Je nebezpečné pýtať sa ?

Je nebezpečné pýtať sa ? Alebo hamletovsky : pýtať sa či nepýtať ?

Je to nebezpečné ?

Samozrejme, že je.

Môžete na to doplatiť životom. Ako sa to stalo Sokratovi a tiež mnohým iným .

Pýtať sa prvý raz sa oceňuje ako prejav zvedavosti a túžby po poznaní. Pýtať sa druhýraz sa pokladá za bystrosť a pochopenie jadra vecí. Pýtať sa po tretíraz sa pokladá za miernu drzosť a nespokojnosť. Pýtať sa po štvrtýkrát sa stotožňuje s narúšaním autority a pravidiel.

A Sokrates sa pýtal neustále.

Neustále narúšal otázkami ustálený spoločenský étos a pohľad ľudí na spoločnosť. Neboli to nejaké zovšeobecnené ustálené spoločenské stereotypy, ale osobný personálny pohľad človeka na hodnoty. Lebo Sokrates vždy viedol svoje dialógy osobne s jednotlivcom a skúmal jeho dôvody pre jednanie. Neustále chodenie po meste a diskutovanie, dialógy plné otázok ,pýtanie sa na hodnoty a povahy vecí …

Sokrates to riešil priamo na ulici a otázky priamo adresoval priamo jednotlivcovi z očí do očí. Nemožnosť jednoznačných či samozrejných odpovedí viedlo diskutujúceho partnera k neistote. Nie však k nečinnosti či apatii ale k spoločnému skúmaniu. V tom je Soklates ako filozof iný než mnohí ďalší myslitelia. Nemyslel na svetové dejiny , nesnažil sa zmeniť spoločnosť, nedbal na politiku.

Prečo potom dopadol ako politická obeť ? Odsúdený na vypitie čaše bolehlavu vo väzení. Na túto tému už bolo napísaných zopár pojednávaní, isté je že, nebyť Sokratovej múdrosti bol by tam skončil oveľa skôr, napríklad aj za vlády tridsiatich tyranov v Athénach.

Sedemdesiatročný Sokrates sa obhajoval vcelku brilatne a dojímavo. Svojou apológiou ako ukončenie filozofického života zapôsobil nezameniteľne na mladú generáciu vtedajších mysliteľov tak silno, že jeho meno sa navždy spája s pojmom „čistý filozof“, hoci Sokrates sám nezanechal písomné dielo. Mnohí z nich, napríklad Platón , vtedy 20 ročný mladík , spravil neskôr Sokrata hlavnou postavou svojich mnohých písaných diel – dialógov.

Isteže Sokrates mal možnosť aj ujsť z väzenia a nikto by mu toto rozhodnutie nevyčítal, zvlášť, keď mal ešte malých synov (a vskutku podobnú situáciu Aristoteles vyriešil útekom ), ale ako bol Sokrates zásadový k pravde( ak môžem použiť tento kontroverzný výraz ) bol verný aj svojím zásadám.

Aj keď na rodinných hodnotách mohol mať isté rezervy, čo si odniesla jeho žena Xantipa ako nálepku zlej ženy . Ale čo jej možno vyčítať, že ju vidíme na dobovej rytine ako vylieva z okna vodu na diskutujúceho Sokrata, aby už končil. Podľa J.Patočku je takto označená neprávom a jej žiaľ za ním pri návšteve vo väzení to len podporuje.

Sokrates sa venoval jedincovi, skúmal jeho dušu, čakal odpovede na otázky, avšak nie s cieľom protirečiť a vyvracať. Sokrates bol podľa veštiarne v Delfách nazvaný najmúdrejším človekom svojej doby, a predsa všetko svoje poznanie zhrnul do jednoduchého výroku :

„ Viem , že nič neviem . “ οἶδα ουδὲν εἰδώς [oida ūden eidōs]

Prečo sa potom pýtať, keď to nevedie k vedeniu, respektíve keď nemôžeme výrok „Neviem „ nahradiť výrokom „ Už viem !“ ?

Pretože , a to by bol aspoň jeden z dôvodov: Sokrates očakával spoločné hľadanie pravdy, alebo aspoň cesty k pravde. Ako to vyjadrili filozofi o niekoľko storoči neskôr … Pravda je neustále hľadanie…

A tiež obrat dovnútra seba, k svojej duši, k svojmu rozumu …  A ten obrat ako cesta sa otvára až potom, keď stratíme spoločenské istoty a osobný pocit samozrejmosti,jasnosti a správnosti .

Ako hodnotí Sokrata jeden Ottov slovník :  „Cestou k tomu je predovšetkým poznanie seba samého a ujasnenie si základov etických pojmov, najmä pojmu cnosti. Sokratov hlavný mysliteľský prínos spočíva vo filozofickom vyjadrení práva jednotlivca na vlastné morálne rozhodovanie, na kritickú reflexiu seba samého aj celej spoločnosti.“

Táto esej bola plná otázok a keby som sa nekrotila, tak ju celú napíšem v otázkach. V skutočnosti aj každá veta z tejto eseje sa dá napadnúť vzťahujúcou otázkou a ďalšou otázkou a ďalšou…

Nijaká autorita neznesie vypytovanie a po čase dostanete nálepku : problematický, nespokojný,…

Jedno je však isté : dnes nežijeme v tak pohnutých časoch ( ak by aj – to ukáže história až našim potomkom), kladením otázok však môžeme ohroziť svoj život, snáď nie doslovne, ale niečo môžeme získať.

To , čo najprv môžeme získať je poznanie samého seba. Poznať svoje hodnoty, svoje ciele, svoje intencie , svoje postoje, ale aj svoje prostredie a tiež ľudí, ktorí sú schopní znášať naše otázky, pochybovanie a filozofovanie.

Ale nie je o tom celá psychoanalýza ? Hoci sa za jej zakladateľa považuje S. Freud, nebol prvým psychoanalytikom už Sokrates ?