Provensálskom s deťmi (foto) – časť. II.
Pokojné ospalé Martigues, rímske Arles, národný park Camargue, St. Rémy de Provence a rímske Glanum, Avignon, vyhliadková Route des Crêtes až k útesom Calanques, a samozrejme ikonické dedinky Luberonu.
Na pobreží nás (konečne) uspával ohlušujúci spev cikád a šumenie morských vĺn. Martigues, ospalé mestečko asi tridsať kilometrov pod Marseille, je na prechádzku s deťmi ako stvorené: zdvíhací most, plachetnice, čajky. Sľúbené kúpanie v mori, deti sú uspokojené, aspoň na chvíľku, a môžeme sa túlať.
Arles a NP Camargue
Sme tu uprostred leta, takže rozpálené mestá nie sú až tak ideálnym programom pre rodiny s deťmi, ale deti sa držia bravúrne. (Čo už im ostáva. Ale bolo aj more.) Arles na rieke Rhône je plné pouličných umelcov a rímskych pamiatok.
Z Arles sa presúvame v podstate len kúsok do národného parku pobrežných mokradí Camargue, známeho svojou populáciou plameniakov. Ak si ho človek chce vychutnať, mal by sa vybrať na niektoré z pozorovacích stanovíšť a v tichosti hľadieť do ďalekohľadu, čo v našom prípade s deťmi nehrozí. Čosi plameniakov vidíme z diaľky, jeden nám preletel ponad auto.
Z Camargue sme sa dostali ešte k farebným soľným pláňam na pobreží Salin de Badon, kde si môžete kúpiť farebnú soľ, pokiaľ sa v tom teple dokážete na nakupovanie sústrediť. Od pobrežia až po Arles nie sú cez Rhônu žiadne mosty, ale pri Bac de Barcarin je trajekt, takže späť na druhej strane pri Martigues (a konečne na pláži – ešte stihnúť večerné kúpanie) sme za chvíľku.
St. Rémy de Provence a Avignon
Po ceste do St. Rémy de Provence a Avignonu vyrážame cez dedinku Les Baux de Provence, učupenej na skale uprostred olivových hájov. V sprievodcoch sa o nej väčšinou hovorí ako o najnavštevovanejšej v Provensálsku, a tak to tam aj vyzerá. Had áut parkujúcich popri ceste sa vinie niekoľko kilometrov pred ňou, takže radšej len poobdivujeme spomedzi olivovníkov.
Toto mi vždy pripomenie jednu scénu z povinnej vysokoškolskej literatúry: o jednej stodole sa začalo hovoriť ako o najfotografovanejšej v celej Amerike, hoci na nej nebolo nič extra výnimočné, a preto tam začali chodiť zástupy ľudí, aby si „najfotografovanejšiu stodolu“ odfotili aj oni a tým sa nakoniec naozaj najfotografovanejšou stala (Don DeLillo – White Noise)*.
Tesne pred St. Rémy de Provence je archeologický areál, rímske Glanum, a samotné St. Rémy je príjemné mestečko, miestni hrajú na parkovisku pétanque, kamenné uličky ako majú byť.
Zo St. Rémy sa ešte snažíme stihnúť Avignon (veď keď už sme tu, si hovoríme). Štyri hodiny poobede a 33 stupňov, deti pijú hektolitre vody a zatiaľ sa úspešne držia. Pápežský palác, marseillské mydlá a tony suvenírov lemujúcich uličky.
Calanques a Route de Crêtes
Chceli sme si pozrieť aspoň jeden zo známych pobrežných skalných útesov Calanques, veď okúpať sa môžeme aj tam. Vybrali sme sa smerom ku Cassis, mestečka za Marseille, ktoré je vraj síce krásne, ale radšej sme ho vynechali (preplnené a parkovanie nula bodov).
Medzi Cassis a La Ciotat je vyhliadková hrebeňová cesta Route des Crêtes s fantastickými výhľadmi na more a útesy a tesne pri La Ciotat sa nám aj podarilo zaparkovať pri jednom z malinkých zálivov vtesnaných medzi skalné útesy, Calanque de Figuerolles. Miesto je to krásne, ale neuveriteľne preplnené a vedie k nemu strmá cestička s asi miliónom schodov (s kočíkom značne zaujímavá skúsenosť, ktorú veľmi neodporúčam). Tieto pobrežné útesy a zálivy sú vraj najkrajšie z mora. Verím. Na záver ešte chvíľka v podvečernom prístave v Marseille.
Dedinky Luberonu
Luberon, to sú tie idylické aleje, olivové háje a vinice, ktorými sa preháňal Russell Crowe na tom svojom prdítku vo filme Dobrý ročník. Plus kamenné mestečká na kopcoch. Ako prvé sme navštívili Lourmarin plný galérií a farebných zákutí, potom Bonnieux, v okolí ktorého sa Dobrý ročník natáčal. Pohľadnicové opátstvo Sénanque sme len obišli (opäť masy áut) a ešte sme si pozreli Gordes (áno, tiež Dobrý ročník). Náš posledný provensálsky výlet sme si naozaj užili.
– – –
*Several days later Murray asked me about a tourist attraction known as the most photographed barn in America. We drove twenty-two miles into the country around Farmington. There were meadows and apple orchards. White fences trailed through the rolling fields. Soon the signs started appearing. THE MOST PHOTOGRAPHED BARN IN AMERICA. We counted five signs before we reached the site. There were forty cars and a tour bus in the makeshift lot. We walked along a cowpath to the slightly elevated spot set aside for viewing and photographing. All the people had cameras; some had tripods, telephoto lenses, filter kits. A man in a booth sold postcards and slides – pictures of the barn taken from the elevated spot. We stood near a grove of trees and watched the photographers. Murray maintained a prolonged silence, occasionally scrawling some notes in a little book. „No one sees the barn,“ he said finally.