť reálnemu(nie štatistickému) znižovaniu nezamestnanosti. No a rodičia by zrejme skôr preferovali „prevenciu“ proti tomu, aby nemuseli vidieť svoje deti donútené odchádzať do zahraničia za prácou pred bojom proti „smrtonosnej hrozbe“ v podobe zavádzania jógy na školách…
Od čias, kedy Martin Luther pribil na dvere kostola povestných 95 téz, v ktorých zhrnul svoju kritiku vtedajšej cirkvi, uplynulo už takmer pol tisícročia. Dnešných pomyselných „95 téz“ by mala na svoju adresu zverejniť cirkev sama a najpresvedčivejším dôkazom, by bola práve jej odluka od štátu.
„Boh nie je žiadneho vierovyznania.“
( Mahatma Gandhi )
Zdroje:
1. Evanjelium podľa Matúša;
2. Sbírka zákonú republiky Československé. Ročník 1949. Strany 639-640. Vydané dne 17. října 1949. Dostupné online:
