Denník N

Na skok do Viedne. Blízko a predsa ďaleko.

Rok 1989 Hraničný priechod Bratislava- Berg Foto: www.tyzden.sk
Rok 1989 Hraničný priechod Bratislava- Berg Foto: www.tyzden.sk

29. november 2014. Je dvadsaťpäť rokov po. Nezažil som situáciu pred, ani počas. Iba po. To, čo bolo pred a ako to bolo počas, poznám iba z čítania alebo z rozprávania. Chcem napísať o niečom, o čom nechcem aby sa náhodou opäť zas a znova viedli diskusie typu, či bolo lepšie pred alebo po. Chcem písať preto, lebo chcem a môžem. Čo je inak fajn.

Deväť hodín ráno a spolu s priateľkou máme v pláne ísť na západ, až do Rakúska. Na cestách v Bratislave je pomerne dosť aút, hoci je sobota. Možno preto, že sa blížia vianočné sviatky a ľudia vyrážajú za darčekmi napríklad aj za hranice Slovenska. Možno preto, lebo je tých aút celkovo dosť. Niečo na tom bude. Aj na jednom, aj na druhom.

Naplánoval som si cestu do Viedne už pár dní dopredu. Iba na skok. Ale aj keby som si zmyslel v tomto momente, že chcem ísť, idem. Len tak, lebo som si zmyslel. A vy zajtra chcete letieť do Londýna? Môžete. Ja by som si odtiaľ priniesol platňu nejakej anglickej hudobnej skupiny, najlepšie The Beatles alebo Whitesnake. Aj to sa dá.

Ale v sobotu sme išli do Viedne. Na hraničnom priechode Bratislava – Berg, ktorý si vraj veľa pamätá stáť nemusíme. Prejdeme ho tak šesťdesiatkou. Vezieme sa v japonskom aute a z rádia nám hrajú americké a anglické hudobné Gruppen. V priečinkoch vo dverách mám napálené cédečká alebo aj originál Boba Dylana. Dnes mám, dnes môžem.

Hneď po prejdení hraníc sa vzhľad krajiny a celkovo atmosféra trocha zmení. Domy a chodníky trocha viac upravené, trocha menej vadnej cesty, trocha vyššia maximálna povolená rýchlosť, trocha nižšia cena benzínu. Tieto porovnania často počuť. Mohol by som pridať  trocha vyššie výplaty, trocha menej korupcie, trocha kvalitnejšie potraviny, trocha menšia nezamestnanosť, trocha vyššia kvalita života a nič sa nezmení. Slovákom sa v Rakúsku páči, niektorým veľmi. Žeby napríklad aj pre toto?

Vo Viedni som bol iba párkrát. Väčšinou koncerty. Milovníci dobrej hudby, fajnšmekri, vedia o čom hovorím. Vždy ma fascinujú cesty v centre mesta. Ten pocit, keď sa vám v takej šesťdesiatke, večer za silného ďažda, naokolo milión vysvietených aút až máte pocit, že všetkým vodičom svietia autá iba diaľkovými svetlami, zrazu skončí cestný pruh kvôli električke. Urbanisti by povedali, električka natürlich áno, autá preč z centra. Ja poviem iba, ako raz cestoval Slovák(ja) autom po Viedni.

Tešili sme sa na vianočné trhy a ako asi každého, nielen Slováka, poteší aj grátis parkovanie cez víkend. V Bratislave ma to teší tiež. Das Auto sme zaparkovali asi štyri minúty a dvadsaťdeväť sekúnd od radnice, kde sú už spomínané trhy. Zafrflať si treba a preto hneď po vystúpení z auta, inak priamo pred ambasádou Kolumbie, frflem na počasie. Nelialo však z neba „alá“  pravé londýnske futbalové derby. Tak nepríjemne mrholilo, takže ľavé. Môže sa stať, často sa stáva, že frflačka pokračuje aj medzi zhromaždeným davom, dnes sú to navštevníci vianočných trhov. Veď to poznáte.

Hodinu dozadu sme s mojou Freundin navštívili obchodný dom, severne a východne za Viednou. Koho zaujíma, ako tam bolo, aký je tam tovar, aké ceny, toho sklamem. O tom nepoviem. Bolo tam dobre a myslím, že najmä našim nežnejším polovičkám sa tam pačiť bude. Chlapi sú už raz takí. O situácii pred radnicou písať tiež nebudem.

Píšem zhruba o tom, aké mi napadajú myšlienky pri ceste cez hraničny priechod Bratislava – Berg. Som mĺkvejší a hlavou úplne inde. To, že sme boli niekde a nechceli sme tam byť, to sa nám vraj podarilo vyriešiť. Teraz sme tam. A chceme tam byť? Nechceme ísť naspäť? Máme sa tak ako sa plánovalo? Tento text to nerieši.

Je iba o ceste z jedného pekného mesta do druhého, na sklonku môjho mesiaca november.

Martin Bíly


martinus.sk

Teraz najčítanejšie