Denník N

Provensálskom s deťmi (foto) – časť. II.

Pokojné ospalé Martigues, rímske Arles, národný park Camargue, St. Rémy de Provence a rímske Glanum, Avignon, vyhliadková Route des Crêtes až k útesom Calanques, a samozrejme ikonické dedinky Luberonu.

Na pobreží nás (konečne) uspával ohlušujúci spev cikád a šumenie morských vĺn. Martigues, ospalé mestečko asi tridsať kilometrov pod Marseille, je na prechádzku s deťmi ako stvorené: zdvíhací most, plachetnice, čajky. Sľúbené kúpanie v mori, deti sú uspokojené, aspoň na chvíľku, a môžeme sa túlať.

dsc_0319
Martigues
dsc_0332 dsc_0333 dsc_0337 dsc_0339 dsc_0340 dsc_0347 dsc_0348 dsc_0356

Arles a NP Camargue

Sme tu uprostred leta, takže rozpálené mestá nie sú až tak ideálnym programom pre rodiny s deťmi, ale deti sa držia bravúrne. (Čo už im ostáva. Ale bolo aj more.) Arles na rieke Rhône je plné pouličných umelcov a rímskych pamiatok.

dsc_0364
Arles
dsc_0370 dsc_0372 dsc_0375 dsc_0385 dsc_0389 dsc_0392 dsc_0398 dsc_0407 dsc_0413 dsc_0416 dsc_0418 dsc_0420 dsc_0424 dsc_0428 dsc_0437 dsc_0440

Z Arles sa presúvame v podstate len kúsok do národného parku pobrežných mokradí Camargue, známeho svojou populáciou plameniakov. Ak si ho človek chce vychutnať, mal by sa vybrať na niektoré z pozorovacích stanovíšť a v tichosti hľadieť do ďalekohľadu, čo v našom prípade s deťmi nehrozí. Čosi plameniakov vidíme z diaľky, jeden nám preletel ponad auto.

dsc_0443
Camargue
dsc_0446 dsc_0462

Z Camargue sme sa dostali ešte k farebným soľným pláňam na pobreží Salin de Badon, kde si môžete kúpiť farebnú soľ, pokiaľ sa v tom teple dokážete na nakupovanie sústrediť. Od pobrežia až po Arles nie sú cez Rhônu žiadne mosty, ale pri Bac de Barcarin je trajekt, takže späť na druhej strane pri Martigues (a konečne na pláži – ešte stihnúť večerné kúpanie) sme za chvíľku.

dsc_0468
Salin de Badon

dsc_0473

St. Rémy de Provence a Avignon

Po ceste do St. Rémy de Provence a Avignonu vyrážame cez dedinku Les Baux de Provence, učupenej na skale uprostred olivových hájov. V sprievodcoch sa o nej väčšinou hovorí ako o najnavštevovanejšej v Provensálsku, a tak to tam aj vyzerá. Had áut parkujúcich popri ceste sa vinie niekoľko kilometrov pred ňou, takže radšej len poobdivujeme spomedzi olivovníkov.

dsc_0493
Les Baux de Provence zaplnená autami a turistami

Toto mi vždy pripomenie jednu scénu z povinnej vysokoškolskej literatúry: o jednej stodole sa začalo hovoriť ako o najfotografovanejšej v celej Amerike, hoci na nej nebolo nič extra výnimočné, a preto tam začali chodiť zástupy ľudí, aby si „najfotografovanejšiu stodolu“ odfotili aj oni a tým sa nakoniec naozaj najfotografovanejšou stala (Don DeLillo – White  Noise)*.

Tesne pred St. Rémy de Provence je archeologický areál, rímske Glanum, a samotné St. Rémy je príjemné mestečko, miestni hrajú na parkovisku pétanque, kamenné uličky ako majú byť.

dsc_0527
Rímske Glanum pred St. Rémy de Provence
dsc_0530 dsc_0539 dsc_0548 dsc_0553 dsc_0567
dsc_0581
St. Rémy
dsc_0586 dsc_0587 dsc_0591

Zo St. Rémy sa ešte snažíme stihnúť Avignon (veď keď už sme tu, si hovoríme). Štyri hodiny poobede a 33 stupňov, deti pijú hektolitre vody a zatiaľ sa úspešne držia. Pápežský palác, marseillské mydlá a tony suvenírov lemujúcich uličky.

dsc_0597
Avignon
dsc_0609 dsc_0612 dsc_0618 dsc_0619 dsc_0620 dsc_0621 dsc_0629

Calanques a Route de Crêtes

Chceli sme si pozrieť aspoň jeden zo známych pobrežných skalných útesov Calanques, veď okúpať sa môžeme aj tam. Vybrali sme sa smerom ku Cassis, mestečka za Marseille, ktoré je vraj síce krásne, ale radšej sme ho vynechali (preplnené a parkovanie nula bodov).

Medzi Cassis a La Ciotat je vyhliadková hrebeňová cesta Route des Crêtes s fantastickými výhľadmi na more a útesy a tesne pri La Ciotat sa nám aj podarilo zaparkovať pri jednom z malinkých zálivov vtesnaných medzi skalné útesy, Calanque de Figuerolles. Miesto je to krásne, ale neuveriteľne preplnené a vedie k nemu strmá cestička s asi miliónom schodov (s kočíkom značne zaujímavá skúsenosť, ktorú veľmi neodporúčam). Tieto pobrežné útesy a zálivy sú vraj najkrajšie z mora. Verím. Na záver ešte chvíľka v podvečernom prístave v Marseille.

dsc_0644
Route des Crêtes
dsc_0646 dsc_0670 dsc_0672 dsc_0674
dsc_0657
Calanque de Figuerolles
dsc_0661 dsc_0662
dsc_0688
Podvečerné Marseilles
dsc_0693 dsc_0699 dsc_0706

Dedinky Luberonu

Luberon, to sú tie idylické aleje, olivové háje a vinice, ktorými sa preháňal Russell Crowe na tom svojom prdítku vo filme Dobrý ročník. Plus kamenné mestečká na kopcoch. Ako prvé sme navštívili Lourmarin plný galérií a farebných zákutí, potom Bonnieux, v okolí ktorého sa Dobrý ročník natáčal. Pohľadnicové opátstvo Sénanque sme len obišli (opäť masy áut) a ešte sme si pozreli Gordes (áno, tiež Dobrý ročník). Náš posledný provensálsky výlet sme si naozaj užili.

dsc_0716-kopia
Lourmarin
dsc_0719-kopia dsc_0721-kopia dsc_0725 dsc_0731 dsc_0737 dsc_0740 dsc_0743 dsc_0751 dsc_0761
dsc_0777
Bonnieux
dsc_0801 dsc_0807 dsc_0808 dsc_0811 dsc_0818
dsc_0821
Výhľad na Gordes po ceste do Sénanque
dsc_0832
Sénanque
dsc_0848
Gordes
dsc_0858 dsc_0872 dsc_0881 dsc_0889

– – –

*Several days later Murray asked me about a tourist attraction known as the most photographed barn in America. We drove twenty-two miles into the country around Farmington. There were meadows and apple orchards. White fences trailed through the rolling fields. Soon the signs started appearing. THE MOST PHOTOGRAPHED BARN IN AMERICA. We counted five signs before we reached the site. There were forty cars and a tour bus in the makeshift lot. We walked along a cowpath to the slightly elevated spot set aside for viewing and photographing. All the people had cameras; some had tripods, telephoto lenses, filter kits. A man in a booth sold postcards and slides – pictures of the barn taken from the elevated spot. We stood near a grove of trees and watched the photographers. Murray maintained a prolonged silence, occasionally scrawling some notes in a little book. „No one sees the barn,“ he said finally. 

 

Teraz najčítanejšie