Slovenskí svätí bojovníci

Koncom minulého roka v Slovenskom rozhlase diskutoval Mirek Tóda s Oľgou Bakovou a Terezou Spencerovou o Sýrii a predovšetkým o Aleppe. Poznamenala som si niekoľko myšlienok, ktoré si podľa mňa zaslúžia hlbšiu analýzu. Vyberiem z nich tri. Nie sú to citáty, ale snažila som sa čo najpresnejšie napísať, čo pán Tóda povedal.

• Je nesprávne tvrdiť, že vo východnom Aleppe sú všetci teroristi. Takéto zovšeobecňovanie je zlé.
• V Sýrii je vojna 6 rokov – je normálne, že máte zbrane, keď je vojna (v Rozhlase rozoberali evakuáciu východného Aleppa, hovorilo sa o ozbrojených civilistoch. Podľa Mirka Tódu sa dá pochopiť, že aj sýrski civilisti majú zbrane).
• Asad musí odísť – jeho strašne veľa ľudí nenávidí v tej krajine. Hádzal na nich ilegálne bomby.

Veľmi stručne na úvod – s týmito myšlienkami v podstate súhlasím. Situácia v Sýrii je veľmi zložitá, mediálny obraz jednej aj druhej strany manipuluje skutočnosť vo svoj prospech. Rozbor práce novinárov, ktorí sa venujú vojne v Sýrii, by potreboval oveľa viac ako jeden krátky text.

Tento blog by mohol byť o Sýrii, no keď Mirek Tóda hodnotil Asada a terorizmus, spomenula som si na niečo iné. Všetky tri Tódove komentáre o Sýrii by v Denníku N boli napísané opačne, keby boli o Palestíne. Tu len poviem, že rozhorčenie Mirka Tódu nad vojnou v Sýrii alebo na Ukrajine sa mi zdá byť skutočné. Jeho názory na Palestínu nepoznám.

Nech robím, čo robím, slzy Jany Shemesh, ktoré prelieva nad Aleppom, mne pripadajú falošné. Arabi ako ľudia z mäsa a kostí pre ňu existujú len v Sýrii alebo len v podobe utečencov zo Sýrie od roku 2011 (v tomto prípade, kým smerujú do Grécka, aj palestínski utečenci v Sýrii sú zrazu ľudia ako my, pozoruhodné). Inak pani Shemesh, redakcia SME, redakcia .týždňa a teraz redakcia Denníka N dlhé roky popierajú ľudskosť Arabov a muslimov a som presvedčená, že viacerí ich životmi opovrhujú. Teda, jedna možnosť je opovrhnutie (spôsobené úprimnou nenávisťou). Druhá možnosť by bola tá, že v redakcii vedia o Blízkom východe tak žalostne málo, že rozoznať fakty od mytológie je príliš náročné.

Vyjadrenie súcitu s Arabmi v konflikte s Izraelom (najmä v Palestíne alebo v Libanone) je veľmi vzácne. Vlastne sa vyskytuje v SME či v Nku iba v prípade prebiehajúcej rozsiahlej „vojny“. „Vojny“ v úvodzovkách, lebo izraelskú IDF nijako nemôžeme stavať na rovnakú úroveň s palestínskymi bojovníkmi v Gaze, ani s libanonským Hizballáhom (bez ohľadu na to, aký názor človek má napr. na Hamás alebo Hizballáh). Teda, keď prebieha alebo sa práve skončí nejaká genocída v Gaze, prípadne v Bejrúte, je dovolené naznačiť, že sú medzi obeťami civilisti. Pochopiteľne, za svoju smrť a utrpenie môžu v prvom rade oni sami a ich extrémistická/arabská/muslimská povaha. Arabi ako mysliace bytosti, ktoré žijú životy podobné našim, sa vo svete Denníka N v Palestíne nevyskytujú. Ak sa aj nájde izraelský Palestínčan, o ktorom Nko napíše, je anonymný („lekárnik Josef“) a „uzná„, že v Izraeli sa má lepšie ako by sa mal v ktorejkoľvek arabskej krajine (trošku pochybujem, že Josef je skutočný, ale možno je to iba môj pocit). A aj takýto slabučký článok treba hľadať v Nku veľmi dlho.

V súvislosti s izraelskými vojnami a všetkým ostatným počínaním v Denníku N platí, že Izrael má vždy pravdu. Vždy sa nájde ospravedlnenie. Doslova pre akýkoľvek čin. Operáciou „Liate olovo“ v Gaze sa Izrael len bránil. Útokmi na libanonské a palestínske domy, školy, nemocnice, utečenecké tábory, sklady OSN atď. sa Izrael iba bráni, lebo odtiaľ lietajú teroristické rakety. Teroristi sa schovávajú v nemocnici – keď to povie Asad o Aleppe, pani Shemesh zhodnotí, že je to lož, keď to povie Izrael o Gaze alebo o južnom Libanone, berie sa to ako fakt.

Štandardne smrť Palestínčanov má v Denníku N podobu mlčania alebo agentúrnej správy. Ak vznikne článok, je plný klamstiev a manipulácii. Rozkaz znel jasne, smrť Palestínčana sa musí ospravedlniť. Tak je aj v prípade popravy Palestínčana z marca 2016 v Hebrone.

 

Je šialené, že už v prvej vete Shemesh píše, že Izraelčan zabil palestínskeho vojaka. Žiadni palestínski vojaci neexistujú. Je to snaha zľahčiť tento zločin a vykresliť izraelsko-palestínsky konflikt ako súboj dvoch rovnocenných armád. A keby len to. Ešte horšie, Jana Shemesh robí všetko preto, aby nám podala obraz úbohého Izraela, kde bezbranní židia sú vydaní na milosť a nemilosť arabským/muslimským hordám, ktoré sa ich snažia zničiť. O tom svedčí pokračovanie článku, kde opisuje miesto činu:

„…v Hebrone, čo je z hľadiska bezpečnosti mimoriadne problematické miesto, kde izraelská armáda ochraňuje niekoľko stoviek Židov žijúcich medzi 200-tisíc Palestínčanmi.“

Prečo by čitatelia mali vedieť, že Hebron je okupované územie? Že osadníci žijú v Hebrone ilegálne? Zaujímalo by čitateľov Nka, ako vyzerá palestínsky život v Hebrone s osadníkmi a vojakmi? V dnešnom svete Hebron je príklad apartheidu a okupácie par excellence. V Denníku N vidia v Hebrone „mimoriadne problematické miesto“ z hľadiska bezpečnosti pre úbohý Izrael. Všetko pre Izrael.

Izraelský vojak Azaria – ktorý sa okrem vlastného strachu odvolával aj na to, že iným vojakom sa zabitie Palestínčanov prepieklo bez následkov – dostane od pani Shemesh aj súcitné slová. Bál sa o svoj život, bol traumatizovaný. Chcel pomstiť kamaráta. Zhodou okolností tiež vojaka na okupovanom území.

Pri písaní o Palestínčanoch sa Jana Shemesh obmedzuje na negatívne slová a absurdné konštrukcie. Toto je analýza, ktorú nám Nko poskytuje. Izraelské zločiny voči Palestínčanom sú krvavejšie na Facebooku ako v reálnom živote. Palestínčanov pri útokoch na Izraelčanov motivujú sociálne siete a nenávisť k židom. Čítali ste už, že Palestínčania sa boja o svoj život, trpia traumami, chcú pomstiť kamarátov či rodinu? V Gaze posttraumatickú stresovú poruchu má viac ako 90 percent detí, na Západnom brehu podobne. V Nku obete sú zásadne Izraelčania – aj keď sú to ozbrojení vojaci, čo slúžia na okupovanom území. Palestínčania sú hrozba a útočníci („vojaci“), aj keď ležia postrelení na zemi bez pohybu. V psychológii sa tomu, myslím, hovorí projekcia.

Vypočujte si prednášku, ktorú mal Issa Amro o živote v Hebrone. Okupácia – ktorú v redakcii N popierajú – je brutálna. Palestínčanov zabíja, ničí im rodiny aj majetok. Palestínčania majú na okupovaných územiach tečúcu vodu len občas, vody dostávajú menej ako Izraelčania v ilegálnych osadách. Izraelčania Palestínčanov na okupovaných územiach terorizujú a zabíjajú bez trestu. V okupovanej Gaze každý deň domácnosti dlhé hodiny sú bez elektriny, deti sa do školy učia pri sviečkach alebo s baterkou v ruke. Ako často sa o niečom takom píše v Nku, aby sme pochopili kontext udalostí? Ja si spomínam len na jeden článok Jany Shemesh o ľuďoch v Gaze (bez súvislosti s vojnami). Bolo to ešte v SME, veľa rokov dozadu: Palestínčan zabil dcéru, lebo tajne vlastnila mobil a telefonovala s chlapcom. Zapamätajte si, Palestínčania cez pracovný deň zabíjajú Izraelčanov a vo voľnom čase zabíjajú aj vlastné deti. Teraz tomu už rozumiem.

Pani Shemesh (a spol.), nabudúce sa o IDF dá napísať aj lepšie:

Vojak XY: Podľa súdu zabil človeka a pritom on len Palestínčana…

Izraelský turista zneškodnil palestínskeho vojaka 

Kým Tóda hovorí, že chápe, že aj civilisti v Sýrii môžu mať zbrane, situácia v Palestíne je z pohľadu Nka odlišná. Keď palestínske deti na okupovaných územiach hodia kameň na izraelský armádny džíp, je pochopiteľnou reakciou 15-ročný väzenský trest, prípadne guľka do oka. Pred rokmi, keď v okupovanej dedine Bil´in zomrela Palestínčanka Jawaher Abu Rahma, v SME Jana Shemesh spochybnila výpovede svedkov aj výsledky pitvy a  napísala, že žena umrela na leukémiu (link už nemám). Zadusil ju slzný plyn, ale IDF má vždy pravdu a IDF priniesla príbeh o rakovine. Problém s mučením a väznením palestínskych detí nie je pre Nko mučenie a väznenie, ale to, že mučenie a väznenie deti „nenapraví“.

V júni 2010 na titulke SME vyšiel článok, ktorý hovoril, že kapitán tureckej flotily, resp. lode Mavi Marmara, poslal izraelských vojakov do Osvienčimu („go back to Auschwitz“).  Veľmi ľutujem, že som nemala vtedy príležitosť urobiť si fotku. Nahrávka s rečami o Osvienčime bola, samozrejme, upravená najmorálnejšou armádou na svete. Výsledok bol tragicky zlý, čiže ak by človek použil len trošku kritického myslenia, musel by na prvé počutie odhaliť, že ide o podvrh. Manipuláciu v priebehu niekoľkých dní Izraelčania priznali, či to preniklo aj do redakcie SME, neviem. Skôr nie. Podľa pani Shemesh je teda celkom v poriadku bez pochybností prisudzovať Palestínčanom či podporovateľom Palestínčanov nacistické, antisemitské postoje a myšlienky. A v redakciách medzi zodpovednými/nadriadenými nie je nikto, kto by sa voči tomu ohradil.

Súvislosť s nacizmom sa objavila aj v diskusii Z prvej ruky s Jurajom Hrabkom, ešte počas vojny v Gaze v roku 2008/2009. Na otázku, kedy sa boje ukončia, pani Shemesh poskytla kvalitnú analýzu, totiž, že vtedy, ak začne zomierať veľa izraelských vojakov. Lebo Izraelčania sú citliví na smrť svojich detí, čo je spôsobené aj historickou skúsenosťou (holokaust). Izraelčania svoje deti milujú a bolí ich, keď ich vidia umierať.

Palestínčania snáď pri pohľade na svoje mŕtve deti pociťujú radosť? Alebo im je smrť ich detí ľahostajná?

Rozmýšľam, čo by sa muselo stať, aby v Nku zaznelo, že Palestínčania majú právo izraelských politikov nenávidieť, lebo na nich hádzali ilegálne bomby.

Denník N (a iní) obhajujú (alebo aj obdivujú?) vojnové zločiny v Palestíne. Okupácia je vojnový zločin, izraelské osady sú vojnový zločin, apartheid je zločin proti ľudskosti. Popieraním reality, skrášľovaním, obhajobou izraelského násilia voči Palestínčanom však Denník N robí oveľa viac ako to, že prichádza o svoju domnelú dôveryhodnosť.

Keďže Palestínčania v predstave N nežijú pod izraelskou nadvládou v otrasných podmienkach, príčinou akéhokoľvek palestínskeho násilia logicky nemôžu byť obyčajné ľudské pohnútky (hnev, zúfalstvo, absencia pozitívnych vyhliadok do budúcnosti, pomsta). Palestínčania sú monštrá, ktoré konajú na základe iracionálnej nenávisti k židom a k demokratickému Izraelu. Nenávisť je súčasťou ich kultúry, majú ju v krvi (pozri islám). Neviem sa zbaviť pocitu, že pani Shemesh (a iní) žijú v pomýlenej predstave, kde Palestínčania reprezentujú absolútne zlo (nacizmus, Hitler) a Izrael jeho obete (nevinní európski židia atď.).

Zatiaľ čo sa redakcia Nka smeje z Posledného križiaka, tí istí novinári desaťročia aktívne propagujú nenávisť a vedú vojnu civilizácii (judaizmus – islám, resp. Západ – islám, demokracia – islám, Izrael – Arabi/muslimovia). Mimochodom, zase im ušlo, že Posledný križiak miluje Izrael. Jediný rozdiel v ich postoji k Izraelu je ten, že Križiak chce bojovať s mečom v ruke, kým oni bojujú slovami a mlčaním.

Dá sa to pochopiť? Dá sa to zastaviť? Dá sa to zmeniť?