Denník N

   Charta 77, začiatok českého rozchodu.

Dominik Tatarka, jeden z prvých signatárov Charty 77
Dominik Tatarka, jeden z prvých signatárov Charty 77

Ak sa raz bude , už bez hystérie, hľadať bod, kedy sa po autentickej vzájomnosti Čechov a Slovákov (akú priniesli roky 1968-69), začal rozchod oboch národných komunít do vlastných štátov – potom je tým bodom možno práve január 1977 a tými rozhodnutiami sú rozhodnutia zakladateľov pražskej Charty 77

 

trocha spomienok a úvah ku 40 výročiu Charty 77

 

O Charte 77 som sa dozvedel v deň jej publikovania na Západe, tzn. 6 januára,  z ktorejsi zo „štvavých“ vysielačiek. V rámci vtedajších  možností som sa ku základnému dokumentu  CH77 dostal  pomerne skoro, možno o týždeň, dva. Nenadchol ma, pretože nebol proti komunistickému režimu. Bola to síce opozícia , ale  zasadzujúca sa za dodržiavanie zákonov režimu. O osude tejto  – z pohľadu človeka, čo bol vtedy už pár rokov po návrate z väzenia – platonickej požiadavky som nepochyboval. Podpora novej formy opozície mala byť navyše  draho zaplatená :  uvedením adresy a plného mena opozičníka.

Holt, to sú Pražáci! pomyslel som si s istou závisťou a kúskom vidieckeho dešpektu. Takýto nápad nemohol vzniknúť nikde inde, než v tom jedinom meste, kde ešte nezabudli, že tento štát nie je  taký  izolovaný ako Balnibary,  ani sa nevznáša vytrhnutý z povrchu Zeme , ako Laputa  v slávnom Juráčkovom filme (Případ pro začínajícího kata, 1969). Tá chartistická akcia vracala do hry okolitý svet,  s ktorým sme nesmeli mať kontakt, ktorý sme nesmeli spoznávať, ale v ktorom medzičasom podpísali akýsi tretí kôš Helsinských dohôd…  Charta vracala do hry aj svet vyhnancov a exulantov, ku ktorým sme sa naučili chovať ako k mŕtvym. Bola to „svet vracajúca hra“ s hrdinským pátosom  – ale signatárovi dávala nulovú šancu pokračovať v ilegalite, v undergounde.

A to bolo to, čo som robil v roku 1977 práve ja – a nemienil som prestať!  Varšava ani Gdaňsk z tej Prahy asi nikdy nebude, povzdychával som, a vedel som, o čom hovorím.  Až do vzniku VONS-u („Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných“, založený po vzore poľského „Komitétu obrony robotnika“) sa Charta 77 javila ako svet stvorený viac pre seba, ako pre ostatných.  „Vyrušená“ verejnosť chartistov za ich odvahu zvlášť neobdivovala, pre ňu to prišlo celé neskoro a  zdalo  byť vopred márnym „trikom na režim“ : chartisti ho chceli  vziať  za slovo, ako keby niekto chcel brať  vážne, že sme mali v pase napísané, že platí pre všetky štáty sveta! Bláznivosť! Chartistické entré nielenže nevyburcovalo svedomie ľudí, ale ani extra sympatie. Preto stačili prvé represálie, trochu propagandy o „žoldoch zo Západu“ – a medzi Chartou a verejnosťou vyrástol múr izolácie a nedôvery.   V Poľsku   mali v tej ére nezávislú cirkev, bujneli nezávislé  vydavateľstvá … a potom prišli nezávislé  odbory  Solidarnosč, s 9 miliónmi členov.

Charta 77 do č-s verejnosti neprerazila – ale i tak jej patrí hold! Za to, že to napriek slabej odozve nevzdali, za inšpiráciu k občianskej odvahe… Po januári 1977  som  Chartu 77 všemožne šíril,  aj rozmnožoval. Nafotil som tých zopár stránok na kontrastný film a kópie Charty 77 som potom vyrábal v tmavej komore. Nejaké som v kotolni aj tzv. rozklepal, iné prišli z Prahy…napr. na jar toho istého roku s partiou chartistov, ktorých som ubytoval  v mojom byte, (aj na ďalších adresách) a diali sa prednášky, koncerty, debaty…Vďaka slovenskému študentovi Famu, Tomášovi Petřivému, prišla   vtedy do Bratislavy prvá takáto, a navždy už najpočetnejšia, „spanilá jízda“ chartistov : Jaroslav Hutka aj Zajíček z DG 307,  Dana Nemcová,  aj charizmatický Sváťa Karásek, boli to samí báječní ľudia,  prišlo ich jedenásť. Aj po rokoch sa mi vynára ten dobrý pocit, že  všetko dopadlo bez zatýkania, čo naznačovalo niečo o našej komunite (alebo o zaspatosti provinčnej ŠtB?). S väčšinou známejších  chartistov  som sa potom stretal, vážil som si ich, ale Chartu 77 som nepodpísal. A podnes si myslím, že veci išli tak, ako mali.

……………………..

Charta nebola písaná pre slovenskú spoločnosť. Čo na ňu mali povedať starší  politickí (katolícki) väzni? Však tých väznili , keď ešte mnohí z českých chartistov miništrovali na strane komunistickej moci. A rovnako to bolo s mojimi vrstevníkmi:  ak neboli konformní, tak boli antikomunisti. Samotní „šesťdesiatosmičkári“ , generácia, ktorá tvorila drvivú väčšinu českých signatárov Charty 77, by sa boli na Slovensku mobilizovali s Dubčekom, toho ale neprehliadnuteľne – vynechali.

V Prahe mohla byť Charta 77 rozhrešením intelektuálov a tvorcov za skutočné, či len etické viny z 50 rokov. Bral som to tak, že všetci tí českí  básnici ospevujúci kedysi Stalina (ako napr. autor textu, P.Kohout), komunistickí novinári z čias hrdelných procesov (napr. J.Ruml st.), reformní komunistickí politici (J.Hájek, Z.Mlynář, V.Šilhán, J.Šabata, L.Lis), aj všetci tí českí ľavicoví intelektuáli, ktorých režim natruc volal „pravicovými oportunistami“ (ako P.Uhl,  P.Pithart, L.Vaculík či V.Havel), idú za svoje sny nasadiť aj niečo viac, než teplé fleky a kariéry, ktoré obetovali po nástupe Husáka. Z pohľadu mojej, neľavicovej  generácie, našli  „šesťdesiatosmičári“ v Charte 77 konečne  šancu zbaviť sa strnulej apatie –  ale nebola to naša vec. Necítil som sa oprávnený angažovať, ani komentovať, ak sa  z tej masy cca pol milióna vylúčených a režimom postihnutých ozvalo, cca 7-8 rokoch od previerok, iba také malé promile odvážnejších (až do Novembra  bolo cca 1300 signatárov).

Pomáhal som Charte aj chartistom, ako som vedel. Aj v ťažších rokoch, kedy si časť signatárov  zvolila pod tlakom ŠtB radšej odchod na Západ, a  šíky pražských aktivistov  preredli. Nie raz som bol pre tie či oné aktivity, stretnutie, alebo šírenie dokumentov  Charty 77, vypočúvaný.  Ale pre mňa to už bolo viac Poľsko, kde vznikali koncepty budúcnosti. V mojom poňatí už vízia zmeny nemala mať nič s marxizmom ani s akýmkoľvek vylepšovaním komunistickej utópie. Potvrdil to rok 1989…

……………………………..

 

Na Charte 77 ma už v januári 1977 prekvapilo, že si do zakladateľského tímu nevzali A.Dubčeka. Možno ešte príde druhá akcia? Nie už núkanie sa režimu, ale vytvorenie skutočnej politickej alternatívy?  No čakal som márne. Na dôvod vynechania A.Dubčeka spomedzi zakladateľov Charty 77 som sa potom pýtal v prostredí bratislavských šesťdesiaosmičkárov, ktorých som spoznal v rokoch 1977-80 (Šimečka, Kusý, Strinka, Jablonický, atď.). Hovorili, že to nevedia … a asi ani nevedeli. Vraj u Kusého bol na jeseň 1976 akýsi  emisár z Prahy, ale  k Dubčekovi sa nedostal (?). Je pravdou, že Dubček mával tzv. ostrahu, ale ak by boli chceli, dostali by sa k nemu. Napr. aj cez kontakty M.Kusého, ale nepožiadali ho o to. Samotný M.Kusý, ktorý sa sám označuje za „človeka Prahy“   si po rokoch kladie otázky, na ktoré radšej neskúša nájsť odpovede : prečo začala Charta 77 bez A.Dubčeka?  Prečo sa chartisti aj neskôr vyhýbali téme postavenia Slovenska vo federácii?  Nepredurčili  tým atmosféru vzájomného nepoznania a nedôvery nových demokratov, aká prevládla po r. 1989?

 

…………………………………..

 

Pokiaľ ide o postoj k Dubčekovi, situácia z r. 1977 mi začala byť zrozumiteľnejšou až po r. 1989, keď sa začalo prejavovať, že aj v prenasledovanej komunite „samozvancov a zapredancov“ existovala túžba po sláve, aj rivalita – ako to ilustrovali neideálne vzťahy trojice „otcov“ Charty 77 : Kohout – Havel – Vaculík. Z ich pohľadu by bola účasť Dubčeka  urobila v zahraničí z Charty 77  Dubčekov manifest – a to mu autori  Charty 77, proste,  nedopriali. Možno právom, možno neprávom… Politicky ale vylúčením slovenského prvku z Charty 77 urobili závažné, predurčujúce  rozhodnutie. A hoci sa koncom režimu   Charta 77 neukáže byť akcieschopnou, čas normalizácie sa už bude v Čechách navždy merať na 9 rokov od okupácie po Chartu a na 12 rokov od Charty  po November. Už naveky sa bude spomínať, že Slovensko sa do takto, z pohľadu Prahy definovaného disentu, neangažovalo.

Príbeh Charty 77 ilustruje, že podoby rezistencie sa v Čechách a na Slovensku  počas normalizácie nezbližovali, ale naopak, našli si svoje samostatné formy.

 

…………………………………..

 

S odstupom si myslím,  že to, aká  Charta v tom roku 1977  vznikla, signalizuje čosi dôležité  o českom disente, aj o vývoji „chémie“ medzi dvomi  č-s národmi. Tie mali v dramatickom 20. storočí k sebe najbližšie práve v 60. rokoch, najmä v mesiacoch po zvalcovaní ČSSR  ruskými tankami. O necelú dekádu neskôr to ale bolo už inak :  a vznik Charty 77 to ilustruje. Medzičasom si mnohí Češi  normalizáciu spojili  s obrazom slovenskej reprezentácie (Husák, Biľak) , ktorá sa im pomyselne „vyvezla na Hradčany“. Slováci získali po prvý raz masarykovo kreslo, no v zlej dobe. To isté platí aj o  Slovákmi polstoročie presadzovanom konci unitárnej republiky a založení česko-slovenskej federácie. Pre nejedného z disentu bola aj č-s federácia iba hlúpym a nevítaným  dôsledkom okupácie, čo bol názor,  aký na Slovensku nik nechyroval.  V pražskom podhradí sa preto v tamtých rokoch  pri pive nešírili iba „sebemrskačské“ politické vtipy, ale aj ticho akceptovaný  protislovenský šovinizmus, zabalený v umastenom papieri protirežimných narážok a vtipov.  Začínalo sa vždy rovnako : „…já tedy vúči vám, Slovákúm, vúbec nic nemám, ale…“. Darmo bolo pripomínať, že medzi normalizátormi majú aj Češi a Moravania svojich borcov, alebo že v tom orgáne, ktorý tu de facto vládol, tzn. v ÚV KSČ , mali Slováci vždy len menšinu. V Prahe chceli za tým nehybným a  blbým normalizačným  režimom  vidieť iba a vždy „jen ty Slováky“. Česť , isteže, výnimkám…

………………..

Ak sa pri výročiach CH 77 už chronicky narieka nad  údajným slovenským nezáujmom o Chartu 77, treba pripomenúť aj to, že organizátori poverili  na zber podpisov prvej, tzv. zakladateľskej várky signatárov 12 osôb, no žiaden z nich  nežil na Slovensku, ani tam nik nezbieral podpisy. To sa nezmenilo ani v ďalších mesiacoch roku 1977, kedy sa počet signatárov podarilo zvýšiť (do prvých represálií) z pôvodných 243 osôb  na cca 600.  Chartisti potom už nikdy nenašli spôsob, ani osobu, cez ktorú by dali slovenským symaptizantom Charty 77 druhú šancu (neviem ani, či  vôbec hľadali?).

„Slovenskosti“ sa Charta 77 akoby  vyhýbala a svojský unitarizmus akoby mala v DNA. Napr. hoci vydala skoro  šesť stoviek (!) tématických „Dokumentú Charty 77“, ani jediný z nich nepojednával  o č-s vzťahoch (pričom vznikli významné  Dokumenty CH 77  na tému Maďarov v ČSSR, aj na tému  Rómov).

Ďalším výrečným symbolom je fakt, že chartisti si až  do Novembra nevybrali do lídrovských triumvirátov Charty 77 , kde sa Čechov a Moravanov vystriedalo vyše dvadsať,  žiadneho Slováka. Chartistov zo Slovenska bolo síce do revolúcie roku 1989 iba 30, ale aspoň jeden  slovenský „mluvčí Charty 77“ sa medzi nimi  nájsť dal. V onom malom výsadku bolo zopár  výrazných slovenských osobností:  napr. spisovateľ Dominik Tatarka, historik Ján Mlynárik, filozof Miroslav Kusý, matematik Vlado Čech, umelec Tomáš Petřivý, filológ Juraj Daubner, orientalista Egon Čierny, či r-k kňazi Marián Zajíček a Robert Gombík…

Možno si to priznať nevedeli, alebo nechceli, ale lídri Charty 77  nechceli zvýznamniť v kontexte Charty 77  žiadneho Slováka. A hoci je známe, že pri výbere hovorcov Charty 77 vždy starostlivo „vyvažovali“ (aby medzi „mluvčími“ bol aj zástupca veriacich, kultúrnikov, intelektuálov a pod.)  zo Slovenska si až do novembra 89 nezvolili ani jediného.

Na Chartu 77 sa preto dá spomínať nie iba  ako na prelomovú demokratizačnú výzvu, ale aj ako na začiatok  českej národnej politiky.

………………………………..

Ak sa raz bude , už bez hystérie,  hľadať bod, kedy sa po autentickej vzájomnosti Čechov a Slovákov (akú priniesli roky 1968-69), začal rozchod oboch národných komunít do vlastných štátov  – potom je tým bodom možno práve január 1977 a tými rozhodnutiami sú rozhodnutia  zakladateľov pražskej Charty 77.

Tu je text Charty 77  : http://www.lidovky.cz/prohlaseni-charty-77-04s-/redakce.aspx?c=A070108_122902_ln_redakce_hrn

Tu je  štúdia chartistu, M.Kusého : http://www.olp.sk/docs/charta_77_prof_kusy.pdf

Tu je pohľad nechartistu, J.Čarnogurského : http://www.impulzrevue.sk/article.php?466

Tu je spomienka autora CH77, Pavla Kohouta: http://zpravy.idnes.cz/pred-35-lety-zazvonil-monolog-u-dialoga-vznikla-z-toho-charta-77-pu8-/domaci.aspx?c=A120106_103733_domaci_jw

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.